Tehotenstvo nie je choroba, ale ...

Život má pre nás pripravené nejedno prekvapenie. Za niektoré si môžeme sami, pri niektorých sa môžeme vyhovoriť na osud a niekedy je to jedna k jednej. Asi tak tomu bolo aj v prípade môjho štvrtého tehotenstva. Dvanásť rokov som utekala z domu od mojich troch zlatých detí a iných milých povinnosti, aby som sa tam pripútala na ďalšie tri roky. Napriek všetkému som sa na štvrté dieťa tešila. Ambiciózna žena vo mne sa asi naozaj potrebovala vyrovnať s úlohou mamy na plný úväzok a tak som dostala ďalšiu šancu.

Moja radosť však netrvala dlho. Veľmi skoro sa začala moja najobľúbenejšia fáza tehotenstva „ ranné nevoľnosti“. Tento výraz by som priam zbožňovala, keby z toho neboli celodenné nevoľnosti, trvajúce skoro tri mesiace.

Nastalo náročné obdobie, ktoré prekonalo všetky moje skúsenosti aj očakávania. Trápila som sa nielen ja, ale aj celá moja rodina. S patričnou dávkou sebaľútosti si dovolím tvrdiť, že ja som to mala najťažšie. Keď som bola hladná, bolo mi zle. Keď som niečo zjedla, bolo mi zle. Najhoršie mi však bolo, keď som si dovolila niečo vypiť. Môj pitný režim uprostred leta vyzeral veľmi biedne. Vodorovná poloha dokázala stlmiť zmiešané pocity môjho žalúdka asi na polovicu a najlepší bol spánok. Tieto základné opatrenia na prežitie, určite robili veľkú radosť mojím deťom a predovšetkým môjmu drahému.

Moje ratolesti mali práve prázdniny, ale takto si ich asi nepredstavovali. A možno aj áno, ponechané samé na seba trávili za počítačom skoro celé dni. S najväčším vypätím síl som zvládala kŕmenie a sem tam adresne kričať, keď sa náhodou naťahovali

Môj manžel to mal ešte náročnejšie. Okrem troch výnimočných detí, neschopnej manželky, ho obklopoval aj tomu zodpovedajúci neporiadok. A ako bónus, musel počúvať neprestajne a dookola moje ponosovanie. Veď čo iné som mohla robiť, ak nie sa aspoň trochu posťažovať. Len poľutovať ma nemal kto.

Najlepšie na tom bolo, že som zo všetkých strán počúvala ako dobre vyzerám. Prečo nie, schudla som štyri kilogramy z mojej nadváhy a hneď bola zo mňa kočka. Len cena bola privysoká, cesta veľmi boľavá a výsledok krátkodobí.

Keď mi konečne prestalo byť až tak zle, dostavil sa u mňa pocit nadšenia. Deťom skončili prázdniny, nech žije škola, a ja som si začala užívať posledné chvíle slobody. Behala som po obchodoch, navštevovala priateľky. Radosť mi vydržala asi tak do štrnástej hodiny. Potom sa dostavila únava a moje deti, neviem, čo mi dalo viac zabrať. Asi som už stará na tehotenstvo, tridsaťšesť nie je dvadsaťštyri.

Opäť sa mi potvrdilo, že hormóny vládnu svetom, predovšetkým tým mojím. Ako si mám inak vysvetliť, že ja úplne závislá na čokoláde a keksoch, som počas tehotenstva žiadne ku šťastiu nepotrebovala. Asi by som mala byť častejšie tehotná. Sila mojich hormónov sa prejavila aj v inej, ale už menej príjemnej podobe. Mojimi výbuchmi zúrivosti, som intenzívne skúšala manželovu trpezlivosť. Vrieskala som, keď som bola unavená, keď sa deti hádali, nepočúvali a pod. Viete si predstaviť, že pri troch deťoch bolo takýchto milých udalostí neúrekom. Našťastie som sem tam aj spala. Aspoň že sa môžem vyhovoriť na hormóny, veď ja som v podstate veľmi mierumilovný človek. Ani si neviem predstaviť, koľko radosti bude v našej rodine, keď pribudne ďalšie zlaté dieťa. Ako sa dá stupňovať výraz „pravá talianská rodinka“?

V piatom mesiaci som si pripadala ako naivná hus a slon súčasne. Kadiaľ som chodila, tam som predvádzala svoje krásne bruško. Bola som z neho úplne vyvedená z miery, ako by som bola tehotná prvýkrát. Možno to bolo šesťročným odstupom od posledného tehotenstva, alebo mojou nie práve najštíhlejšou postavou, ale ja som mala pocit, že s takýmto bruchom som predtým išla rodiť. Od svojho gynekológa som sa dozvedela pravú príčinu, môjho skorého zaguľatenia, ochabnuté brušné svalstvo po troch pôrodoch a skoro žiadnom cvičení.

V šiestom mesiaci, ako nám odborníci sľubujú, sa aj u mňa nastala najlepšia časť gravidity. Fyzicky som sa cítila celkom životaschopne aj po psychickej stránke som bola miestami celkom prijateľnou mamou a výnimočne aj manželkou. Asi som však zabudla zaklopať na drevo, lebo moju krehkú rovnováhu narušil nepríjemný zápal dutín a nervov. Kombinácia bolesti hlavy, zubov a hrdla, bola nad moje sily, keď som nemohla brať skoro žiadne lieky. V noci som dokázala spať asi dve hodiny, na piaty deň som celkom zúfala nabehla k lekárke a antibiotikám som sa aj tak nevyhla. A čo je najhoršie, prišla som sa o dva príjemné týždne.
Len čo som sa vyliečila, smelo som pokračovala vo vychutnávaní si svojho tehotenstva. Naozaj som si myslela, že pri štvrtom dieťati sa mi to nemôže stať, že sú to len frázy, alebo radosť z dlho vytúžených detičiek. Ale skutočne, chvíľami som bola hrdou mamou troch detí, tešiacou sa na štvrté. Škoda, že ma moje ratolesti rýchlo schladili a tak som si opäť nemusela pripadať ako naivná hus, alebo dokonca niečo horšie.

S pribúdajúcimi mesiacmi moje bruško rástlo, moja váha až tak nie. Na radosť poniektorých členov našej domácnosti a predovšetkým moju, som sa dozvedela, že k dvom synom a jednej dcére pribudne v našej rodine dievčatko. V hektickom predvianočnom období, bola Martinka, tak sme ju už volali, mojim tichým spoločníkom pri nákupe darčekov. Lietala som kade tade, ešteže viac autom ako pešo, a doháňala zmeškané a asi aj nadosiahnuteľné. Aj keď som nechodila do práce, oddychovať som nestíhala. Asi mi to vyhovovalo, menej už upratovanie, na to mi žiadne sily neostali. Keď okná sa samé nechceli umyť.

V ôsmom mesiaci to s mojou pamäťou a mojim vyjadrovaním išlo dolu vodou. Neviem, či to mali na svedomí opäť hormóny, ale moji blízky sa aj prestávali smiať z mojich nezmyslov. Namiesto snehuliaka som povedala Mikuláš, z piatku bola streda, namiesto vety „Ja tam nevyšľapem pešo“, vyšlo zo mňa „ Ja tam nevypašem šľapo“ a pod. Moje vstávanie zo sedačky, z postele, presuny po schodoch, tiež viac pripomínali starú babku ako „mladú mamičku“.

Aby som to nemala veľmi jednoduché, zopakovala som si zápal prinosových dutín. Ten prvý bol strašný a na ten druhý ani nenachádzam slov. Šesť dní ma bolela hlava a päť nocí som zo zúfalstva pochodovala bo byte. Opäť antibiotika, nahrievanie, naparovanie, všetko som vyskúšala. Lekári len skonštatovali, že za všetko môže tehotenstvo. Toto menšie šialenstvo sa odrazilo aj na Martinke, zintenzívnila svoju snahu dostať sa na svet. Prírastok mojej hmotnosti v ôsmom mesiaci bol päť kilogramov. Našťastie ultrazvuk potvrdil, že moja slečna je dostatočne veľká, len som sa musela šetriť telesne aj duševne. Aké prosté pri troch deťoch.

Pomaly sme začínali uzatvárať stávky, kedy sa moja krásavica narodí. Oficiálnym termínom sa nedal nikto oklamať. Všetky moje deti sa neskutočne ponáhľali. Najstaršia dcéra sa narodila päť týždňov v predstihu, syn dokonca vydržal dva týždne do termínu a tretie dieťa, prišlo na svet len o mesiac skôr. Čakala som s hlavou plnou pochybností, na vytúžený ale aj obávaný deň „D“. Preležala a presedela som skoro celý deň, všetci okolo mňa behali, boli zlatí. Ešte som stihla pribrať tri kilogramy na konečných osem, ja som však ani pri ostatných deťoch veľa nepribrala. Každý večer som zaspávala s pocitom, že idem rodiť, a zaspávala som veľmi dlho a stále nič.

Vďaka úspornému režimu som vydržala do tridsiateho ôsmeho týždňa. Pôrod bol naozaj rýchly, ako mi sľúbil môj lekár, jedna z výhod, že bol už štvrtý. Za tri a pol hodiny bola Martinka na svete. Uprostred zimy prišlo na svet malé krásne slniečko aby nám rozžiarilo náš „jednotvárny život“. Nastal čas plienok, nevyspatých nocí, malinkých úsmevov, ale to už je iná kapitola. Čo sa týka môjho štvrtého tehotenstva, bolo podobné ako tri predchádzajúce, ale zároveň tak rozdielne ako sú rozdielne naše deti. Zodpovedne však môžem prehlásiť, že dosť bolo „srandy“. Prebúdzanie nového života, ktorý sa pomaly a isto hlási na svet, je najkrajším obdobím v živote ženy ale ...