Môj syn plače pre každu maličkost.

myslim, ze ta ziarlivost bude velmi uzko suvisiet s tym placom pre kazdu malickost.
sest rokov bol stredobod vaseho vesmiru. hoci na druhej strane je zase uz dost velky, aby chapal, ze surodenec nie je jeho ohrozenie (a urcite ste ho dost na jeho prichod pripravovali). zavisi to od povahy a aky bol predtym. a od toho, ako vela bolo nutne sa venovat babatku. su babatka pokojne a su placlive, ci aktivnejsie a take si vyzaduju viac pozornosti. potom je naozaj tazke delit pozornost medzi deti rovnakym dielom. aspon spociatku.
casto priprava starsieho surodenca na "konkurenciu" vsak prebieha tesenim sa na babatko, vykreslovanim peknych situacii a veci. ked sa potom narodi prave take aktivnejsie, ci mrzutejsie babatko a zhltne ovela viac casu, nez sa hovorilo (co sa samozrejem neda predpokladat), moze sa tym starsie dieta citit podvedene. a odstrcene.

v podstate je jedno, ako doslo k tomu, ze starsi ziarli na mladsieho. dobrym riesenim je docasne pozoronost pre deti separovat. teda urobit si par hodin len pre starsieho - ist s nim von, do parku, do obchodaku, pohrat sa s nim, kupit mu sladkost, porozpravat sa s nim... ja neviem - prirovnala by som to k rozvedenym rodicom, kde mate moznost vidiet si dieta na dve hodiny raz za dva tyzdne - taku pozornost mu vtedy venovat. a vysvetlit mu, ze toto budu dni len pre nas a potom zase, ze budu dni len pre surodenca. a presne toto robit aj pre mladsieho.
postupne ho presvedcit, ze ma presne to co bracek. a medzitym samozrejme venovat sa obidvom ako najviac sa da rovnako. len tie vynimocne chvile, ked ma rodicov len pre seba (alebo jednejho z nich, ak sa neviete uvolnit obaja naraz a potom zase druheho) tam musia byt. aby nadobudol staru istotu.
a bude to trvat dlho. dva=tri taketo pokusy este nic neporiesia.

...tá plačlivosť súvisí s mladším súrodencom, a je to skôr potreba pozornosti, ktorej sa mladšiemu dostáva viac....skús psychologičku, lebo ty ako matka si sama neporadíš, práve preto, že si mamina, potrebuje to pokec aj od niekoho iného, hlavne cudzieho...viem o čom hovorím, mala som tento problém s dcérou a poviem ti, ja som bola už na psychiatra....moja staršia dcéra si vtedy dokonca vymýšľala také veci, aby mohla plakať a odvádzať pozornosť na seba....napríklad: 1. kde si kúpi kabelku, ke´d bude veľká...odpoveď, že v obchode bola zbytočná, lebo ako bude vedieť, kde ten správny obchod je, 2. či bude musieť jesť na svojej svadbe kapustnicu, ktorú v tom čase neznášala, odpoveď, že bude jesť len to, čo ona chce na svojej svadbe nestačila, pretože jej plačlivá reakcia bola, ale čo ak ostatní nebudú vedieť, že kapustnicu neznáša a budú ju nútiť?....problém nebol ani tak v otázkach, ako v tom, že tieto a kopec ďalších absurdných otázok opakovala denne aj sto krát, ak nie viac a celé hodiny dookola a celé hodiny to bolo dopĺňané srdcervúcim plačom...a takmer periodicky sa opakovali otázky, každý týždeň iná.....a ja doteraz neviem ako, ale stačilo jedno sedenie u psychologičky, jedno!....od toho dňa, akoby uťal, otázky a plač prestali....záver psychologičky: žiarli na mladšiu sestru

Ja neviem,či plačlivosť suvisí s mladším surodencom.Mám totiž ten istý problém.Syn Kamil má 8 rokov a plače pre každu maličkosť.Doma je najmladší a jediný chlapec.Sestry má už velké a niektoré aj dospelé.Od narodenia bol rozmaznávaný,lebo mal z nás 5 mamičiek.Sestry mu plnili,čo mu videli na očiach.Bol zlatý maličký braček.Teraz,ked si všetko vydobíja plačom,mi vytýkaju,že je rozmaznaný.Lenže aj teraz je stále stredobodom pozornosti.Ved je stále najmladší.Ale ked niečo chce,nepovie nám to pekne,ale rovno s plačom.Pritom pre banality,o ktorých vie,že mu to určite nezakážeme.

aj my máme doma takéto chlapča. Ja ho nazývam osemnešťastným človekom. Čo si ten dokáže navyrábať problémov a ako sám sebe komplikovať život. Pre mňa, večného optimistu, je to poriadne deprimujúce.
Plače keď nenájde v príborníku obľúbenú lyžičku, lebo práve čaká v dreze na umytie. Plače, lebo som mu podala pohár a nie je tej farby, ktorú práve chcel (ale poprosiť o konkrétny pohár vopred ho nikdy nenapadne), padá do kolien ak sa mu zazdá, že mu niečo preletelo nad maslovým chlebom a on ho už teda nemôže zjesť. Plače a plače a plače... Má obrovskú smolu, lebo ja neustupujem jeho rozmarom a som nekompromisná. Už som si zvykla nevšímať si plač. Viem, že chvíľu pomrnčí a keď si ho nevšímam, tak sa napokon prispôsobí. Zje puding aj zo zeleného taniera (hoci chcel žltý a zabudol to povedať), oblečie sa do teplejších vecí, hoci on chcel už letné (napriek tomu, že vonku je zima), kresbu, ktorú som mi nepodarilo vykúzliť podľa jeho presných predstáv napokon sám opraví...
Ale to večné mrnčanie je nekonečne ubíjajúce a otravujúce a uľavilo by sa mi, keby zmizlo. Aj mi ho je ľúto, prežívať 30 tragédií denne musí byť dosť náročné aj pre neho.
Podstatu jeho nekonečného trápenia vidím v tom, že sa len ťažko prispôsobuje situácii. Keď nastúpil do prvej triedy, pol roka tam nerobil ničové nič. Cez hodinu si ľahol na zem a nohy vyložil na lavicu. Ale domov nosil len jednotky. Pani učiteľka sa vyjadrila, že sa jej zdá, že vyučovanie ani nevníma, ale vždy keď sa ho opýta dokáže správne odpovedať. Všetko sme dopisovali doma. Každý deň sme namiesto 5 riadkov vypracovávali 2 celé strany. Po každom napísanom písmenku odkladal pero. Musela som pri ňom sedieť a napomínať ho. Teraz už pracuje samostatne.
Odjakživa mal svoj svet. Žije kdesi mimo, nádherne kreslí. Má 7 rokov a jeho črty sa podobajú ťahom dospelého človeka. Deti ho považujú za čudáka. Najlepšie si rozumie s dospelými. Kdekoľvek sa nachádza, všade sa správa rovnako prirodzene ako doma. Ani mu nezíde na um, že by to malo byť inak. Je jedno, či sa na neho práve pozerá 5 alebo 200 ľudí. Vedie dospelácke reči. A pri tom všetkom neustále plače a plače a plače. Je to také chvíľkové mrnčanie, niekedy trvá pol hodiny, niekedy hodinu kým sa upokojí a prispôsobí sa. Takto teda fungujeme my.

som v papradí

ja mám takú vnučku inak je strašne zlatá ibaže sa musí iba podla nej ked to nejde tak sa rožplače ,ale tak strašne tá má brinkk,a ked sa jej povie aby prestala začne ešte viac hučí až sa zachádza trepe nohami od zúrivosti,kope na zemi do všetkého a ked jej povieš že už stačilo,začne ešte viac potom po 1/2 hodine je zaza zlatá baba ,toto robí 2 krát za den že začne za nič takto vystrájat,dcera by si chcela,aj odpočinut od nej nachvílu,ale nedá sa malá bez nej nevidrží stále ju musí mat na očiach,ked odíde do druhej izby už je tu zasa rev mamííí...lekárka jej povedala,že to je normálne,a nič s tým nerobí,ale tá malá ostane na nervy pri takom vystrájaní malá dude mat 2 roky nebýva u mna príde iba na návštevu raz do roka býva na východe,ale chúda je mi jej lúto nže jej neviem pomoct.chceli sme ju brat aj na výlety ,ale s nou to nejde.chodili sme iba na zmrzlinu do blízkeho mesta,ale to už nezvládala neviem ako by sa jej mohlo pomoct