Ahojte,chcela by som Vás poprosiť o radu,asi sa to tu už preberalo,ale som zúfalá a mám pocit zlyhania.Môj problém má 19mesiacov,volá sa Riško.Od istého času sa pre najmenšiu maličkosť vie tak rozzúriť,až výska,hodí sa na zem,nepomôže pekné slovo,ani na ruky,ani na zadok,dokáže vrieskať aj hodinu v kuse.Ja viem,to je to obdobie vzdoru a raz to snád prejde,ale aj maminy čo sa stretávame hovoria,že to ešte nevideli.Doma sa ho snažím ignorovať,celkom to zaberá,ale vonku,keď všetci na mna vrhajú pohoršené pohľady sa to nedá.Som z neho vyčerpaná,pretože už sa viac jeduje ako smeje,mám pocit,ako keby som bola neschopná a zlá matka.Prosím Vás,poradte mi,čo robiť,alebo ako ste to zvládali Vy.Ďakujem
rajo, neber si komentare typu ze to este nevideli k srdcu, ty si urcite dobra a starostliva matka .... tym malym cloviecikom lomcuju emocie ktore este nevie spracovat a tak to proste ber.... on sa to nauci, ja som mala doma to iste a bolo to o nervy ale vzdy som si povedala ze sa musi naucit, dozriet na to vsetko co citi.... ja som sa ho snazila niecim uputat aby zabudol preco vlastne sa chcel hadzat po tej zemi
nie vzdy to sice zabralo ale dalo sa .... vies moj ked ho chytil afekt tak si buchal hlavou do zeme abo do steny.....to som sa ho snazila vzdy zadrzat aby si neublizil ale raz po velmi naaarocnom dni s malym urevancom mi uz bolo fakt jedno co robi a nechala som ho ked ho to chytilo nech sa teda bucha ked chce... mala si vidiet tresk o zem a potom buch hlabou dozeme ... tem plac potom .....ale odvtedy to uz neurobil..... nastastie nam toto obdobie trvalo asi mesiac a od toho incidentu akoby uťalo.... drzim ti palceky a pevne nervy prajem 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nám to trvá už pár mesiacov,akurát včera to pár mám skúšalo s odpútaním pozornosti autami,sladkosťami,aj loptou,ale malý keď má amok,tak nezaberá ani to,nereaguje ani na meno,len vrieska,klapky na očiach,ušoch.Ale aj tak dík za rady a povzbudenie
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Noo, Nicol (rovnako stará ako Riško
) je buď najlepšie alebo najhoršie dieťa na ihrisku. Veľmi dobre poznáme hádzanie sa o zem, rozhadzovanie vecí naokolo, vrieskanie akoby ju z kože drali a čo je najhoršie- "mláti" okolo seba až je nebezpečná aj pre iné deti. Ale rovnako dokáže byť aj priam úžasná- podelí sa o hračky, nehádže piesok, nepapá ho, proste dieťa pri ktorom sa dá sedieť na lavičke a tíško ho pozorovať, zatiaľ čo iné maminy behajú a kričia. Hádzanie a amoky doma prekonávame asi najviac s nadhľadom- odnesiem ju do izby a poviem jej, že sa môže vrátiť až keď sa upokojí. Občas ešte chvíľu reve, inokedy príde hneď za mnou a iba fňuká Vonku- ako píšeš- je to veru horšie. Presne ako popisuješ, tečie mi až do topánok
Ale to som sa naučila riešiť tiež štýlom- keď sa dá ignorujem, keď sa nedá - napríklad v autobuse a pod.- odvediem jej pozornosť "ahaaaa aké lietadloooo" alebo jej začnem spievať alebo recitovať jej obľúbenú pesničku/ básničku. Prípadne sa opýtam na volačo, na čo rada "odpovedá"- napríklad -aká veľká narastieš-? Keď všetko zlyháva, zoberiem nejakú piškótu- nič výnimočné, aby nemala pocit, že je za to aká je odmenená- iba bežné chrumkanie čo mám poruke. Alebo ju začnem "šašiť"- štekliť alebo na ňu fúkam. Proste ju nejako odpútať od toho vrieskania. Držím palce, ale netráp sa za to, každé dieťa je iné, jedno lepšie prekusne obdobie vzdoru a neskôr má inakší problém, iné zistí kde má hranice práve vo vzdorovej dobe a potom možno (dúfam) bude lepšie
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
o pocite neuspesnosti by som vedela pisat romány
...Aj o predstave, ako sa s detmi nasmejeme... moj pribeh by bol dlhy...zohralo v nom ulohu véééla veci, aj poruchy spravania sa zvazovali a nakoniec bol pes zakopany celkom inde... tak viem nakolko je to individualne a preto nejdem radit. Len drzim palce a prajem pohodu .A jestvuje aj mala roztomila knizka s nazvom MALY TYRAN kde je návod na teraiu objatim.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobre, že si ju spomenula, musím ju pohľadať. Kúpila som ju pred siedmymi rokmi, keď som si nevedela rady s prvorodenou a teraz mám druhú22-mesačnú dcéru a opäť potrebujem oprášiť teoretické vedomosti .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nedá mi nereagovať na tvoj príspevok aj keď bežne na nanič mame fungujem len ako čitateľ nie ako prispievateľ. Môj syn bude mať o pár dní 2 roky a to o čom píšeš mi je verne známe. Tieto stavy sa u nás začali prejavovať keď mal Leo 12 mesiacov. Trvá to dodnes a každým dňom to graduje. Všimla som si, že najväčšie výbuchy zlosti má v mojej a manželovej prítomnosti. Keď je pri nás niekto alebo my sme u niekoho tak moje dieťa sa zmení na anjela. Vyzerám ako paranoidná keď niekomu rozprávam o vzdore, ktorý môj syn prežíva každú chvíľu a samozrejme že mi nikto neverí. Jednoducho povedané, vyskúšala som všetko čo odporúčajú v "múdrych" knihách a časopisoch. Nezaberá nič. Jednoducho som sa zmierila s tým, že mám temperamentné dieťa a raz to snáď prejde. Je hrozne zlatý ale keď nastúpi tá zlosť...tlak mám určite 250. Snažím sa zachovať kľud a už to neriešim. Našla som si útechu. Kúpila som si kalendár a odškrtávam dni, ktoré zostávajú kým pôjde do škôlky.
Nemám pre teba radu, ktorá by ti pomohla...len som ti týmto mojím "výlevom" chcela povedať, že nie si jediná, ktorá si pripadá ako "zlá matka" len preto, že si nevieš dať rady zo svojím vlastným dieťaťom. Len nie každé dieťa sa prejavuje aj vonku, niektoré deti vystrájajú zásadne len doma v prítomnosti rodičov. Držte sa a neboj...ono to raz skončí. Len treba vydržať a ľúbiť svoje dieťa tak veľmi ako sa len dá. Sme dobré matky, nerobíme žiadnu chybu len naše deti sa pomaly menia zo zlatých bábätiek na dojčatá a budúcich predškolákov. Prajem ti veľa zdravia a pevných nervov 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
V naničmame som aj ja bola skôr čitateľom,toto je môj prvý "výlev",no musím povedať,že sa mi uľavilo,aj keď je to len chvíťkové,ste tu super,viete,poradiť,povzbudiť,ešte raz,dakujem
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Synov prvý zlostný výlev skončil na pohotovosti,lebo sa zašiel od plaču,celý omodrel a nemohol rozdýchať.Našťastie tam vtedy bola doktorka v dôchodkovom veku,ktorá po vyšetrení skonštatovala že synak si vynucuje pozornosť týmto štýlom.Odporučila ignorovanie a to aj zabralo.Dietko sa popri svojich výlevoch unaví,zaspí alebo skrotne.Ešte je dosť malé na to aby kývalo s rodičmi.Keď bol,syn už prvák na základke,obnovilo sa jeho obdobie zlosti a vzdoru,skúšal to na nás výhražkami že nás podreže,zapáli dom a podobné výlevy.Priviezli sme ho pred detský domov aj s jeho komplet batožinou aj školskými knihami a vtedy prišiel na to že prestrelil.Stáli sme pred domovom asi hodinu a debatili so synom o jeho správaní.bol to preňho vtedy šok,aj nám ho bolo ľúto,ale nepovolili sme z našej prísnosti a zabralo to.Odvtedy je poslušný a kľudný.Prajem všetkým maminám pevné nervy s výchovou svojich detí.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ahoj Rajo, tak asi mi neuveríš, ale ja práve sedím pri Pc, pijem pivo a plačem, pretože dnes bol pre mňa strašne zlý deň s mojím špuntom,má 3,5 roka, tiež mi urobil asi 4x od pol štvrtej poobede výstupy, hrozné, plače, lebo nešiel zo škôlky na aute, plače a kričí lebo mu nedovolím skákať do mlák - aj ked zbytočne ho upozorňujem, plače, lebo mu krstný nezakýval - asi po tretíkrát, plače, lebo chcel byť dlhšie na záhradke ako sme si predstavovali my hlúpi dospelí, plače lebo mu nedovolím prechádzať samému cez cestu a ja hlúpa sa bojím, plače lebo som mu zabudla dať nočník ku posteli - a potom všetkom plačem s ním, nevšímam si ho, kričím a v úplnom zúfalstve som ho už aj vykorbáčovala s novým korbáčikom až z neho šnúrky lietali, plače, lebo som mu namiesto studenej palacinky dala teplú, mám chuť na to pivo zobrať nejaký špuntov diazepam a sladučko zaspať. A ku tomu všetkému ako by nebolo málo sa rozprávam s mužom ako s podnájomníkom, nemám doma nič nakúpené - ale ved mám aspon okná umyté. Idem spať, lebo mám chuť ho niekomu darovať. Takže nie si sama. Verím, že zajtra bude lepšie, sú dni lepšie a sú dni horšie. Dúfam, že zajtra to bude lepšie, bude doma aj manžel, tak aspon vtedy ako tak poslúcha, Zo mnou cvičí ako s opičkou. Prajem krajšie a poslušnejšie dni.
P.S. Radu ti nedám, pretože sama som už všetko vyskúšala a podľa mňa nezaberá nič len čistá ignorace - no je fakt, že niekedy sa to nedá.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
slavkal, na nevedomej úrovni si niekde inde a tvoj muž tak isto. preto si vaše dieťa vyžaduje pozornosť. nikdy by si ju nevynútil od vás, keby sedel ticho v izbe a hral sa... už by ste ho ani na vedomej urovni nevnimali... tak robí to, čo robí... jemu je jedno ako sa mu budeš venovať, hlavne že sa mu venuješ a pre take dieťa je úspech pozornosti aj mamin krik a aj bitka... treba zistiť o čo ide na nevedomej urovni... na vedomej sa ti volačo ukazuje... treba zistiť čo
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Rajo a ty si tiež trochu nervák? A manžel?
...My máme doma to isté, mimochodom. Občas... Dosť to ovplyvňuje obedný spánok - keď ho vynechá, je to katastrofa. Boli sme si v Zámkoch na polícii vyzdvihnúť doklady a čo ten tam robil kvôli tomu, že mu z automatu vyšlo horúce kakao a on ho chcel práve v tej sekunde vypiť a nedalo sa, to svet nevidel. Aj to "diváci" patrične komentovali - škoda, že neviem po maďarsky, možno by som absolvovala i výmenu názorov Nepomohlo ani upozornenie na pána v uniforme - žiadny rešpekt ani pre mužom zákona No čo, ľahol si na zem, ja som sa posunula v rade a ignorovala, muž bol celý bez seba, hanbil sa, kričal, sľuboval, vrčal... A predĺžil výstup z polminútového na štvrťhodinový. Šak čo by ten môj herecky nadaný syn nezahral svoju životnú rolu, keď má taký úspech 
Ach... O komentároch ľudí mi hovoriť nemusíš, ja ho nechám ležať aj na snehu (nie dlho... nebojte ) - šak keď je chudátko unavené, nech si poležká. Ale toto fajnové vzdorovité obdobie u nás trvá tak dlho, že už neverím, že ho to prejde. Skúšala som všetko, aj som sa hanbila, aj som si ho túlila, aj som odvádzala pozornosť, aj kričala, aj capla po zadku... Dnes už len zhlboka dýcham a snažím sa nedať vytočiť okoloidúcimi. Najviac milujem babky, čo sa mu prihovoria a poľutujú a ešte pred ním okomentujú akú má zlú matku 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nervák-podľa toho od akej hranice vnímaš nerváka...Manžel je total flegmatik,ja sa snažím predychovať,niekedy to samozrejme nejde a zvýšim hlas,ale netrvá to dlho a za chvíľu si drobca túlim.Dostane sem tam aj po zadku,ale len doma,vonku mám zaťaté zuby a radšej idem domov,lebo nemám rada poznámky babiek..Vidím,že nás je viac,tak to asi má byť a my to musíme neako vydržať,tak pevné nervy všetkým maminám.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
konvalinka, tvojmu synovi chýba " signál " od jeho bio otca... krv neni voda.. môžeš mu na fyzickej a hmatatelnej urovni urobiť čokolvek, nikdy nenahradíš bio...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ak by to tak aj bolo, nie je v mojich silách vykonať nič iné, ako nájsť mu "náhradu" a Ondrík je dosť dobrá náhrada od malinkého malinka (4 mes.), čiže ten vzťah tam je a nádherný.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
som sa nasmiala,na tvojom synovi,pozrela som si,ako vyzerá,ako postrah denis .a tiež mi pripomína môjho,ked bol v jeho veku.na svahu pri lyžovaní vrieskal,že a ľahal na zem,že lyžovanie nenávidí,v miškolci pri bazéne šlohol malému madarovi zozadu cukrovú vatu lebo sme mu nekúpili,lebo sme už nemali forinty,hanbila som sa jak pes,neviem ani ceknúť po madarsky,nieto sa ešte ospravedlniť.ked sme došli kina na rozprávku,po titulkách vrieskal na celé kino,že on toto nechcel vidieť...v kostole spieval spolu s farárom,no zažili sme si srandy...ale vždy vystrájal,len ked mal obecenstvo.na povzbudenie,moj oliver má teraz 13 a už to nerobí .jednoducho z toho vyrástol.tak držím palce,treba si len tým prejsť.a našej pozornosti,si myslím,mal neurekom.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na Kubuša sa nemám prečo sťažovať, je to polla mňa vzorné deco, len veľmi živé a s prebujnenou fantáziou. Hore spomenutý príbeh je jeden z najdrsnejších, čo sme zažili Kľúčom podľa mňa je nemôcť chcieť od trojročného bambina, aby stálo vzorne v rade - veď je to strašná nuda. A z automatov by mali vychádzať kakaá, čo sa dajú hneď piť; veď prečo si kupuješ kakao - aby si si ho pol hodinu fúkal?! Aby si ho vypil predsa.
Keď budem mať aj nasledujúcich potomkov takých postrachov Denisov ako Kubi, tak je ešte šecko v porádečku Brávame so sebou na výlety sedemročného postracha a to je iný kaliber (moja súkromná diagnóza ADHD). Na toho stačím s nervami presne tie 3-4 hoďky, čo ho mávam. Celodenná starostlivosť by ma asi zabila (ako - tiež je to zlaté deculo, len oproti jeho výstupom sa mi zdá Jakubko anjel)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ano, môžeš pochybovať že to tak neni...
...ano, to máš pravdu. ty nemôžeš urobiť 100%, boli ste pri tom dvaja
môžeš urobiť len tvojich 50% a tie sú synovi hovoriť o jeho otcovi klasika vecne. nie na silu, nie ked neni téma, ale ked by sa vyskytla, priznať: ano, tvoj ocino tu neni, ale stale je to tvoj ocino... atd... proste nezasievať tam nejake zrnká svojich pocitov voči nemu, išla by si proti sebe a aj proti synovi... je v ňom polka tvojho výberu
a že je ondrík na blízku, je to super. chlapec potrebuje mať mužský vzor. ty ho cikať po stojačky nenaučíš ... / to je len jedna z vecí, čo chlapci radi od svojich mužských vzorov odkukajú /
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vzhľadom na to, že ma negatívne pocity voči Kubovmu otcovi dávno prešli, nemám čo negatívne zasievať. O jeho existencii vie, veď tam chodí raz za čas k babke. Aj sme spolu hádzali reč na túto tému, ibaže ho to nezaujíma a sám situáciu vyhodnotil, že Ondrík je niečo ako ocko a uzavrel debatu. U nás to nebolo také búrlivé, ako napr. v mnohých prípadoch, čo tu čítam, takže nemám dôvod konať inak.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ano
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
My sme si tiež prežili nejaké to obdobie vzdoru. Ešte sem tam sa decká zlostia,ale to je už o inom. Väčšinou keď sú unavení a pre nejaké tie svoje somarinky. Okoloidúcich sa treba naučiť ignorovať, totálne. Mne keď chce nejaká babka alebo dedko akože zobrať dieťa 
, tak mu poviem svoje. Ja som svoje vždy položila do trávy, na nejaké miesto, kde som vedela,že si neublíži ( nespadne, neudrie sa a pod.) Najbezpečnejšia asi tá tráva... na rukách sa mi niekedy aj tak metali, že som sa bála že spadnú.Ajkeď sa niekto snažil ich ukľudniť na rukách (niekto z rodiny),som povedala, že nech ich položí na zem, aby nespadli. Oni sa vykričali, vyzlostili a bolo dobre .Raz sa stalo, že som tak nechala malú na tráve, aby sa vykričala a ukľudnila a už ju niekto chcel brať, že je zlá či čo a ona ešte väčší krik a šup rovno do blata sa zvalila.Takže okoloidúcich totál ignorovať prípadne im hneď vysvetliť nech sa do toho nemiešajú...Podľa mňa je to u detí úplne normálne, nevedia sa ešte ovládať, učia sa to a nejak zo seba svoje emócie musia dostať, hlavne avy si neublížili a my matky sme to predýchali ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ramzesa.. deti si vedia pomôcť... deti si vlastne takto vypustia ventil ked im to je potrebné... len je to signál pre nás dospelých, že sme ich už začali potláčať... takže je to signál pre nás matky, že v niečom ideme proti "prúdu" ... pre vysvetlenie... aj ty mávaš napatie, ale ked ho cítiš, daš si cigu, alebo kavu, alebo sa pohadaš s niekym... dieťa na to nepotrebuje nikoho, " očistí " sa samé... ak to robí často, tak mu často na nevedomej úrovni nakladáš čo sama riešiš... a kedže to nevládze uniesť, tak sa takto očistí... kričí, vrieska, kope, hádže sa o zem... je to tak isto ako ked zviera od strachu strpne na par sekund a prestane dýchať, ale ked nebezpečenstvo pominie, tak sa OTRASIE a ide dalej... takže sa deti po niečom čo im je nepríjemné svojim spôsobom " otrasú "
sme súčasť prírody, ale sme sa civilizovali a takéto " prejavy " sa " nehodia " medzi ludmi... samé ste tu viaceré napísali že vam bolo " " blbé " že to vaše deti robili na verejnosti... a pri tom je to v podstate jedno čo si druhí myslia... každy si potom aj tak odíde domov a po pár sekundách zabudnu na to čo videli vonku...
najdoležitejsie je to, že podstata veci je že sa niečo deje vo svete, ktorý my nevidíme... v hmotnom svete vidíme 20% a nevidíme 80% ... a tie sa potrebujú prezentovať... deti vnímajú viac a viac si vedia pomôcť... len na nás záleží do akej miery im v tom dokážeme pomôcť ked to už robia, alebo zmeniť svoj prístup k nim aby to nemuseli robiť
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
My sme si tiež prežili s deckami svoje. Teraz sa na tom už rehlíme, ale vtedy nám veru do smiechu nebolo. Hlavne ak amok chytili vtedy, keď bola u nás nejaká návšteva. Tiež sme skúšali ignorovať, pokričať, capnúť pozadku a pod., ale na nich to vôbec nezaberalo. Akurát čo sa amok stupňoval. Jedine po čom schladli, bola studená sprcha. Ak amok dostali doma, a neprestával ani po upozornení, tak putovali rovno do vane, v tom čo boli,žiadne vyzliekanie, a pustili sme na ne studenú sprchu (nie ľadovú). A samozrejme že nie tak, aby premokli do nitky, ale aby sa spamätali. Stačilo málo aby ich rozhorúčená krv vychladla. -otom sme ich rýchlo prezliekli do suchého. Možno teraz krútite hlavou, že to bolo kruté, ale verte, že nám to teda pomohlo vždy. Doslova z vane sme ich vyťahovali kľudných a krotkých ako baránkov Horšie to bolo vonku To len zobrať za ruku a rýchlo domov, bez všímania.
Raz, keď bol syn už trochu väčší (asi prvák na ZŠ) tak ho pochytil taký amok, pretože sme mu povedali, že mu na dovolenke, na ktorú sme sa aj so známymi chystali a balili, nekúpime notebook a mobil. Proste on si zobral do hlavy, že on to chce a basta! Nepomohli žiadne vysvetľovania, že to je drahé, že na to nemáme a pod. On si mlel to svoje " Vy ma nemáte radi, lebo mi to nekúpite" a podobné vydierania. Keď videl, že ho ignorujem, tak vyhlásil, že si ide nájsť druhú mamu, ktorá mu to dovolí a všetko kúpi. Pobalil si pár vecí - rifle, mikinu, lego, encyklopédiu a už ani neviem čo všetko a vraj ide. Ja som mu kľudným hlasom povedala " dobre, choď si, ak si myslíš, že nájdeš takú mamu, ale všetky veci čo máš pobalené a čo máš na sebe daj sem. To som ich kúpila ja s tatíkom, tak choď hľadať mamu tak, ako si prišiel na svet - nahý! Nech ti všetko oblečenie, knihy, lego a iné hračky kúpi nová mama! " On ostal v šoku, nevedel čo povedať, tak zaliezol do detskej a po chvíľke bolo po plači On sa totiž veľmi hanbil. A za nič by sa nevyzliekol, hlavne pred známymi nie
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
super!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak toto sa mi páči nicebosorka- úžasná taktika...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
klódik... no neviem...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak myslím že je to celkom fajn riešenie, aj keď isto jestvuje ešte lepšie- nájdenie príčiny, ale jestvujú aj horšie riešenia takýchto situácií...
Naši chalani nemávali takéto hysáky, takže neviem ako by som postupovala v takej situácii, ale tiež som si prešla takým obdobím čo sa ich výchovy týkalo, že som z toho bola na prášky...Príčina nebola v deťoch, bola v tom, že ich tatino mal "štuplíky v ušiach" a nepočúval čo hovorím, čo potrebujú, potrebujeme ako rodina, čo v podstate potreboval aj on ako otec...A potom sa ťažko ide do príčin a dôsledkov a treba to riešiť len na takej úrovni na akej sa to dá riešiť...Veď vieš ribišška o čom hovorím,pravda je niekedy ťažko stráviteľná...ale napokon vypláva na povrch...
Tak z toho pohľadu, že nie vždy sa to dá riešiť ako by sme chceli to bolo celkom fajn riešenie
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
presne tak... viem o čom píšeš a aj som tu dievčatám vysvetlila čosi podobné o tých " štuplíkoch " v ušiach.. ale nemusia byť len v ušich otcov, ale aj v ušiach mamín...
samozrejme na nevedomej urovni...
na fyzickej a hmotnej im daju jesť, obleču ich, umyju, sem tam preplesknu... ale to vnutorne puto tam necítia... a preto je to tak ako to je...
ano, cca dobre riešenie ked netrva dlho...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
a úplne najkrajšie a najlepšie je ak to cíti aj mamina aj tatino...Sa mi akosi vyjasnieva aj vo vzťahu k manželovi...Najťažšie je vedieť použiť tie správne argumenty...alebo proste keď sú štuplíky tak aj argument môže byť ten najlepší a nepadne na úrodnú pôdu...
Každopádne zas mi zablikala ´dalšia žiarovka...Ja som si totižto strašne dlho myslela, źe to ako to cítim a vnímam je akási chyba vo mne a nevedela som pochopiť prečo to aj manźel tak necíti...A ke´d to necítil tak uź pomerne dlho tak som sa uzavrela do seba a už som ho nechcela k sebe, ale vo svojom vnútri pustiť, nie na fyzickej úrovni, ale na tej duševnej, duchovnej...
A tou ženskou ktorá sa nám priplietla do cesty som mala vlastne argument prečo ho nechcem k sebe pustiť, aj keď som ho stále ľúbila na určitej úrovni proste neprešiel...
Ribišška vďaka za túto komunikáciu, zas mám v tom o čosi jasnejšie
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
teším sa s tebou...
presne si to krásne vystihla... takže tá druhá žena bola vlastne tvoja barla a možno si si ju ty sama nevedome privolala, aby si si ospravedlnila svoje vnútro...
a toto je to, čo my nevidíme a nevnímame, ale sami si to vytvárame...
a ked nam to niekto povie " rovno do papule " tak sa rozčulujeme a hneváme a nepáči sa nám to, že nám na to prišli
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No ale asi to tak malo byť...Neviem si predstaviť jednu vec-že by som bola toto pochopila oveľa skôr a manžel by nevidel aké to má dôsledky na synovom zdraví...
No vlastne keby som to bola pochopila skôr tak je to o.k. vzťah je o.k. predpokladám že aj syn je na tom zdravotne viac v pohode ako teraz...Len by som mala pocit, źe na mojich pleciach toho leží priveľa...myslím priveľa poznania, priveľa porozumenia súvislostiam a manžel by bol len ten kto sa vezie...
Takto má šancu pochopiť aj on o čo ide...Alebo sa mýlim? Neviem akosi tak to cítim...Že keď chcem tento vzťah, tohto chlapa tak treba aby tomu rozumel aj on...Alebo som sa mohla oprostiť od toho všetkého a povedať tomuto chlapovi zbohom...Ale keď mňa to tak láka, tá zvedavosť, či to pochopí???
Ribišška si zlatá
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
všetko je tak ako to má byť. neboj, aj ja som skúšaná a tiež sa snažím upratovať hlávku a viac preciťovať... láska je silná a prvotne hojivá...
a skúsenosť je neprenosná... preto je to také aké to je...
díííkes
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ahoj rajo...
mne sa hneď po prečítaní tvojho príspevku v hlave ukázala otázka...
dám ju aj tebe... kde je otec tvojho dieťaťa? , ako sa venuje svojmu synovi? ako reaguje ked syn toto robí?
a ešte aj čo to znamená " od istého času " ... čo sa udialo v tom " istom čase " ?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ribišška, ja mam pocit, ze niekedy je spravanie deti i dospelych len istou fazou vyvoja. ano, niekedy su to rodicia a okolie, co ho vedu k roznym prejavom. no niekedy to netreba "znasilnovat" a sprtat sa vo vlastnom ... (nechcem napisat zlyhavani, je to proste len prejav) spravani. maly prcek sa len snazi zistit ako funguje ego, a pocit neuspechu. vela veci vylieci cas. zlym pristupom sa da vela pokazit a tym spravnym - no nemusi to fungovat hned, chce to cas.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
to neni ista faza vyvoja, to je nevedomé vytváranie hmly ilúzie okolo podstaty a potom "neni" podstatu vidieť a my potom hľadáme niečo, okolo čoho brúsime očami, je to pred nami, ale nechceme to vidieť a tak sa tvarime že to neni a čudujeme sa ako je to možne že to nevidime, aj ked to mame uplne pred očami ...
deti nevedia čo je to ego, rodia sa čisté...
oni len vedia zneužiť našu nedôveru v ich schopnosti...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
moja, tak Ty musíš byť predstavená sekty DOKONALÁ MAMA
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja, pevne nervy, aj ja mam doma nieco podobne. + hryzenie do ruk a buchanie hlavy do zeme ... tiez nic nezabera, pekne slovo, po ritke, krik, klud, proste nic.Boli sme uz aj u psychologicky, ale nam povedala iba tolko, ze to prejde a treba mat trpezlivost... lenze ... ja viem, tiez som matka, som s nim cely den a viem, ze ti dochadzaju nervy, aj mne. Takze ti neporadim, ale mozno budes spokojnejsia, ze taky problem aky mas ty riesi aj niekto iny... pevne nervy.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
no moja, jedine co ti mozem poradit je, vydrzat a pevne nervy... sice mam doma tri deti, ale s takym "extremom" som sa veru nestretla, aj ked skusali moju trpezlivost a hranice pokial si mozu dovolit... tu sa asi sotva dockas rady, mozno by bolo dobre navstivim nejakeho odbornika, ktory to lepsie posudi a poradi .. takze este raz pevne nervy a vsetko dobre zelam