Kami, odporovala by som tvojmu tvrdeniu, že kedysi rodičia nemali čas na to, aby sa s nami učili - práve naopak si myslím, že dnešní rodičia sú pod podsttne väčším časovým stresom ako tí naši, častokrát majú niekoľko zamestnaní, mnohí riešia (v rámci napĺňania svojich vlastných bývalých ambícií) aj miriady krúžkov svojich detí, na ktoré (si myslia) je potrebné ich rozvážať ...
Moji rodičia mali ráno dosť času na to, aby sa mi venovali - ale okrem snáď prvej triedy (aj to možno nie celej - posledné, čo si pamätám, že som robila spolu s mamou bolo, keď som sa učila písať malé písmená bez "pomocnej" linajky, bolo to sprevádzané mojim nekonečným "túúúú?" - ako že či tam je správna výška na malé písmenko) so mnou nikto pri úlohách nesedel. Večer pred spaním padla kontrolná otázka, či mám všetko na nasledujúci deň hotové, ako som mala dojem, že potrebujem z nejakej látky preskúšať, tak samozrejme, že mi bolo vyhovené, ak bolo treba niečo vysvetliť, bolo mi vysvetlené.
Ale hlavne mi bolo vysvetlené:
- že sa učím pre seba a pre život, aby som sa v ňom vedela uchytiť
- že to čo mám v hlave mi nikto nevezme a vedomosti ľahko skryjem (ak by bolo treba tváriť sa prihlúplo), ale nevedomosť veru nie.
Za svoje výsledky som si aj niesla plnú zodpovednosť .... všeličo bolo, aj úlohy písané na chodníku pred školou, rodičia do dnes o tom nevedia, ale naučila som sa postarať sa sama o seba.
Tak trochu s nostalgiou spomínam na diktáty, ktoré mi maminka dávala o mnoho rokov neskôr, keď už som bola na strednej - boli to diktáty zo stenografie ... v tom ona bola macherka a fakt som ju fest obdivovala, že aj po všetkých tých rokoch (nepužívala tesnopis snáď 30 rokov) si to všetko tak perfektne pamätala
Viem, že keď som mala svoje vlastné deti, všetci sa mi čudovali, že ja sa s nimi neučím ... keďže som to nepotrebovala ja, nepovažovala som to za potrebné ani pri nich. Nebanujem... výsledky sú síce dosť odlišné, najmä ak porovnám dievky so synátorom, ale zase stále ostáva otvorená otázka, kto z nich bude v konečnom dôsledku, keď príde k "záverečnému účtovaniu" úspešnejší ... kto ako kvalitne prežije svoj život a aká bude miera ovplynenia tej kvality ich vzdelaním ... sama píšeš, že nie vždy tí najšikovnejší, najmúdrejší, musia byť aj tí najúspešnejší a tí najúspešnejší už vôbec nemusia byť tí najšťastnejší.
Vzdelanie je veľmi dôležité, ale myslím si, že jeho význam sa často - nepoviem preceňuje - asi skôr bude sedieť nesprávnym spôsobom nadhodnocuje. Tiež to tam spomínaš - každý chce mať gymnazistu, vysokoškoláka ...
Život je o niečom inom. Ale zase - zadubenci, zaslepenci - toť najlepší materiál na vymývanie mozgov, manipulovanie a pod.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na Eduworld.sk, som si v krátkom časovom rozpätí prečítala dva relatívne protichodné články:
Jeden bol o tom, že deti by nemali dostávať domáce úlohy. Že podľa výskumov vôbec nebolo dokázané, žeby deti, ktoré si robili domáce úlohy boli šikovnejšie, múdrejšie ako tie čo si ich nerobia. Plus žeby rodičia nemali tráviť svoj voľný čas a voľný čas detí, často tak stresujúcou činnosťou ako je spoločné robenie domácich úloh, prípravou do školy. Že to zbytočne vyvoláva napätie vo vzťahoch, v rodine, preťažuje sa dieťa aj rodič.
Dnes som prebehla zase článok, ktorý zdôrazňuje úlohu rodiča pri príprave dieťaťa do školy, pri kontrole úloh, preberaného učiva. Zdôrazňuje sa úloha záujmu rodičov o dianie v škole súvisiace nielen so samotným priebehom vyučovania (financovanie). Dokonca sa tam spomínajú, že ambície rodičov pretavené do vzdelávania detí sú v ich prospech ...
To som zhodou náhod včera prebehla ďalší článok, kde boli uvedené dosť tragické príbehy, keď rodič vložil všetky svoje ambície do dieťaťa.
Ono asi pravda bude niekde uprostred toho všetkého. V každom prípade rodič zohráva dôležitú úlohu vo vzdelávaní dieťaťa, len si myslím, že skôr tým, akým je mu príkladom, svojim žitím, koľko času si nájde na komunikáciu s ním. Možno by ta debata bola aj iná, ak by si obe strany odpustili stres pri robení domácich úloh? Aj keď občas mám pocit, že naše deti asi žijú na Marse, nie so mnou a MM v jednej domácnosti.
Bez debaty som typ lenivého a tolerantného rodiča. Nie až taká výhra. Ale snažím sa s deťmi komunikovať, počúvať ..., nemusím vedieť zďaleka všetko. A majú moju veľkú dôveru v to, že vedia čo robia, nerobia a prečo .... Snažím sa rozprávať, vysvetľovať .... Nemyslím, si že bude zo mňa lepší človek, ak budem vedieť prečo je ružová voška ružová, ako sa rozmnožujú slimáky..., o čom som sa dozvedela pri spoločnom učení s najmladšou. Aj keď súhlasím, že naučiť sa pristupovať k základným životným úlohám zodpovedne je dôležité pre život. Len by to malo byť viac o tom, lebo chcem, ma to zaujíma a nie len preto, že musím, chcú to odo mňa rodičia, učiteľ.... Zatial zo všetkého najviac vnímam obrovskú rozdielnosť v povahách detí, ich postojoch k životu ..., snažím sa akceptovať, ale aj komunikovať ....
Inak nie je jednoduché nám rodičom reagovať na dnešnú situáciu, svet okolo nas je plný technológii, nase deti maju prístup ku kvante informacii, bezna komunikacia sa presuva do tej virtualnej ...Zažili sme iné, na nás nemal nik čas, aby sa s nami učil ...
Akú úlohu zohrávame my rodičia, v tom ako málo kvalitné je naše školstvo? Na poslednej stretávke, nam rozpraval byvalý triedny, ze nebola sanca dnesne deti, ucit tomu co on učil nas. Gympeľ už zďaleka nebol elitnou školou ako voľakedy ... Asi je to opä5 o téme, keď kvantita presahuje kvalitu. Je to o rodičoch, ze chcú mať za každú ceny gymnazistov, vysokoškolákov? Zametajú deťom chodníčky, hasia prúsery ..., také v našich časoch nebolo? Bolo, ale asi sme mali viac rešpektu. Stávajú sa teraz deťmi pánmi tvorstva?
No a teraz rozmýšľam, čo tým chcel básnik povedať. Aha, aká je úloha rodičov pri vzdelávaní, našich detí? Dievčatá, ako to vnímate vy?