Pred dvoma dňami sa mi zrútil celý svet, manžel mi bez veľkých problémov prosto povedal, že so mnou končí, že odchádza odo mňa. Naše manželstvo trvalo 25 rokov a zdalo sa mi, že je pevné ako skala. Nikdy sme neriešili nejaké závažné životné krízy, ešte do minulého týždňa som sa chválila, akého mám bezvadného manžela. Jediný problém je, že mám 45 rokov a závažné kardiovaskulárne ťažkosti a som nezamestnaná, snažím sa prácu hľadať, ale zatiaľ je to márne, lebo sa bojím vycestovať do zahraničia. Aj to, že nemám prácu zohralo rolu, i keď celkom bez finančných prostriedkov nie som, pretože mi dočasne prispievajú moji rodičia. Najviac ma však trápi, že má nejakú priateľku, kolegyňu z práce a rozumejú si, takže ma zradil po citovej stránke. Aj to viem, že možno som bola aj ja na vine, lebo som náš vzťah posunula do viac menej kamarátskej úrovne, ale myslela som si, že po 25 rokoch manželstva je to pevný základ. Naviac som sa o seba nestarala a to je tiež moja chyba. Ale aj tak je to taká príšerná zrada, že ja mám pocit, že sa s tým nikdy nevyrovnám. Deti máme už pomerne takmer dospelé, ale aj tie sa snaží odo mňa odtrhnúť a ovplyvňovať. Im dokonca aj povedal, že má v pláne odo mňa odísť, lenže oni mu celkom neverili, mysleli si, že to nemyslí až tak vážne. Ja neviem, čo mám robiť, ide mi doslova o život. Nie v tom zmysle, že by som si niečo spravila, ale moje zdravotné problémy sa mi stresom prehĺbili, keď som to manželovi povedala, už ho to nezaujímalo. Viem, že je koniec, ale ako sa mám s tým, preboha, vyrovnať a vydržať tú strašnú bolesť. Kamarátky mi pomáhajú ako sa dá, rodičia mi pomáhajú, ale bývajú ďalej odo mňa, mám ich zavolať na čas ku mne ? Nemám stánia, premáham sa, aby som aspoň základné veci urobila a zabezpečila. Manžel už spomína aj rozvodové papiere, dohodnúť sa po dobrom ? Ďakujem za odpoveď, prosím, poraďte mi. Arbi - Mili
Dobrý deň.
Na otázky čo by Vám pomohlo sa s bolesťou a s koncom vzťahu vyrovnať si môžete najlepšie odpovedať sama. Odpovede si nesiete so sebou neustále. Určite sa Vám niečo podobné stalo už aj v minulosti, i keby menej silné. Skúste si vybaviť takú situáciu. Aká sa Vám vybavila? Čo Vám pomohlo vtedy? Čo ste robili? Ako ste sa vtedy cítili? A ako to vidíte teraz s odstupom? Už ste v živote všeličo prekonali, nie je to prvá ťažká situácia, i keď občas sa Vám práve táto môže zdať beznádejná. Kto je tá arbi čo sa s tým dokázala popasovať, nájdete ju niekde v sebe? Možno ju pocítite niekde v tele...
Je to šok. Všetko je zrazu inak, akosi dole hlavou, rozpadlo sa tak veľa z toho čo pre Vás bola najväčšia istota a opora s ktorou ste počítali a opierali ste sa o ňu. Bez bolesti a mora sĺz sa to snáď ani nedá zvládnuť.
Je úplne bežné že človek vtedy je zúfalý, veľa plače, občas sa mu môže zdať že sa to ani nestalo a potom opäť príde vlna zúfalstva keď si uvedomí realitu. A prichádza aj hnev. Viete, že ste veľa mohli spraviť inak, ale neviete ako by to vyzeralo keby ste to inak robili, môžete sa hnevať na seba že ste to nevedeli, nevideli, nerobili inak, vyčítať si... . Ale aj na druhého "Čo mi to spravil? Prečo? Prečo ja?" Dovoľte si to. Zastierať nič nemá zmysel. Je to veľmi silné a človek môže spraviť aj niečo čo by inak nespravil. I keď je to ťažko uveriť v tejto chvíli, ale ono sa to utrasie. Nedávno som počul takú vetu ktorá sa mi páčila: "Len plač, veď každá slza vie, čo má odniesť." Smútok a hnev a sklamanie aj pocit zrady si môžeme len odžiť.
Zároveň ale v lepších chvíľach skúšajte hľadať čo Vám pomáha, či už je to zavolať si kamarátky k sebe, alebo chodiť športovať a tak pomáhať emóciám (hormónom) sa odbúravať a hlave sa vyčistiť. Alebo pobyt v prírode. Či už potrebujete smútiť alebo sa rozptyľovať, dožičte si to. Ako som už písal, môžete pátrať vo svojej životnej skúsenosti, vo svojej minulosti, a cielene robiť to, čo Vám pomáhalo inokedy. Niekedy upadnete do beznádeje a zúfalstva, inokedy opäť zas do hnevu a možno nenávisti, môžete vyhľadať aj podporu psychológa napr. v referáte poradensko psychologických služieb vo vašom okresnom meste, kde je pomoc bezplatná. Pomôže to ešte lepšie a možno rýchlejšie spracovať túto situáciu. Hovorí sa, že smútenie zo straty človeku trvá prirodzene, ak všetko ide hladko, približne rok. Dajte si čas, niekedy veci proste urýchliť nejdú. Rád počujem, že v tom nie ste sama.
Veľa šťastia a trpezlivosti v novom roku Vám prajem.
Ivan Vyskočil.
Komentáre
Tažké obdobie a naozaj právo aj na slzy, hnev, smútok a na všetko.
mne veľmi pomáha ked tvorím, je to moja sebarealizácia, inak by som sa po tom všetkom zbláznila. Iak ako potrebujem byť sama, tak potrebujem byť aj s inými, niekedy sa len tak túlať a byť v dave ľudí a pozorovať ich, nič iba tam byť.
Veľmi mi pomáha príroda a môj psík a mačka, oni poznaju moje bôle, moju dušu lepšie ako ja a vedia kedy všetko spravne načasovať.
Koniec niečoho môže a je aj vždy začiatkom niečoho nového.
Nie nadarmo sa hovorí - Pomôž si človeče sám aj Boh ti pomôže, ak potrebuješ napíš aj na kontakt cez Nm alebo napíš blog.
Nikdy človek nie je sám, objímam
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobrý deň.
Na otázky čo by Vám pomohlo sa s bolesťou a s koncom vzťahu vyrovnať si môžete najlepšie odpovedať sama. Odpovede si nesiete so sebou neustále. Určite sa Vám niečo podobné stalo už aj v minulosti, i keby menej silné. Skúste si vybaviť takú situáciu. Aká sa Vám vybavila? Čo Vám pomohlo vtedy? Čo ste robili? Ako ste sa vtedy cítili? A ako to vidíte teraz s odstupom? Už ste v živote všeličo prekonali, nie je to prvá ťažká situácia, i keď občas sa Vám práve táto môže zdať beznádejná. Kto je tá arbi čo sa s tým dokázala popasovať, nájdete ju niekde v sebe? Možno ju pocítite niekde v tele...
Je to šok. Všetko je zrazu inak, akosi dole hlavou, rozpadlo sa tak veľa z toho čo pre Vás bola najväčšia istota a opora s ktorou ste počítali a opierali ste sa o ňu. Bez bolesti a mora sĺz sa to snáď ani nedá zvládnuť.
Je úplne bežné že človek vtedy je zúfalý, veľa plače, občas sa mu môže zdať že sa to ani nestalo a potom opäť príde vlna zúfalstva keď si uvedomí realitu. A prichádza aj hnev. Viete, že ste veľa mohli spraviť inak, ale neviete ako by to vyzeralo keby ste to inak robili, môžete sa hnevať na seba že ste to nevedeli, nevideli, nerobili inak, vyčítať si... . Ale aj na druhého "Čo mi to spravil? Prečo? Prečo ja?" Dovoľte si to. Zastierať nič nemá zmysel. Je to veľmi silné a človek môže spraviť aj niečo čo by inak nespravil. I keď je to ťažko uveriť v tejto chvíli, ale ono sa to utrasie. Nedávno som počul takú vetu ktorá sa mi páčila: "Len plač, veď každá slza vie, čo má odniesť." Smútok a hnev a sklamanie aj pocit zrady si môžeme len odžiť.
Zároveň ale v lepších chvíľach skúšajte hľadať čo Vám pomáha, či už je to zavolať si kamarátky k sebe, alebo chodiť športovať a tak pomáhať emóciám (hormónom) sa odbúravať a hlave sa vyčistiť. Alebo pobyt v prírode. Či už potrebujete smútiť alebo sa rozptyľovať, dožičte si to. Ako som už písal, môžete pátrať vo svojej životnej skúsenosti, vo svojej minulosti, a cielene robiť to, čo Vám pomáhalo inokedy. Niekedy upadnete do beznádeje a zúfalstva, inokedy opäť zas do hnevu a možno nenávisti, môžete vyhľadať aj podporu psychológa napr. v referáte poradensko psychologických služieb vo vašom okresnom meste, kde je pomoc bezplatná. Pomôže to ešte lepšie a možno rýchlejšie spracovať túto situáciu. Hovorí sa, že smútenie zo straty človeku trvá prirodzene, ak všetko ide hladko, približne rok. Dajte si čas, niekedy veci proste urýchliť nejdú. Rád počujem, že v tom nie ste sama.
Veľa šťastia a trpezlivosti v novom roku Vám prajem.
Ivan Vyskočil.