Dobrý deň,
píšem Vám zasa,po istom čase, no už z iného "súdka"...
Dala som na Vašu radu a zašla za výborným psychológom Ohľadom (- muži - a ja - vzťahy....) , ktorý po zhruba polhodinovom sedení sa vyjadril, "Keď som sa Vás opýtal, či otec bol despota, tak ste povedala, že Nie. A otec bol despota."
Vedela som, že otec bol tyran, ale nechcela som sa takto priamo vyjadriť. Len som mu povedala pár situácií z môjho života, keď som mala asi 16 - 18 rokov ( a to mám už 42) -lebo cítila som, že koreňom všetkých problémov je otec.
Už pred tým, keď som pred pár rokmi chodila asi rok na psychoterapie, tak sa vyjadrila psychologička, veľmi dobrá, (pričom som chodila na tie terapie po rozvode) - že som bola psychicky a fyzicky týraná vlastným otcom. Vtedy som to celé sa snažila pochopiť. Preto - aj manželstvo s agresorom, preto platonický vzťah s vysnívaným chlapom - 20 rokov v ilúzii, o ktorej som sa zmienila pri predchádzajúcej otázke a dileme ( ktorú som sem písala ) asi pred rokom.
V testoch mi vyšlo, že mám vysoké IQ 120. Povedal mi psychológ, že som inteligentná žena a že "Bohu Ďakovati za všetko" Že som sa po x - rokoch dokázala ozvať, že sa viem pohádať.
Vravel, že som veľmi citlivá a všetko prežívam srdiečkom. A že nepotrebujem sa zmeniť ako osobnosť, lebo by som to už nebola ja.
Preto mi vravel, že sa viem vysporiadať sama s tými vecami. A mám ventilovať.... Keď cítim potrebu, tak vybuchnem a pohádam sa.
Myslela som, že som otcovi odpustila, minulosť som dávno prestala riešiť. Len sa v otcovej prítomnosti necítim v úplnej pohode. A tak ju veľmi ani nevyhľadávam...
Asi je to dôsledok. Ten odstup. Ten vzťah mám pocit, že sa nedá, aby bol nejaký vrelý.
Váš názor ma zaujíma.
Všetko dobré prajem v živote ( pracovnom i súkromnom). Nech sa darí.
S pozdravom Maruška.
Dobrý deň,
tak to rozdeľme na dve časti. Jedna je ako odpustiť a druhá je o Vás a Vašej osobnosti vo vzťahu k vašej osobnej histórii.
Je ťažké si nevšimnúť už v tých pár riadkoch, ako dôležité pre Vás sú názory odborníkov, autorít. Pre mňa z toho vyplývajú dve hypotézy ktoré viete overiť len Vy sama. Prvá je, že ste navyknutá poslúchať pod hrozbou. To znamená, že prejaviť sa naplno, hľadať SVOJE vlastné riešenia bolo riskantné pretože ste za to mohli byť fyzicky či psychicky strestaná. A deti si v tejto situácii vedia poradiť aby prežili, Vy ste to spravili zrejme tak že ste poslúchali a potlačili svoje vnútorné impulzy. A to je vlastne aj druhá hypotéza. Takže niečo ako "nemôžem ísť slobodne svojou cestou ako to cítim" a niečo ako "nemôžem cítiť čo cítim tak je to zle a malo by to byť inak". Teraz ste už dospelá, žijete v úplne inom prostredí a môžete kopu vecí čo vtedy ste nemohli, tresty vám nehrozia. Ale zrejme ajtak konáte tak, ako keby hrozili lebo taký máte návyk. Ten sa ale dá prehodnotiť. Sila ktorú Vám bralo nehostinné prostredie, to že ste sa museli stiahnuť a hľadať koho poslúchnuť miesto aby Vám bolo umožnené sledovať a v reálnom svete testovať svoje vnútorné pohnútky a aktivity, tak tú potrebujete objaviť znovu. Už ste to čiastočne urobili, keď cítite potrebu, pohádate sa. Paradox je, že aj toto ste tak trochu urobili preto že ste poslúchli niekoho "mocnejšieho", autoritu. Ak je to tak, potom sa zdá, že stále ste svoju vnútornú pevnosť neobjavili. Nerobíte to lebo môžete a chcete, ale preto že Vám niekto dal povolenie "tu sa smie". Tak týmto by som Vám chcel dať povolenie experimentovať s cítením aj tých menej príjemných alebo intenzívnejších, agresívnejších, smutnejších, nahnevanejších, ale aj radostnejších pocitov a pohnútok, a aj s rôznymi formami správania, činov ktoré zacítite v hĺbke duše, že by ste urobiť chceli, ale máte pocit že to nejde. A to až do vtedy, kým túto svoju vnútornú silu nespoznáte, kým nedobehnete to čo ste zameškali ako dieťa keď ste sa museli sťahovať do obozretnosti a poslušnosti a potláčania toho čo sa vo Vás prirodzene liahlo. Začiatok je naplno pripustiť to, čo cítite. Len tak, vo svojej hlave, v skryte pred všetkými. Ste dospelá, je to bezpečné. V tomto stále vidím možnosť pre terapiu, i keď treba povedať, že vidno že kus práce ste spravili. Za sebou to budete mať keď to čo teraz potrebujete zvonku budete cítiť vnútri. Lebo to že potrbujete povolenia z vonku Vás robí zraniteľnou (vo vzťahu s mužmi- tyranmi a pod.). Super je že z toho ste dostali aj dobré veci od "pozitívnych" autorít.
Druhá vec je ako odpustiť. Súvisí to s tým nájsť svoju vlastnú silu v sebe, pretože pred toho tata ktorý Vás ponižoval a tvoril tak obmedzujúce prostredie sa potrebujete postaviť silná a nezávislá od neho (od autorít, názorov...) A tu mám jedno podozrenie. Píšete, že ste cítili, že otec je koreňom všetkých problémov ale ajtak ste sa zdráhali ho označiť nejak v negatívnom svetle. Píšete, že sa snažíte mať k nemu vzťah ale to čo v skutočnosti cítite je niečo ako bariéra či chlad, zdá sa že možno ani si nie ste istá, či to vlastne ide. To podozrenie je, že skutočný vzťah k otcovi ste si doteraz neprežili so všetkým čo k tomu patrí. Pri inom príspevku ste v komentári veľmi pekne zhrnuli to posolstvo. Prečítajte si to svoje zhrnutie opäť, hlavne tú druhú časť, platí aj pre Vás (http://nanicmama.sme.sk/psychologicka-poradna-ivan-vyskocil/s-manzelom-…).
Je to ako povedal ten kolega. Nejde o to meniť svoju osobnosť, naopak, ide o to stať sa čo najviac samým sebou, so všetkým hlbokým smútkom nad "strateným detstvom", nad príkoriami, so všetkým hnevom na ich pôvodcov, so všetkými pocitmi krivdy a neprávosti či možno zrady, beznádeje, nenávisti, HOCIČOHO čo tam je. Iba tak sa to môže začať postupne meniť, hýbať.
Odpustiť znamená vzdať sa oprávneného nároku na hnev a zanevrenie aby tieto už nestáli ceste vzťahu (aby sa dal budovať nanovo). Ale tiež to neznamená zabudunutie na všetko čoho sa dotyčný dopustil ani snahu ho pochopiť či ospravedlniť! A neznamená to ani si to všetko čo sa vám prihodilo neprežiť. Niekto iný by somnou možno nesúhlasil, ja sa ale domnievam, že snažiť sa odpustiť (vzdať sa negatívnych emócií voči páchateľovi) skôr než človek patrične odžije čo všetko sa mu stalo tak ako to prežíva, je predčasné.
Som si vedomý, že som tento príspevok dosť oprel o Vášho otca a môže to byť oveľa zložitejšie. Berte to teda prosím len ako inšpiráciu, možno inšpiráciu k ďalšej terapeutickej práci a tiež ako inšpiráciu k tomu objavovať ďalej samu seba takú aká ste, nech už je to akákoľvek. Máte právo byť aká ste nech už sa Vás v detstve snažili presvedčiť o čomkoľvek inom. Ste dospelá a všetci sa môžeme objavovať nanovo tak ako sme nemohli kým sme boli pod patronátom iných dospelých. A prial by som si aby to bolo nie preto, že Vám to odporúčam ale preto že pocítite, že to je tá správna cesta pre Vás.
Pokojne do komentárov napíšte čo ste si zobrali alebo aj v čom som sa netrafil a je to inak.
S pozdravom,
Ivan Vyskočil
Komentáre
Budem Vás citovať pán Vyskočil:"Už ste to čiastočne urobili, keď cítite potrebu, pohádate sa. Paradox je, že aj toto ste tak trochu urobili preto že ste poslúchli niekoho "mocnejšieho", autoritu. Ak je to tak, potom sa zdá, že stále ste svoju vnútornú pevnosť neobjavili. Nerobíte to lebo môžete a chcete, ale preto že Vám niekto dal povolenie "tu sa smie". Tak týmto by som Vám chcel dať povolenie experimentovať s cítením aj tých menej príjemných alebo intenzívnejších, agresívnejších, smutnejších, nahnevanejších, ale aj radostnejších pocitov a pohnútok, a aj s rôznymi formami správania, činov ktoré zacítite v hĺbke duše, že by ste urobiť chceli, ale máte pocit že to nejde. "
Neurobila som to preto, lebo som poslúchla "autoritu" - psychológa,ale preto že som to tak chcela a cítila vnútri ja sama!!! Ja som mu to povedala, cítila som sa spokojná a hrdá že som sa dokázala ozvať,. Ja som mu to prišla povedať.
A on mi povedal, že je to dobre, že je dobre, že som sa dokázala ozvať. A to som dokázala sama. Cítila som sa pochopená. A povzbudil ma že je dobré že som to pochopila, že potrebujem ventilovať.
A ešte jedna vec.Vlastne som pochopila, teda ja to tak cítim, že kým cítim hnev a zlosť, nebudem sa nasilu síliť do nejakého srdcarvúceho odpúšťania.
Len toľko som chcela.
A reakciu nechcem. Tiež nebudem reagovať
Mária B.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To co pisete znie velmi dobre.v tomto pripade som rad ze to co som vam pisal bolo pre vas neaktualne.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Marusska77, naco taka prudka reakcia?
pan Vyskocil ti velmi profesionalne a zaroven ludsky odpovedal, nejak nechapem, co ta na jeho odpovedi poburilo. Mimochodom, "povolenie" sa v psychologických pristupoch pouziva, je to jedna z foriem komunikacie a pomoci klientovi.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobrý deň,
v prvom rade Vám musím napísať, že som ako otázku dala v nadpise: "Ako mám odpustiť otcovi?" Nereagovali ste na ňu. Chcela som názor.
Vašu odpoveď som čítala viac krát a popravde, mňa Vaša reakcia prekvapila, pobúrila, pán Vyskočil, v niektorých častiach.
Pravdu máte v tom, že som poslúchala otca, zo strachu. Veľmi som sa ho bála celý čas, kým som žila u rodičov. Bola som pri ňom napätá, aj učiteľka triedna na základnej škole sa mojej mamy pýtala, raz ( to mi len mama vravela ) že ako oni žijú s mojím otcom.
Z dôvodu, že som žila v ustavičnom napätí do svojich 20-tich rokov, kým som neodišla z domu, som sa dokonca vydala za svojho manžela ( už bývalého). Veľmi som chcela odísť od rodičov, len som nevedela ako mám odísť a svadba bola v tom čase pre mňa ako ustráchané 20-ročné dievča- vtedy jediným možným riešením, ktoré ma vtedy napadlo. Chcela som odísť, len som nevedela ako. Neboli ste nikdy v mojej situácii, tak nemôžete vedieť, ani len tušiť, čo sa v mojej duši, mysli odohrávalo vtedy a ako som sa cítila...
Chcela som odísť. A požiadal ma o ruku prvý chlapec, s ktorým som vtedy chodila(no nespala). Bola som hlboko veriaca.
Nevedela som, že manžel sa po sobáši bude chovať arogantne a rozprávať so mnou tak, že ja budem zasa len ticho ako pri otcovi. Vtedy som nevedela, že správanie aké má dievča s otcom, si prenáša vo vzťahu k mužom...
Bolelo ma manželovo správanie voči mne, ale k rodičom som sa vrátiť nechcela....
Bola som nesmelá, ticha, uzavretá. Všetko som dusila v sebe.
V práci som sa zaľúbila, len pár mesiacov po svadbe, chcela som aj od manžela odísť, ale ten chlap bol tiež veriaci katolík, tak ma nechal "odísť". Hoci potom ma poplietol... a žila som vo falši a ilúzii (20 rokov...)
Tak som bola zúfalá. Nevedela som, čo mám robiť, cirkev nepovoľovala rozvod a ja som vtedy bola veľmi veriaca katolíčka.
Stratila som postupne vieru, takú silnú, zaslepenú, bola som nešťastná.
Tak som sa rozhodla zostať s manželom, hoci som žila v manželstve bez lásky a pochopenia, lebo ešte nepadla facka... Tak som chcela veľmi dieťa- mala som iba 20 rokov.
Chlap, do ktorého som bola zaľúbená ma odstrčil už vtedy. K otcovi do bytu - k rodičom som nechcela. Tak som si povedala, že budem ľúbiť len dieťa.
Bola som zúfalá, nešťastná, sklamaná.
Syn sa mi narodil s nádorom na mozgu a lekári si mysleli, že zomrie. nedávali mu nádej ani 28 dní. Musel mať synček silné srdce-povedal primár. Syn prežil. O mesiac bude mať 21 rokov. Vychovala som ho, pracovala v štátnej správe 14 rokov ako ekonomický pracovník a sekretárka. Potom som 4 roky robila v súkr. centre ekonómku.
S bývalým manželom sme boli len 5 rokov spolu, po prvej tvrdej facke som odišla. Nie ja, on odišiel - prekvapený, zarazený, lebo som sa ozvala. Nepustila som ho do spálne. Mnohé nedokážu ukončiť násilnický vzťah, ja som si povedala, že radšej budem žiť celý život sama ako s agresorom.
Bála som sa nového vzťahu, tak som s mužmi len spávala. A "kamarát" bol len tichý sen. Niečo o čom som si len snívala.
K veci: Ja som sa s otcom pohádala ešte pred návštevou psychológa a potom som o tom psychológovi rozprávala. Takže nepíšte,že som sa pohádala po "udelení povolenia" od psychológa, lebo ma to uráža! Psychológ mi to neporadil. Ja som to povedala jemu.
Ten psychológ sa len vyjadril, že je to dobré, že som to zo seba dostala von a že potrebujem ventilovať. A že keď cítim potrebu sa pohádať alebo kričať, tak to mám urobiť a uvoľní sa to napätie. On mi to neporadil.
Ja som to mala náročné v živote. Pred 7-mimi rokmi som v sebe nabrala odvahu riešiť svoje vnútro s vôbec prvou psychologičkou.
Strach z otca som mala veľmi dlho, a hlavne napätie.
Snažím sa hľadať svoje vlastné rozhodnutia a to ako žiť.
Svoje problémy som do 35 rokov v sebe dusila. A je tomu 7 rokov, čo už dokážem o svojich prežitkoch rozprávať. A 7 rokov som s nikým nespala.
Snažím sa slobodne rozhodovať, niekedy je to ťažké.
Aj preto sa sem tam obrátim na psychológa. Do 35 rokov mi otec riadil život, rozhodoval ale snažím sa nejako.
Tak mi nepíšte Vy, pán Vyskočil "Dávam Vám povolenie". Nie všetky rany sú úplne zahojené, tak, keď vidíte že som zraniteľná, tak prečo to robíte?!
Som citlivá, možno príliš, ale radšej budem citlivá, ako bezcitná...
Ak ste nechceli reagovať na moju otázku, na môj dotaz, tak ste mohli slušne odmietnuť.
Mária B.