Zuzana
Moni, vôbec nevadí, že sa rpzúisiješ, ani nevieš , ako ,ma to zaujíma,fakt, super a môj najväčší obdiv je v tom , ako si sa nebála ísť do sveta, si proste super.
Ja keď som kojila, mala som veľmi veľa mlieka, tak som ho posielala do nemocnice, existuje tam tiež niečo také?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Chvíľu našu čerstvú rodinku nechali osamote, potom nám doniesli sendviče, ja som nechcela veriť, že sú fakt zadarmo, a potom sme sa presunuli na moju izbu. Jednoposteľová izba so žltými stenami, televízorom (ten som mimochodom ani raz nezapla), umývadlom, kreslom na kojenie, nočným stolíkom a postieľkou pre bábätko. Na dvere zvonku dali moje a malého meno a sestra v pravidelných intervaloch tíško zaklopala a opýtala sa či je všetko ok, či nechcem skúsiť malého nakojiť (to bolo prvých 12 hodín bezpredmetné, lebo ich prespal) a že keby niečo, mám zazvoniť. Samozrejme ja miesto toho, aby som sa tiež vyspala, som celý čas pozerala na ten malinký nádherný dokonalý zázrak.
Keď sa zázrak konečne rozhodol, že spal dosť, zavolala som sestričku, aby mi ho pomohla prebaliť a chcela som kojiť. Nešlo to bohvieako, ani na prvý, ani na druhý ani na asi piaty krát, ale veľmi sa mi rátalo, ako tie sestričky chodili ku mne snáď každú hodinu a sedeli pri mne a radili mi ako to skúšať a povzbudzovali ma. Dokrmovanie nikto ani nespomenul. Na druhý deň sa mi mliečko spustilo a krásne sme kojili. Za toto som im veľmi vďačná.Všetky kontroly a vyšetrenia robili malému v mojej prítomnosti, vždy mi povedali čo idú robiť a vždy sa ma pýtali, či s tým súhlasím.
Nedá mi nespomenúť stravu v nemocnici, raňajky boli samoobslužné, v kuchynke zariadenej ako doma, sme si mohli pripraviť nejaký chlebík alebo hrianku, či „cornflakes“ a k tomu kávu, čaj, džús... naozaj ako doma, bola tam plná chladnička. Obedy a večere sme si objednávali deň vopred z menu kde boli vždy 3-4 jedlá na výber, a vždy sa jednalo o kompletné 3 chody: polievka, hlavné jedlo a dezert. Strava pripomínala viac hotel ako nemocnicu.
Manžel za nami chodil každý deň hneď po práci, ale aj tak som sa tam rýchlo začala nudiť... syn sa narodil v sobotu na obed, a v pondelok poobede sem sa rozhodla, že doma mi bude lepšie. Obaja sme zdravotne boli ok, kojenie nám išlo, prebaliť som vedela, ukázali mi aj ako kúpať, chcela som ísť do svojej postele. Inak mohla som ostať 5 dní, prípadne dlhšie podľa potreby, ale fakt som mala pocit, že to zvládnem.
Tak sme šli domov. Inak keď som ešte tehotná na Slovensku hovorila, že sa chystám za manželom do Anglicka a že tam aj porodím, vačšinou boli reakcie ako „preboha, ako to tam sama zvládneš, začiatky s malým bábätkom nie sú ľahké...“ no teraz, keď má môj syn 10 mesiacov, a viem to porovnať, tvrdím, že prvý polrok som zvládla ľavou zadnou, teraz keď sa malý vie sám dostať kam chce, je to oveľa náročnejšie. Navyše toho veľa cez deň nenaspí. Prvé 3 mesiace som len kojila a prebaľovala, dieťa veľa spalo... no pohoda. Bolo leto, na prechádzku sme išli aj 3x denne, manžel mi ho tiež brával von, vtedy som sa venovala sebe.
Keď mal Samuel 5 dní, prišli k nám na asi 10 dní svokrovci, a najlepšie na tom bolo, že svokra každý deň varila. Neskôr zas prišla na 2 týždne moja mama, to mal drobec asi 5 týždňov. Ale aj bez nich to išlo. Počas prvých 2 týždňov k nám domov 2x prišla health visitor, taká kontrola a poradenstvo v jednom. Potom som každú stredu chodila s malým do akejsi poradne, na váženie, meranie, pokec prípadne očkovanie keď bolo treba. Viem, že u nás sa nechodí tak často, ale ja som bola rada, že mi ho raz týždenne odvážili, lebo kým bol iba kojený, nevedela som koľko vypije, a tak som bola kľudná, keď som videla, že priberá. Plus som sa mohla na hocičo opýtať. A mala som to blízko, takže sme to vždy absolvovali v rámci prechádzky.
Na toto čerstvé mamičkovské obdobie mám krásne spomienky, ale aby som sa príliš nerozpisovala, ukončím to, ak vás zaujímajú nejaké konkrétne veci, pýtajte sa :)