O autorke: Stanka Sobolová
Manželka, mama dvoch krásnych synov a žena milujúca život so všetkým, čo prináša. Lektorka, autorka, zakladateľka a srdce spoločnosti Šťastná žena. Vedie semináre osobnostného rozvoja pre ženy - Víkendy šťastných žien a prednáša pre ne aj na rôznych podujatiach a vo firmách. Napísala prvú knihu o hojnosti a prosperite pre ženy Bohatá žena - múdra žena a necháva čitateľky rozhodnúť o jej cene. Autorka online kurzu Edu Synergies pre učiteľov a rodičov, ktorí chcú zmeniť naše školstvo zvnútra.
Milé mamy,
určite aj vy zažívate počas svojho materstva situácie, ktoré nie sú ľahké a vy možno na vystrájanie svojich detí nezareagujete tak, ako by ste si priali. Stres, únava, hormóny a desať ďalších vecí sa zlúčia dokopy a vy potom vybuchnete ako sopka.
Neskôr si to, samozrejme, vyčítate, no už sa to nedá vziať späť. Začnete o sebe pochybovať, či ste dobrá mama, prehrávate si v hlave, ako ste to mohli vyriešiť inak…
Ale…:)))
Naše deti majú skvelú vlastnosť – ubezpečovať nás svojím čistým videním sveta, že všetko je v poriadku. A že aj my, ich maminky, sme úplne v poriadku.
Mne sa stala jedna takáto príhoda len nedávno a rada sa s vami o ňu podelím. Znova a znova ma fascinuje, ako sme my, ženy, prepojené so svojimi deťmi. Akonáhle aj my otvoríme oči a srdce, to prúdenie lásky je na našich ratolestiach hneď vidieť…
Každý večer sa so svojimi deťmi modlím. Najdôležitejšia časť modlitby je tá, v ktorej sa poďakujeme za všetko, čo sme cez deň prežili. A každý z nás povie niečo konkrétne, čo mu práve napadne. A spolu sa podelíme o svoju radosť.
A tak sme raz opäť ďakovali. Ja som si prehrávala v hlave zážitky z poobedia a spomenula som si na situáciu s deťmi, v ktorej som zareagovala tak, že som na seba nebola vôbec hrdá. A mala som z toho výčitky svedomia.
Bez toho, aby som čokoľvek povedala (iba som si pomyslela, že nie som dobrá mama), ozval sa Ondrejko – môj starší, 7-ročný syn:
“Maminka, ty si pre mňa najlepšia maminka na svete. Vieš, keď som ešte nebol narodený a bol som s anjelmi v nebíčku, vyberal som si mamu. A taký som bol šťastný, keď som ťa našiel. Keď som ťa uvidel, presne som vedel, že ty budeš pre mňa najlepšia a že ma budeš zo všetkých ľudí na svete najviac ľúbiť.”
BUM! Neviem, čo ma zasiahlo viac – či napojenie môjho dieťaťa na mňa a jeho láskyplná reakcia na môj pocit zlyhania, či otvorené vedomie môjho syna, ktorý si pamätá, aké to bolo, kým prišiel ku mne, alebo tá vlna obrovskej bezpodmienečnej lásky. Asi všetko dokopy…
Začala som plakať od radosti a zrazu som nepochybovala o tom, že som dobrá mama. Akoby mi praskla obruč, ktorá mi zvierala srdce…
Každý máme svoju svetlú aj tienistú stránku. Každý.
A moje dieťa si ma vybralo presne takú, aká som. Vedelo, do čoho ide. Vedelo, čo sa chce odomňa naučiť. A ja som si uvedomila, že z môjho lona vzišli moji najväčší životní učitelia. Viem to už dávno, len sa občas musia stať takéto situácie, aby som na to nezabudla:)
Tma zakryla moje slzy, iba som si pritúlila môjho blonďavého anjelika a povedala som mu, že aj ja som čakala na také dieťatko, ako je on. A že keď sa narodil a ja som ho uvidela, vedela som, že ho budem ľúbiť najviac zo všetkých.
Byť mamou je požehnanie. Som šťastná žena.
A viem, že som dobrá mama:)
Autorka: Stanka Sobolová
Veru veľmi ťažkou skúškou si si prešla. Ja len tipujem, že to čo človiečik dostane do vienka pri narodení, je niekedy veľmi mocné.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mariajana, niekedy sa nám dostáva požehnanie a my ho ani nevidíme. A vieš prečo? Lebo niekto "zvonku" nás naučil, ako to požehnanie má vyzerať. Ukážkové požehnanie vyzerá ako záplava radosti, hojnosti, smiechu, prejavov lásky, k tomu ešte fanfáry a dojemný podmaz ako vo všetkých romantických filmoch. No požehnanie môže mať aj inú podobu. A o tej ľudia už nerozprávajú s takým nadšením - bolesť, trápenie, prebdené noci, pocity zúfalstva, beznádeje, dávanie, i keď nedostávam späť. Tebe sa dostalo tohto požehnania. Bez svojej adoptívnej dcéry by si sa možno nikdy nenaučila, že je dôležité oceniť sa sama, keď nedostaneš ocenenie zvonku; naučila si sa aké to je odosobniť sa od názoru a nadávok niekoho iného (inak by si to bola už dávno vzdala, ako sama píšeš), naučila si sa, aké je to milovať a nič za to nečakať (i keď viem, že hlboko v srdci túžiš po tom, aby sa ti aspoň časť tvojej lásky vrátila). Toto všetko a ešte oveľa viac ti pomohla naučiť sa tvoja adoptívna dcéra. To je tvoje požehnanie. I keď trpké, ale je. Ako píše Kamila nadomnou - to, čo človek dostane do vienka pri narodení, je mocné. Platí to nielen pre tvoju dcéru, ale i pre teba. Sú to plány vašich duší, skúšky, ktorými ste si mali prejsť. Prajem ti veľa síl a slnečných dní:) Si určite skvelá mama:)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
sanyia, nádherne si to napísala... , marijajana, ani neviem čo povedať... 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem Sanyia za tvoje slová. Máš pravdu a vo všetkom s Tebou súhlasím. V mojom príspevku je to, ako sme žili a ako žijeme. V tvojom je vysvetlenie k tomu všetkému, čo sme prežili a stále prežívame-ja a moja dcéra. Z tvojho uhla pohľadu som naozaj požehnaná...vďake nej som sa naučila vážiť si samu seba. Naučla som sa pokore, skromnosti, umeniu vedieť sa tešiť z úplných najúplnejších maličkostí. Umeniu rozoznať nepodstatné od podstatného. Naučila som sa zvládať situácie, ktoré sa zdali úplne nezvládnuteľné.....a naozaj som sa naučila dávať a nič nedostávať späť. Naučila som sa kôli tomu netrápiť a neplakať..stala som sa silnou..Pochopila som, že niekedy to tak jednoducho je. Že nikdy úplne neporazím genetiku. A že to nie je dôvod, aby som bola nešťastná. Urobila som všetko tak, ako som len najlepšie vedela, riadila som sa citom, srdcom, intuíciou a robila som to s nesmiernou láskou...a som presvedčená, že moja dcéra ma tam niekde v kútiku duše a srdiečka ľúbi, aj keď mi to zrejme nikdy nedá najavo....
PS.dievčatá urobila som niečo s písmenkami-jedno malé jedno väčšie...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nemám slov, si tá najlepšia mama, veľmi ti želám, aby ta "chvíľa" napriek všetkému raz prišla.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Byť mamou je pozžehnanie. Zasiahlo ma to ako blesk. V tom zmysle, že som začala pochybovať. Možno ani nie pochybovať. Možno som si len uvedomila, že to nie vždy musí byť pravda. Ani neviem. Verím aj ja, že deti si vyberajú svoju mamu, ktorej sa narodia. Tá moja si ma vybrala zložitejšou cestou ako je to bežné. Keďže moje lono nebolo natoľko zdravé aby prijalo jej telíčko- vybrala si ma ako druhú mamu. Prvá bola mentálne retardovaná, síce ju porodila, ale absolutne neschopná sa o ňu starať. Druhá som ja - mama adoptívna. Tak si ma vybrala - ako mamu, ktorá ju nesmierne a bezvýhradne milluje...a stará sa. Len mne tam v tom našom spoločnom živote, vývoji, raste, pri behaní po lekároch, pri "boji a trápení" v škole, s poruchami učenia, správania, sústredenia, koncentríácie, pri riešení problémov s kĺbmi, epilepsiou, psychiatrickými problémami....- mne tam všade chýbala tá odozva z jej strany o ktorej píše autorka hore./Mentálne je chvalabohu v poriadku, nezdedila po svojej biolotickej mame nič z MR/. Moje dieťa mi nikdy neprejavilo ani kúsok lásky, citu, nikdy kým rástla som ju nesmela objať, pohladkať... /dnes len občas veľmi málo/ a to si ani nepmätám, či vôbec ona niekedy sama od seba objala mňa...zrejme nie, keď si to nepamätám. Ak sa to niekedy stane, určite si to poznačím do kalendára
- lebo, to bude pre mňa sviatok 
- Za moju starostlivosť, lásku k nej som spätne dostávala neustále odmietanie, nadávanie, agresívne vystupovanie...takmer každodenné usvedčovanie ako ma nenávidí a neznáša..
..
Tak preto, a ešte pre všeličo iné, neviem, či naozja byť mamou je vždy požehnanie. Určite je viac podobných príbehov ako ten môj, ba verím, že aj horších. Verím, že všetky my mamy, milujem nekonečne svoje deti /aj adoptované/, ale nemyslím si, že vždy je to pre nás /mamy veľmi problémových detí/ požehnaním. Najmä vtedy asi nie, keď pri nich statíme zdravie, pokoj, optimizmus, ba niekedy aj chuť do života. Keď sme na pokraji zrútenia, úplne vyčerpané, bez imunity, bez sily, v bezvýchodiskovej situácii..., ťažko asi hovoriť, o požehnaní byť mamou. ...Všetky maminky, ktoré máte zdravé, múdre, štandardné, dobré deti, vážte si to a s pokorou každý deň ďakujte Bohu za ne. Nie, ja vôbec nie som pesimista, naopak, - keby som ním bola, už dávno by som to bola vzdala. Som len realista, hovorím z reálneho života a hovorím o tom, aký aj môže byť život mamy...