Žena v mojich snoch

Nikdy som nebola človek, ktorý túžil po kariére, už som to tu asi dávnejšie spomínala, od chvíle, kedy som na gymnáziu stretla toho pravého, teraz už MM, netúžila som po ničom, len si s ním založiť rodinu a žiť šťastne. Nešlo to úplne priamočiaro, ale stalo sa. A mám to. Matka, to bola moja najväčšia ambícia a tá sa mi splnila trojnásobne, dlho som nepotrebovala nič, deti mi život zamestnali na pár rokov. Pravdupovediac, počas tých rokov som ani moc neriešila moje túžby, sny, dokonca ani potreby, tri malé deti ma zamestnali dostatočne. Ale čas sa posunul, deti podrástli a ja som začala mať strach – čo teraz? Čo so mnou? Do práce som nenastúpila a hoci nám to všetkým maximálne vyhovovalo, cítila som tlak okolia na to, že by som mala pracovať, mala sa niekam zaradiť, že si to spoločnosť vyžaduje a v neposlednom rade som začala mať pocit, že to potrebujem aj ja sama, pre vlastný pocit uspokojenia. A vtedy mi nečakane vstúpili do života torty, tak ma vtiahli, že tomu niekedy ani sama nerozumiem, ako veľmi. A zrazu som zistila, že niečo dokážem, že nie som až taká „budiškničemu“, ako som si myslela. Objavili sa túžby. Sny. Predstavy o ďalšom živote. A tak už dlhodobo mám pocit, že stojím nad priepasťou a odhodlávam sa k prechodu cez lávku ponad ňu. Otvorili sa mi možnosti a mohla by som ísť cestou, o ktorej mnohí len snívajú. Mať prácu, ktorá ma bude baviť, bude tvorivá, budem si sama sebe pánom... Ale neodišiel strach. Neistota a nerozhodnosť, ktoré ma sprevádzajú celý život. Nemám rada pozornosť ľudí. Som tak neistý človek, že vždy pri odovzdávaní torty hneď vymenujem jej nedostatky, že odmietnem tortu, lebo mám strach, že ju nedokážem spraviť podľa predstáv objednávateľa, ale keď potom vidím výsledok toho druhého, viem, že by som to dala lepšie...
V súčasnosti sa cítim uviaznutá. Roboty je veľa, ale neviem si zadeliť čas, pracujem po nociach, a hoci cez deň dospím, nie je to to pravé orechové. Nejem dobre, cítim sa unavená, bez energie, snívam o tom, že začnem behať, že budem konečne robiť veci, na ktoré pri malých deťoch nebol čas, no neviem sa pohnúť. Mám pocit, že presne viem, kde robím chyby, no nedokážem to zmeniť. Večer si líham plná elánu, že „zajtra to už bude všetko iné“, ale ráno vstanem, začnem deň Horalkou a všetky moje predsavzatia zhoria v pocite, že som unavená a „dám“ to neskôr... Som pracovitá, pedantná, dôsledná, ale stíham veci na poslednú chvíľu, lebo vždy je niečo, čo odvedie moju pozornosť a dám tomu prednosť pred povinnosťou, ktorú ale nakoniec stihnem spraviť načas, hoc za cenu nevyspatia, únavy, až vyšťavenia...
Som závislá na cukre a už si myslím, že jediný spôsob ako sa ho zbaviť by bolo zavrieť ma minimálne na dva týždne mimo civilizácie, možno s ľuďmi, ktorí majú rovnaký problém. Že len tak by som ho dokázala „vyplaviť z organizmu“ a začať cítiť chute jedál, ktoré teraz necítim, lebo mám otupené chuťové poháriky cukrom. A rovnako to je asi s mojim životom. Potrebovala by som, aby sa nado mňa niekto postavil s bičom a povedal – „nie, teraz ten počítač nezapínaj, stratíš minimálne hodinu“. „Nie, nehovor si, že ideš po dieťa za hodinu a dovtedy už nič nestihneš, stihneš.“ „Sprav si šalát, čokoládu síce rýchlejšie odbalíš, ale ten šalát ti dá viac.“ Atď, atď. atď.
Takže keď teraz privriem oči, presne viem, čo vidím: Ženu, ktorá má mínus 10kg(ktoré sa mi len tak mimochodom nabalili pri mojom slávnom pečení ). Má malinkú cukrársku výrobňu, kde nerobí od rána do večera, a už vôbec nie po nociach. Vie si krásne naplánovať čas, aby všetko stíhala. Ráno sa pekne naraňajkuje, ide si zabehať, potom pekne pečie a chystá ozdoby a robí to, čo ju baví najviac. Poobede sa venuje deťom, domácnosti, občas si ide zacvičiť Pilates, alebo zaplávať. Večer v posteli nezaspí pri čítaní prvej strany knižky. Nesnaží sa všetkým vždy vyhovieť na úkor seba samej a svojho zdravia, vie povedať nie, je rozhodnejšia, menej neistá. Nehanbí sa za svoju prácu, možno je trošku na seba aj hrdá. Nie je unavená, nebolí ju chrbát a hlavne je spokojná.
No... , rada by som raz toto videla. Pozitívom asi je aspoň to, že stále verím, že to môže prísť. Resp., že sa zobudím do rána, kedy to dám podľa mojich večerných predstáv. A potom ďalší deň a ďalší, a aj keď niektorý deň zlyhám a urobím to po starom, zas potom príde pár dní, kedy to budem robiť správne. Až raz príde deň, keď budem tou ženou v mojich snoch.