Dobrý deň, dostala som konkretne na vas referenciu, ze by ste mi vedeli poradit. Neviem ako ďalej, milujem muža, ktorý má 14 ročnú dcéru. Žili sme spolu 5 rokov a počas tých 5 rokov som v podstate priebežne riešila problémy s tou dcérou, až to vyústilo do stavu, že sme išli od seba, pretože som nezvládala jej začínajúcu pubertu, teda to bola moja interpretácia problému, že som na vine ja. Až keď som získala odstup, tak som zistila, že celý čas to bolo o tom, resp. konflikty vznikali kvoli tomu, že dcéra so mnou bojovala kvoli tomu, aby mala otca len pre seba. Od seba sme presne mesiac a všetko nasvedčuje tomu, že mám pravdu a konečne si to pripustil aj priateľ, doteraz si tiež myslel, že som to nezvládla ja. Neviem si predstaviť život bez priateľa. Je možné, resp. je šanca, aby sa jeho dcéra vzdala roly "manželky" a prijala ma ako partnerku? Čo preto možme urobiť?
Dobrý deň,
fíha, tak to je pocta a zároveň záväzok:).
Museli ste si prejsť všeliakými stavmi kým ste sa k tomu odstupu dopracovali. Muselo to byť náročné obdobie. Takže Vám teraz nejako svitla nová nádej. Dôležitý bod v tom všetko sa mi javí byť to, že si to uvedomil s odstupom aj partner. To znamená, že už bude možné, aby ste o tom medzi sebou hovorili bez obviňovania. A nič iné Vám ani veľmi odporučiť neviem. Akurát to, že tým "medzi sebou" nemyslím vás dvoch, ale všetkých troch. Aby som nebol príliš stručný tak to rozpíšem.
Takže k Vašim otázkam:
Je šanca? Áno, určite je. Otázne je čo ju znižuje a čo zvyšuje.Pozor napr. na "nálepky". Keď si to pomenujete, že je v role manželky, automaticky z toho vyplývajú isté skryté významy, ktoré tam reálne byť nemusia. A ak Vám takáto formulácia ukĺzne pred dcérou, zaručene bude počuť viac, než ste do toho sama vložili. Ale najmä jej neostane nič iné než sa brániť, pretože ona samu seba iste nevidí v nelichotivej role "akoby manželky". Je to zrozumiteľné? Jednoducho každé "Ty si to/taký..." druhý počuje ako hodnotenie a útok. Treba viac hovoriť o sebe a za seba, o tom čo cítim a čo by som si prial/potreboval. Pokiaľ sa dá, treba hovoriť o veci, o probléme. "To", "my", atď. "Ty si..." a nálepky akokoľvek výstižné, či s akokoľvek dobrým úmyslom sú povedané, vedú k odporu. Nakoniec, isto to poznáte na vlastnej koži, nie je to príjemné ani počuť. A pubescent na to bude ešte citlivejší.
Jeden z dôvodov, prečo zrejme Vás dcéra neprijala, nie je len že by prišla o rolu "manželky", ale aj to, že jej sa zrejme nik nepýtal, či vôbec a akú chce mať spolubývajúcu a "matku". Niekedy o tom, či niečo príjmeme či nie, rozhoduje iba to, či sme mali možnosť mať vplyv, možnosť spolurozhodovať. Pubescenti sú často pre rodičov ešte malí keď sa im to hodí, a už veľkí keď sa im to hodí, a zároveň reálne sú už v podstate dospelí a plne kompetentní sa rozhodovať za seba. Preto je možnosť vyjadriť svoj názor tak aby bol aj zobratý vážne pre nich ďalšia citlivá téma. My dospelí často zabúdame si všímať potreby detí. Pritom oni situáciu prežívajú rovnako, ak nie intenzívnejšie ako my. Lenže majú na dianie okolo a svoj vlastný život oveľa menší vplyv. Boj teda nemusí byť len snaha naplniť si nejaké ciele, ale aj forma vzdoru voči obmedzovaniu jej práv a slobôd. Inú pre ňu prijateľnú možnosť možno od Vás či partnera nikdy nedostala. Neviem, ale nepíšem to aby som Vás kritizoval, ale aby som Vás nejak motivoval skúšať lepšie a úprimne porozumieť jeho dcére. Z pohľadu jej potrieb. Ťažko bojovť proti niekomu, kto mi rozumie. Inak sa vám dvom ťažko bude dariť nachádzať k sebe cestu. Tak snáď niečo z toho čo som napísal Vám v tom pomôže.
Čo pre to môžete spraviť sa pýtate ďalej. To je veľmi dobre položená otázka. Bolo by dobré, aby na túto tému s dcérou rozprával aj otec. Aby si v dialógu ujasňovali, že sa majú radi aj keď on má priateľku, aby si ujasnili, že on má isté potreby a vlastný život, ktoré by potreboval naplniť a že by si veľmi prial nájsť spôsob, ako to spraviť tak aby aj ona bola šťastná. Čo myslíte, aká by bola reakcia dcéry keby jej toto priamo vyjadril?
Pozor na koalície. Ak to bude podané "ja mám potreby, chceme byť spolu, ty sa prispôsob" čo i len tónom, bude len boj a zranené dievča. Takže to čo môžete spraviť je v krátkosti zhrnuté: zamýšľať sa nad potrebami aj dieťaťa a SPOLU S ŇOU hľadať spôsoby, ako žiť pod jednou strechou. Sadnúť si spolu všetci, a hovoriť o tom. Niečo ako "Je tu taká a taká situácia. Vidíme, že tebe je v tom zle, veľmi by sme si priali aby sme my mohli byť spolu tak aby tebe tiež bolo dobre. Čo s tým, čo môžeme pre teba spraviť my, čo by ti pomohlo?" Ale je to proces. Možno najprv úprimnosti vašej ochoty sa s ňou takto rovocnenne a otvorene baviť ani neuverí alebo odmietne. Ani pre vás dvoch nemusí byť úplne ľahké ísť do toho s takýmto postojom. Treba sa k tomu častejšie vracať, keď treba, a skutočne prvé je pýtať sa s úprimným záujmom "čo teda s tým, čo navrhuješ? Ako to spraviť aby nám všetkým bolo dobre? Čo chceš ty od nás a ako vieš pomôcť ty nám?" podstata je, že bude zapojený každý koho sa to týka. Treba sa ubezpečiť, že každý názor a pocit bude vypočutý. Je to trochu náročné na komunikáciu, vrelo odporúčam napr. Respektovat a být respektován pre lepšiu komunikáciu s dcérou (knižku nájdete aj na uloz.to). Verím, že som správne pochopil situáciu a že je to zrozumiteľné tak ako som to napísal. Budem rád, ak sa dozviem čo a ako ste skúsili a aká bola na to reakcia v komentári.
Držím palce!
Ivan Vyskočil
www.sunriseporadna.sk
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
