začiatok konca

Dobrý deň,

Zdá sa, že ste už bezradný a strácate nádej, že sa veci vyvinú priaznivým smerom. Z Vašich riadkov som získal dojem, že všetky problémy sa na Vás zosypali naraz a nie je ľahké sa pre Vás zorientovať vo Vašej životnej situácii.

Mám potrebu rozdeliť Váš príspevok na viac jednotlivých záležitostí, a to je zároveň moje prvé odporúčanie pre Vás. Odteraz sa snažte vždy uvažovať iba nad jednou vecou naraz. Inak budete cítiť len bezradnosť, zmätenosť, beznádej a potom nevyhnutne vyčerpanie. Keď sa pozriete na každý bod zvlášť a dokážete ostatné nechať bokom, možno zistíte, že niektoré veci majú celkom zvládnuteľné riešenia. Nie je ľahké dať ostatné bokom, ale stojí to za úsilie. Samozrejme, niektoré témy spolu súvisia, ale aj tak je v silách človeka venovať sa vždy len "oprave" jedného, s vedomím, že možno to bude mať pozitívny dopad aj na niektoré ďalšie. Možno Vy si to rozdelíte inak, ja vidím tieto roviny, kde sa veci skomplikovali:
1. Partnerský vzťah
2. Rodinný život
3. Synova možná závislosť
4. Váš psychický stav
5. Koľko viem spraviť Ja pre zlepšenie situácie? Môj podiel, moja schopnosť komunikácie a pod.

Takže to berte, akoby ste dostali päť reakcií na päť Vašich otázok:) Vopred sa ospravedlňujem za svoju priamosť. Verím, že Vám nezabráni si z toho zoberať všetko, čo pre Vás bude užitočné.

1. Partnerský vzťah:
Píšete, že v tridsiadke ste potrebovali niekoho kto by Vás usmernil. A Vy ste ju našli a stále ju ľúbite, a zrejme ste jej aj vďačný. Na druhej strane však tento prístup má riziká. Váš nedostatok schopnosti či ochoty (?) rozhodovať o mnohých dôležitých veciach ste nahradili tým, že ste sa rozhodovania vzdali v prospech manželky. Dá sa tiež povedať, že tiaž rozhodovania teda ostala na jej pleciach. Uľahčili ste jej to tým, že ste jej do toho nerýpali. Na druhej strane, reálne je to zvýšená záťaž pre partnerku. I keď ona sa tejto role tiež zhostila. Chcem len aby ste si uvedomili, že zrieknutím sa rozhodovania sa stali dve veci:
po prvé partnerke ste predali väčšiu zodpovednosť a väčšiu záťaž na jej ramenách, po druhé ste sa dobrovoľne vzdali možnosti vplyvu na niektoré veci. Dlho Vám to fungovalo. Partnerka a rodina si zvykla. Teraz ste prestali súhlasiť s niektorými vecami, a po 15 rokoch jej monopolu zrazu chcete zasahovať do jej rozhodnutí, alebo ich označovať za nedobré. Narušili ste to, ako je to vo vašej rodine bežné, vystúpili ste z role, ale ostatní členovia to neprijali. Myslím, že ich to prekvapilo. Problém ale podľa mňa nespôsobilo, že chcete mať vplyv. Iba vstúpiť do systému, ktorý funguje už 15 rokov bez Vás vyžaduje veľmi citlivý prístup od Vás. A to v strachu, že sa Váš syn, či celá rodina rúti, silno povedané do záhuby, asi nie je ľahké. V tejto oblasti teda odporúčam sa trochu stiahnuť a hľadať citlivejší prístup. Nezasahujte autoritatívne, nesnažte sa za každú cenu presadiť svoj pohľad a svoj názor. Pred 15 rokmi ste sa toho vzdali a už sa s tým nepočíta. Čo môžete urobiť je partnerský prístup. Rozhoduje manželka, lebo ste ju tým poverili. Myslím že teraz sa na ňu hneváte, lebo niečo nespravila podľa Vás správne. Ale uvedomte si, koľko je toho na jej ramenách. Nechajte rozhodovanie na nej, a skúste s ňou viesť skôr partnerský rozhovor o tom čo vidíte a čo Vás trápi. Partnerstvo neznamená, že výsledok bude že rozhodnete Vy, ale že rozhodnete spolu. Že túto neľahkú situáciu dokážete žiť spolu bok po boku, nie ako niekto kto súťaží o lepší pohľad na vec. Odložte nachvíľu tú naliehavú potrebu všetko zmeniť čo Vás trápi, odložte svoj hnev- sami ste ju rozhodovaním poverili a vzdali ste sa vplyvu na tieto veci, z vlastného rozhodnutia. Preto odložte hnev a ostatné emócie a skúšajte ju vypočuť, zaujímajte sa ako sa cíti v tejto situácii, viac počúvajte než hovorte. A aj ak Vám čokoľvek vyčíta, ľúbite ju tak počúvajte aj cez nepríjemný tón, aj cez Vaše brániace sa ego, čo SKUTOČNE táto žena od Vás potrebuje? Môžete sa jej aj opýtať, čo PRESNE by chcela aby ste spravili až kým to úplne nepochopíte. Skúšajte jej hovoriť čo počujete ("Hovoríš že...?"), overujte, či to čo si myslíte že si myslí a cíti je naozaj pravda a nechajte si to vysvetliť OD NEJ. Potom bude ochotná počúvať neskôr aj ona Vás. Svoje rozhodnutie spred 15 rokov jednoducho nezmeníte lusknutím prstov. Keď jej dobre porozumiete, možno uvidíte, že ona myslí na blaho rodiny rovnako ako Vy, a Vaše postoje nie sú až také odlišné. Jednoducho: hľadajte si opäť cestu k Vašej partnerke aj k Vašej rodine. K tomu potrebujete aj isté komunikačné zručnosti, o čom sa ešte zmienim.

2. Rodinný život:
Zdá sa, že vo Vašej rodine sa tvorí koalícia Vás a mladšieho syna. Viem si predstaviť, že vnímate aj nejakú kolaboráciu manželky s inými členmi rodiny. Je možné, že sa začínate cítiť vyčlenený či osamelý. Áno, máte v rodine problémy, ktoré sú pre Vás dôležité. Ale na druhej strane, čo je pre Vás dôležitejšie? Vyriešenie závislosti syna? Aby Vás a Váš pohľad zobrali vážne? Aby sa niektoré veci spravili tak, ako to Vy vidíte správne? Alebo rodinná pohoda? Hovorí sa, nekŕm čo nechceš aby rástlo. Čo chcete aby vo Vašej rodine rástlo? Čo sa rozhodnete kŕmiť?
Môžete si tiež položiť otázku, a pokojne si zavrite oči, predstavte a prežite si to dôklane: Ako by Vaša rodina vyzerala a fungovala, keby všetko bolo opäť dobré? Čo v tej predstave robíte Vy, že to dobre funguje? (A čo v nej nerobíte?). Opäť platí, rodina je citlivý systém, musíte si k nej trpezlivo hľadať cestu, hľadať spôsoby ako hovoriť čo máte na srdci tak, aby to pre nich bolo ľahšie prijať. Vnímať, čo pre nich neni "vstrebateľné", ako reagujú, prípadne s nimi o tom hovoriť ("Čo by som mal spraviť aby sme lepšie vychádzali?"). Ich nezmeníte, Vy môžete začať na mnohom pracovať aj hneď teraz. I keď cesta je to dlhá a náročná.

3. Synova možná závislosť:
Nemám dosť informácií, aby som si spravil názor, či je Váš syn naozaj závislý. Môžete vyhľadať kvalitnejšiu psychiatričku či psychológa. Máte právo na kvalitnú službu, ale žiaľ, tu treba niekedy dlhšie hľadať. Ale mám dojem, že Vy ste aj bez názoru odborníka hlboko presvedčený, že to aký vzťah má Váš syn k počítaču je vážny problém. Zdá sa, že Vás tiež trápi, že sa akoby izoluje od rodiny, zrejme mu veľmi nerozumiete, možno sa Vás to osobne dotýka. Deti prežívajú svoj život v rodine veľmi rôzne. V puberte dokonca je skoro nutnosť, aby dieťa trávilo čas aj izoláciou od rodiny, prípadne civením do steny alebo venovaním sa rôznym zvláštnym koníčkom. Pre rodiča často nepochopiteľné a ťažko prijateľné. Keď to vidíte, možno sa bojíte o jeho budúcnosť, neveríte, že keď takto bude fungovať, vyrastie z neho dobrý človek, že to dobre dopadne. Je to tak? Väčšinou je to ale tak, že deti si cestu životom nájdu cez všetky ťažkosti, keď majú v rodine dobré zázemie. Preto ani nad Vašim synom by som nehádzal flintu do žita a nesnažil sa zmeniť nasilu to, ako žije. Ak je skutočne závislý a v ohrození, potom to vyžaduje citlivý prístup, žiadne násilie. Potrebná je zomknutá funkčná rodina. Lebo inak dieťa nemá žiadnu záchrannú sieť kam môže padnúť, keď si "rozbije ústa" na svojej závislosti. Závislosti ho nezbavíte lusknutím prstov ani presadením svojich predstáv riešenia. Je to niečo čo tu je a musí si to odžiť on aj rodina. Áno, podniknúť nejaké kroky treba, ale pomôže súdržná rodina, ktorá je informovaná o tom čo závislosť znamená a čo (ne)pomáha. Ktorá takého člena dokáže nevylúčiť, a skúšať mu porozumieť, napriek tomu, že ju to zaťažuje. Pomoc a informácie sú dostupné na internete.
V prípade, že o závislosť nejde, potom by malo stačiť vymedziť pravidlo na čas ktorý môže pri počítači stráviť denne. Pravidlá sa však nevymedzujú autoritatívne, že Vy poviete a on spraví. Treba si spoločne sadnúť, je dobré povedať o sebe, ako to máte. Že máte starosti keď vidíte koľko času tam je, a chcete sa dohodnúť na nejakom časovom limite, chcete od neho vedieť koľko času potrebuje na nutné veci aby ste ho určili férovo. Partnerský prístup a vnímanie potrieb a pocitov ostatných je dôležité, ak chcete mať na rodinu vplyv. Otázne je, či táto Vaša rola bude akceptovaná synom, keďže ste sa jej vzdali v prospech manželky. Môže to urobiť aj ona, do pozornosti dávam možnosť urobiť to spoločne.

4. Váš psychický stav:
Mám dojem, že tu mi chýbajú informácie. Ľudia obvykle nechodia na psychiatrické liečenia a neberú lieky preto, že ich syn je možno závislý. Takže jediné čo Vám viem odporučiť je nájsť si kvalitného psychiatra, začať pravidelne (raz do týždňa) navštevovať kvalitného psychoterapeuta ktorý Vám pomôže riešiť všetky veci o ktorých tu píšeme a zároveň Vám bude oporou a sprievodcom v ťažkých časoch keď bude priťažké kráčať sám. A po tretie pracovať na sebe aktívne, hlavne na svojej schopnosti hľadať si cestu k Vašej rodine a podieľať sa na jej chode tak, aby to pre nich bolo akceptovateľné.

5. Koľko viem spraviť Ja pre zlepšenie situácie? Môj podiel, moja schopnosť komunikácie a pod.:
Tu je zhrnutých viacero tém, ale všetky majú spoločné to, že sú o Vás. S ostatnými môžete byť nespokojný, môžete kritizovať, nadávať, smútiť, zúfať, ale to je tak všetko čo ohľadne toho môžete spraviť. Vždy je však možnosť spraviť niečo inak. Keď niečo zmeníte Vy, nevyhnutne aj ostatní budú reagovať inak (i keď nie vždy podľa predstáv). Tu by som Vám chcel dať pár konkrétnejších tipov k tomu, ako hľadať cestu k Vašej rodine.
Ak dokážete skutočne vidieť len tento jeden bod: čo môžem spraviť ja, a ostatné problémy nachvíľu odložiť, možno sa dostaví nádej alebo radosť, že skutočne niečo možné je. Najprv chcem ale na rovinu napísať, že neverím, že niečo môžete zmeniť priamo a autoritatívne. Na druhej strane ale verím, že postupne dokážete svojpomocne nachádzať drobné veci, ktoré Vám a Vašej rodine pomôžu žiť život viac podľa vašich predstáv. Viem tiež, že robíte to najlepšie čo viete. Myslím, že je len potrebné túto energiu a pozitívnu túžbu trošku inak nasmerovať.
Čo viete a môžete spraviť je ísť na vlastnú psychoterapiu. Ďalšia možnosť je partnerské poradenstvo s Vašou manželkou, myslím, že ona by bola ochotná ak to navrhnete. Možná je tiež rodinná terapia. Toľko k pomoci zvonka.
Pri tomto bode by som chcel, aby ste sa na chvíľu vzdali nároku na to, aby sa zmenili iní ľudia a hľadali čisto to, čo viete urobiť Vy sami. Zachytil som, že viete, že často veľa rozprávate a odbáčate od témy. Inak povedané, viete že sa druhým s Vami ťažko rozpráva a dospelo to až do štádia, že sa nerozprávate vôbec. Takto sa ale nič ovplyvniť nedá, preto vidím východisko v tom naučiť sa hovoriť veci tak, aby Vás dokázali počúvať. Ja sa tu príliš rozpisovať nejdem, spomínal som niečo v bode 1. Čo Vám však vrelo odporúčam je kúpiť si knihu "Nenásilná komunikace" od Rosenberga, čítať a skúšať aplikovať do praxe. Namiesto každého obviňovania seba, namiesto každého vinenia ostatných, namiesto každej ľútosti, siahnuť po knihe a formulovať si veci "nenásilne". Myslím že tieto riadky ľahko pochopíte, keď to urobíte. Dovtedy Vám neostáva než mi veriť, že viem čo píšem.
Toľko odomňa, teraz je na Vás, čo všetko spravíte inak, ako dlho zotrváte, a koľko pomoci na svojej ceste k rodine a k manželke ktorú ľúbite vyhľadáte, keď budete mať pocit, že už to nemá riešenie. Možností máte mnoho. Využite zotavenie po liečení aby ste podnikli potrebné kroky a vykročili po novej ceste. Pokojne po pár prvých krokoch opäť napíšte.

Držím palce,
Ivan Vyskočil.