Ty sa dáš do reči s hocikým

mandarinka, ja to mám ako ty, ale viem si živo predstaviť, že utiahnutejšia povaha má problém nadviazať kontakt. Nie si čudná, určite nie si:) Lebo ak si, tak som potom čudná aj ja, lenže ja určite nie som čudná Neviem ako to majú mládežníci, ale nie som taká stará aby som si nepamätala, že keď som bola pubertiačka, tak som pomáhala viac preto, že ma tak vychovali, než z nejakej prirodzenosti (vtedy sa mi to zdalo prirodzené:))). Keby som mala 18, tak si poviem, že sa ani za toho oného niekomu, koho poznám z videnia, nepozdravím, teraz sa zdravím s toľkými ľuďmi, ktorých som poznala iba z videnia, že až. Na to podľa mňa treba trochu aj dospieť. Detská prirodzenosť sa časom stráca a potom ju treba zas hľadať. Niekto nehľadá, to je fakt:)

Jasne, internet a iná forma socializácie, pre mňa nový výraz, má značný podiel na tom, že deti majú problémy s bežnou komunikáciou tvárou v tvár. Ale mnohé bude aj o povahe človeka, introvert je hold introvert, tam je to vždy zložitejšie.

Tiež sa mi to stáva, že sa ma ľudia pýtajú, kde čo je, že sa prihovoria, keď niekde čakám. Raz mi u očného jedna babička povedala, že už nie je s kým sa porozprávať, lebo všetci pozerajú do mobilov. Zrejme sa bála osloviť niekoho, kto ťuká do mobilu, aby nevyrušovala, tak som jej ostala ja, čo občas ani netuším, kde sa môj tlačítkový mobil nachádza a celkom sme si pokecali, babi odchádzala s úsmevom domov. 

Mladší syn je komunikatívny, porozpráva sa s hocikým, často pozdraví na ulici niekoho, koho vôbec nepozná len preto, že mu je ten človek sympatický  - on sa pozdraví, ja samozrejme tiež (pamäť na tváre mám mizernú, tak pre istotu radšej pozdravím), osoba tiež odzdraví a potom asi rozmýšľa odkiaľ sa poznáme, aj keď sa nepoznáme A starší - introvert sa ledva pozdraví ľuďom, ktorých pozná veľmi dobre  Budem ho musieť posielať von s mladším, aby mal nejakých kamošov 

No ja pozorujem u svojích vnúčat skôr opak, Kristián bol dieťa počítačové a predsa poznali ho všetci starší ľudia, veľmi rád prijal rozhovor, to isté vidím aj u Lukáška, Andrejko je viac uzavretejší a menej hovorí aj s nami a predsa minule hovoril o jednej pani ktorá sa chcela s ním rozprávať a akoby to tak malo byť tak vymeškal im aj jeden spoj a on bol zatiahnutý do rozhovoru ktorý mu veľa dal. Zarka, ta sa veľmi rada rozpráva ale nie s každým, toto je ta jej 1 črta, mať toľko jedničiek v narodení tak sa ani inak nedá. No ona ak dá zvolenie a chce sa rozprávať tak je vždy za hviezdu, alebo je ticho. Teraz ide sama na svoje prvé dvojtýždňové sústredenie. Takže už v piatich silná osobnosť.

Takže asi to nie je len o internetových deťoch ale o tom akí sme. Z introverta sa asi ťažko stane družný sused s každým, ale zas aj kristián bol veľký introvert a predsa sa veľmi rád rozprával so staršími, určite oveľa viac jkomunikoval s dôchodcami ako so svojimi spolužiakmi.

Ja sama som ten typ s ktorým sa ľudia veľmi radi dávajú do rozhovorov, niekedy mi to až vadilo ale nakoniec som bola vždy spokojná, bolo to osviežujúce. No mám priateľku ktorá povedala že to nechápe, že mne sa ešte aj cudzí ľudia pozdravia, že jej sa to stáva veľmi málo.

Komunikativnost je asi moja najsilnejsia vlastnost :-) vyuzivam doma, v praci, na uradoch v obchode, Ozaj staci sa usmiat, byt k ludom ustretovy a hned je svet krajsi. Ja aj ked som bola tehotna s brusiskom ako lopta sa ma ludia v obchode pytali kde co najdu, zo zaciatku ma to hnevalo ze si ma mylia s predavackou, mm  sa mi aj vysmieval ale teraz uz je to ine, niekedy ked vidim babku tapat po obchode sama sa jej prihovorim a pomozem. Napriek dobe, ktoru zijeme si myslim, ze dobry clovek sa najde v kazdom z nas len sa nenechat uniest dobou

Obcas staci usmev ani slova nie su potrebne a cloveku sa ulavi i kamen spadne zo srdca a hned je aj zachmureny den krajsi.Snazme sa aspon usmev rozdavat a svet bude krajsi.