S alkoholom dobre – bez neho ešte lepšie (alebo: i tak še da – i tak še da)

Moja mama pochádza zo 7 detí, otec z 3. Mamina druhá najmladšia, ocino najmladší – to znamená koooopec bratrancov a sesterníc, starších odo mňa a kooopec svadieb. Prvú som absolvovala ako cca 4 ročná. Nepamätám si z nej nič – a v tomto prípade to ozaj nebolo „vďaka“ alkoholu – ale zostalo mi z nej zopár neskonale milých fotografií – až sa divím, kam sa podelo to krásne malé dievčatko (mám dojem, že je to príbeh o škaredom káčatku naopak).

Ale nie o tom som chcela. Prišli aj ďalšie, ale prvá, ktorú som si ozaj vychutnala bola svadba sesternice v čase, keď som mala nejakých 16-17 rokov. V tom čase som mala už celkom slušne „skrotený“ šijací stroj a tiež dosť asertivity, aby som si presadila „outfit“ podľa môjho vkusu – áno, ako správna romantická dušička som si konečne po všetkých tých predchádzajúcich zmarených príležitostiach (predchádzajúce svadby, prvé sväté prijímanie,...) presadila nie praktické „kostýmkové šaty“, ktoré by sa dali nosiť aj potom, ale krásne dlhé šaty so širokánskou sukňou, ktorá sa naozaj „točí“. Svadba bola perfektná, už aj v tom, že usporiadanie pri hostine bolo také, že za vrchstolom sedeli mladomanželia a ich rodičia, potom po bokoch pokračovali družbovia a družičky a nakoniec ostatní hostia. Dostala som sa tak dosť ďaleko od svojich rodičov a teda aj od ich priamej a bezprostrednej kontroly. Býva zvykom, že na druhý deň po svadbe sa najbližšia rodina pozýva na obed – tak si sedíme u maminej sestry (= svadobnej mamky) v obývačke, vychutnávame obedík, hodnotíme svadbu – zábavu, jedlo, nápoje..... Zrazu sa teta spýta – „Adka, ale ten mentolový likér bol dobrý, však?“ „Mentolový likér?“ – zareaguje miesto mňa moja mama. „No áno, taký zelený, ty si ho nekoštovala?“, vysvetľuje teta mojej mame. Maminu sme museli ratovať, lebo jej sústo zabehlo: „To boli LIKÉR???? Ja som si celý večer myslela, že to piješ MALINOVKU!!!!“

Prešlo pár rokov a ja som opäť raz trávila leto tým pre mňa najúžasnejším spôsobom – ako vedúca v mojom milovanom pionierskom tábore v Chtelnici. Vyrastala som tam, chodila som každý rok ako pionierka a potom neskôr samozrejme ako vedúca – už som sa smiala, že by mi mali niekde vytetovať inventárne číslo. Bolo nás takých viac – verných, skalných, čo by si nechali aj nohu odrezať (ak by ich niekto za ňu priviazal), len aby mohli prísť. Parta preveselá, cez deň sme detičky strážili, potom „porada“ kde sa preberali plány na ďalší deň a potom už bol čas len a len náš. Buď ohník a gitarka alebo klubovňa a muzička z magiča– podľa počasia a nálady – ale nejaká tá fľaštička skoro nikdy nechýbala. Skoro – lebo v tábore bol len bufet, ktorý s odchodom kuchárok a správcu mal záverečnú, do dediny relatívne ďaleko a hlavne v tých časoch dedinské obchody zatvárali už o 5 ak nie skôr. Keď sme si včas nespomenuli a nepožiadali šoféra, aby nám niečo z dediny doviezol – zostali sme na sucho. Tak ako v onen večer – porada skončila a my sme zistili, že sme akosi opomenuli postarať sa o „zásoby“. Niekde sme síce objavili pár fľašiek Viney (takých tých malých 3 dl sklenených, kto si ešte pamätá), ale tie sa rýchlo minuli a potom nám neostávalo nič iné, iba chodiť si do nich čapovať tú „čistú vodu zo záchodu“ (kto ju pije, dlho žije). Účastníci zábavy odpadávali postupne jeden po druhom podľa toho, ako im opadávali viečka, až sme zostali iba štyria, keď sa zrodil nápad, zahrať si sedmu do štvorky. Nepriznala som, že sedmovým kartám veľmi nerozumiem, základy som ovládala, tak som sa strmhlav vrhla do hry – hneď prvú hru som spálila štich a podarilo sa mi to potom ešte raz, hoci som už vedela, že to nesmiem. Dodnes sa divím, že ma môj „parťák“ ušanoval a že som to prežila. Dvojica našich protihráčov si mädlila ruky, že to veru bude ľahké nabiť nás a nebude dlho trvať a budeme „na kolenách“. Opak bol pravdou – zlepšovala som sa od jednej hry k druhej, situácií v ktorých si ostatní hráči (či proti- alebo spolu-) trhali vlasy nad mojou hrou však ešte bolo dosť a samozrejme boli aj zdrojom neviazanej bujarosti a smiechu. Posledná karta posledného štichu padla na stôl spolu s prvým slnečným lúčom, ktorý dopadol na orosenú trávu uprostred táborového areálu. Vyhrali sme! Dopili sme poslednú "vineu" načapovanú na záchode, zamkli klubovňu, usmiali sa na tie prvé nesmelé lúče, čo sa predierali spoza stromov a išli si rýchlo uchmatnúť aspoň hodinku – dve spánku, kým nás nevráti opäť do hry budíček a džavot detí. Bol to jeden z najfantastickejších, najbláznivejších, najveselších, večerov, čo som tam zažila – a bez jedinej kvapky alkoholu!