Kde je hranica ???

"Neni to nikoho chyba, je to len moja personalita. Som taky ako som, aj ked by som bol rád lepší proste to nejde. Mám veľa chýb a strašne veľa psychických problémov a koli tebe ma to nesmierne mrzí, ale mám pocit, že pre mna je neskoro, pretože neviem prečo sa to deje mne a neviem s tým nič urobiť"..... toto je uryvok spravy od mojho vtedy 14. ročného syna.

Na základe tejto neočakavanej informacie, som zacala svoje dieťa pozorovať, rozprávať sa s ním...PUBERTA 1.LEVEL::. Dozvedela som sa veci nevídané, niekedy som sa musela premáhať, ale vďaka tomu,že sme si nikdy neklamali získala som pocit, že sa jeho psychický stav mení...k lepšiemu. Často som mu prízvukovala, že puberta je pre niektorých ľudí ťažká, že nemože za to, že je zmatený a hlada miesto vo svete....veď na konci tohto tunela je svetlo,tento stav  raz pominie a život sa vráti do normálu... Bože, keď si na to s odstupom času spomínam tečú mi slzy... Videla som ako bojuje sám so sebou, ako sa snaží nájsť zmysel života. Dovršil 15 rokov a ja som cítila, že sa to lepší. Chodil von s priatelmi,cvičil, prežil lásku. Všetko bolo lepšie, jeho puberta sa  uberá nazvyme to prijatelným smerom. . . 

Bola som svedkom jeho rozchodu s priatelkou, s otvorenou hubou som si vypocula ako jej dal kopačky so slovami: "Velmi ma mrzí, ze ta musím nechat íst, ale ja nie som schopný lásky, neviem prečo nič necítim a neviem s tým nič urobiŤ aj ked sa snažím, ale voči tebe to nie je fér...

Milé dámy toto, keby mne v 15 povedal chlapec, tak som zrelá na psychošku. Po jej odchode som sa ho pýtala, prečo to urobil a kde vlasntne chodí na takéto veci. Povedal, že si chvílu myslel že je zamilovaný, ale potom prišiel na to, že sa s nou len citil dobre. Začal chodiť často von, z jeho izby bola garzónka, z ktorej vychádzal len na záchod. Často sa stávalo, že nešiel do spchy aj týžden!!! V izbe to zacalo vyzeraŤ ako v sklade...a on bol stale von na prechadzkach. O mesiac som dostala od znamej otazku, prečo nedam dieťatu peniaze na autobus? Velmi ma to zaskocilo a vobec som nemala ponatia o com točí. Vysvetlila mi, že mojho syna stretava chodiť sameho popri ceste z neďalekého mesta...cca15km. Opýtala som sa ho na to, povedal že sa chcel prejsť. Takýchto otázok stále pribúdalo a mne neustale znami hovorili a volali, že ho videli sameho na tej a tej ceste, par z nich mu zastavilo, lebo nadobudli pocit, ze je dost daleko od bydliska a chceli ho odviest, ale on nechcel a zdal sa im mimo.  V našom meste sme  známy a mojho syna a mna tu pozná veľa ludí. Podľa ľudí to je slušný, dobrý chlapec a preto mali potrebu oznamovat mi tieto veci. Začal sa dištancovat od spoločného rodinneho programu, nechodil za starými rodičmi. Často som plakala, prosila, kričala nech sa prebere, nech nam to nerobi, pretože ho milujeme a vieme nadstavit hranice tak, aby mal aj vlastný priestor aj čas na rodinu. Nepomohlo. Začal okolo seba stavat mur, zamkol dvere a odhodil klúč. Už sme sa takmer nerozprávali. Spozornela som ešte viac. Získala som podozrenie, že berie drogy...a tak ako matka 21. storocia nakupila som testy na 10 druhov drog a zacala som ho namatkovo testovat. To že skúšal fajčiť trávu mi povedal, vedela som ked sa 1x opil, ked mal 1x sex, ale vravela som si, že ak bere niečo tvrdé tak sa jeho osobnosť može rýchlo zmeniť. Stále mi tvrdil, a urážalo ho ked som sa ho stale dookola pýtala, čo bere keď je mimo.Musím ale dodať, že s čúraním do kelímku, pred vlastnou mamou, ktorá mu nasledne robila test na drogy nikdy nemal najmenší problém. Nespal, prestal poriadne jesť, neusmial sa, ani neplakal...Proste nič. Moj syn bol chodiaca mrtvola, vo vlastnej škatuli a behom pár týždnov sa zmenil na nepoznanie... Testy na drogy, boli stale negatívne a ja som stála opať na začiatku...Skúsila som všetko, a vedela som, že je zle a preto som mu začala prehladavať izbu... Najhorší deň mojho života nenechal na seba dlho čakať. Našla som skrýšu s obrázkami, ktoré kreslilo moje milované dieťa /vždy rád maloval/. Myslela som si pri ich pozeraní, že pozerám zlý film, skoro som si vyplakala ten deň dušu. Krvacajúce oči, porezané ruky, plačúci ľudia...niečo tak depresívne som v živote nevidela.

Srdce mi krvacalo a hlava mi nebrala, čo som videla, ale bol čas na odborníka.. Pár x som videla čo si číta na nete, odborné posudky, články od psychologov a raz som ho našla čítať o schizofrénii...Presne si pamatám, čo som vtedy spustila za  scénu, prečo také blbosti číta. Krava. Matka roka proste.  Veci začali do seba zapadať. 

Po vyšetrení ma psychiatrička zavolala a oznámila mi, že moje dieťa trpí skoro rok halucináciami, počuje hlasy, zdajú sa mu veci, ktoré neexistuju....Má schizofréniu presnejšie o aký typ ide mi oznámi po pár mesiacoch, ale akutne ho potrebuje začať testovať, aby mu predpísala lieky...

2 roky bojoval s tým,ako pomenovať, čo sa mu deje, 2 roky bojoval ako zviera a chcel to zvrátiť. A tu už nepomáha ani láska, ani rozprávanie...proste nič

Nikdy nepovedal, že má halucinácie, že počuje hlasy až do zbláznenia. Ani to nikdy predo mnou nepriznal nahlas. Faktom ostáva, že keby za Vami dieťa v puberte prišlo a povedalo, že počuje kroky ako by ste reagovali? Nech si každý odpovie sám, ale ja o sebe ako o veľkej srandistke viem presne, čo by som mu odpovedala. Snažím sa hladať pomoc, kde sa dá... .... Máte niekto prosím skúsenosť, radu, čím zlepšiť /okrem medikamentov/ proces liečby.Terapia,alternatívna liečba, šport, kreslenie proste čokolvek, aby sa to zlepšilo..????? Svojho syna milujem, neviem síce či je on ešte schopný cítiť lásku... nikdy by ma nenapadlo, že hranica medzi pubertou a schizofréniou je tak tenká, že ju nemože rozoznať ani milujúca matka...