Ako moja mama Borzovovi konkurovala ....

Moja mamina – hoci bola jedinou (otcov brat sa nikdy neoženil) – nikdy nebola obľúbenou nevestou. Keďže však v čase medzi jej prvou porážkou a smrťou nebol poruke iný vhodný kandidát, babka ešte za svojho života darovala mojej mamke zopár svojich „parádnych kúskov“ – okrem iného prekrásny čajový servis z karlovarského porcelánu. Šáločky krehučké, že sa ich človek bál zobrať do ruky, podšálky, cukornička, kanvička, nádobka na smotanu a k tomu ako bonus ešte velikánsky podnos na koláčiky či jednohubky či inú netekutú dobrotu. Práve tá neopísateľná krehkosť bola dôvodom, že vzácny servis 90% času pozeral na nás spoza skla príborníku.
Keď mala mamka dobrú náladu, nechala sa pri „výročitých sviatkoch“ uprosiť a dovolila servírovať „veľkopansky“, ale bolo na nej vidieť, že zažíva muky nekonečné, kým všetky tie vzácnosti neskončili opäť v bezpečí vitríny. Keď sme však chystali doma oslavu ocinovej 50-tky, to sama prišla s tým, že treba parádny servis prevetrať.
Oslava to bola fajná, zišla sa celá rodinka, pojedli, popili, porozprávali sme – a keď sa za posledným návštevníkom zavreli dvere, poslala som viditeľne zmorenú mamku rovno do postele s tým, že veď ja to všetko spracem, poumývam, upracem. Ona nech si oddýchne. Ešte mi kládla na srdce, že omikin servis nech len preboha nenechávam „odkvapkať“ na kuchynskej linke, ale nech ho poutieram a odložím kam patrí ...
Kdesi som raz čítala, že vraj Agáta Christie dostávala nápady na svoje „vraždy“ pri umývaní riadu – no, zrejme na tom niečo bude a táto činnosť má v sebe niečo skutočne vražedné, lebo jedna taká myšlienka skrsla onej noci aj v mojej hlave, ako som sa prehrýzala tou hŕbou špinavých tanierikov, príborov a ... šáločiek
Na tomto mieste musím vysvetliť, že môj tata slávil výročie svojho príchodu na svet v taký dooosť zaujímavý deň – všeobecne inak známy aj ako deň vtákov – teda prvý apríl; deň, kedy je radno byť v strehu, lebo nikdy neviete, kto vás na čo nachytá. Spomínaná oslava v ten rok vyšla tak, že padla presne na dátum narodenín – a odtiaľ už bol skutočne už len krôčik (ku ktorému ma popchli tie „vražedné vibrácie“ zapríčinené umývaním riadu) k priam pekelne záludnému nápadu, ako napáliť vlastnú mamku. (Hoci dodnes neviem, prečo vlastne – nerobila som to nikdy predtým a ani nikdy potom). Keď bolo všetko hotové a spratané, naladila som hlasivky do tóniny niekde medzi hrôzou, ukrutným previnením a bezmedznou obavou a zavolala som z kuchyne na mamku do spálne: „Mamiiiiiiii (pár sekúnd dramatickej odmlky), ty ma asi zabiješ, rozbila som ten omikin podnos!“ Sedem metrovú chodbu, ktorá delí oné dve miestnosti prešprintovala mama tak rýchlo, že by ju snáď fotobunka ani nestihla zachytiť a Valerij Borzov (keby to bol videl) by zahodil svoje tretry do Mariánskej priekopy .... Keď dorazila do kuchyne (jednými dvermi) ja už som – z pochopiteľných dôvodov – prchala tými druhými do bezpečia svojej izby, nechávajúc za sebou vo vzduchu visieť „Prvý apríl!“
Našťastie, prežili sme to všetci – mamka, ja aj vzácny porcelán po babičke .... a ako som už spomínal, nikdy viac som sa o niečo podobné radšej nepokúšala.
Okrem toho „parádneho servisu“ sme mali doma ešte zopár kúskov, ktoré si moja mama veľmi cenila, boli to ale naozaj „sólovky“, ako sa občas zvykne hovoriť „z každého dvora jeden pes“ – tie si mama priniesla od svojej mamky a tiež mali svoju históriu i keď podstatne smutnejšiu. Podľa toho, čo o nich rozprávala babka, to boli veci z majetku Židov, ktoré na poslednú chvíľu utekali za vojny. Tí šťastnejší, ktorí stihli včas odísť často rozdávali veci, čo si nemohli vziať so sebou, len aby nepadli do rúk arizátorom. Tak sa do domácnosti jednoduchej dedinskej ženičky dostal aj porcelán, za aký by sa nemusela hanbiť aj fajnová mestská panička – akurát, že málokedy bol kompletný. Tieto „židovské“ šáločky si mamina tiež strážila, ale stupeň ochrany bol o niečo nižší a používala ich prakticky vždy, keď si doma dávala kávu – ale boli výsostne jej – ostatní dostali do bežne používaného servisu ... „a mne urob do tej mojej“ ....
U nás doma sme takmer všetci čajoví – keby všetci Slováci pili toľko čaju ako my, tak Angličanov tromfneme ľavou zadnou. Tak sa stalo, že sme sa od klasických raňajkových šálok (na bežné dni) alebo klasického čajového servisu (na tie slávnostnejšie) prepracovali k obrím pollitrákom – a to ich za studených zimných večerov otočíme aj niekoľko krát! Tie sa samozrejme len zriedka vyskytujú v kvalite „Sévres“ alebo „Herend“, ale zase nie sú to ani nejaké krčmové pivárske pollitráky – tie naše čajové máme pozbierané z ciest – či už našich vlastných, alebo sme ich podostávali do daru od iných cestovateľov a každý z nás má tiež ten svoj, ktorý nerád vidí v rukách niekoho iného.
No a v súvislosti s pitím teplých nápojov všeobecne – pred rokmi som zaviedla u nás teóriu „optimistických hrnkov“ – aj keď sa u mňa v kredenci nájdu aj také, čo sú tmavej farby – ranný nápoj (či už to bolo kakavko alebo práve ten čaj) som vždy servírovala v takých, čo mali krásne veselé farby – aby sme sa všetci optimisticky naštartovali do nového dňa. Viem od mnohých ľudí, ktorým som túto svoju teóriu vysvetľovala, že to skúsili a takmer všetci zhodne tvrdia, že to funguje.
Tak si pekne nalejme – v tomto nepríjemnom počasí by to pokojne mohlo byť aj varené vínko - do slniečkovo žltých hrnčekov, usaďme sa pred pukajúci ohník v krbe a pripime si na pekný, optimistický deň ...