Práca, ktorú vykonávam, bol môj sen už od malička. V škôlke som snáď aj mala "ambície" stať sa modelkou, letuškou...smetiarkou?, to hádam nie , ale byť učiteľkou...to už bol jediný cieľ, ktorý sa sprevádzal celým životom a od piatej triedy na základke som ho začala brať aj vážne. Deti mám veľmi rada, čím menšie, tým viac. Od jaslí ma odradilo jedine štúdium na zdravotke. Či mi ide táto činnosť ľahko...no,neviem, niekedy áno, niekedy ani nie. Ale viem, čím je to spôsobené.
Keď som prvýkrát zazrela tento príspevok, myslela som si, že napísať ľudí, ktorí ma inšpirujú - inšpirovali bude hračka. Teraz tu sedím a už dosť dlhú chvíľu rozmýšľam, koho napísať. Prvé mi napadlo: moja kamarátka. Poznáme sa dlho, ale bližšie sme sa "stretli" len nedávno. Prečo práve ona? Pre jej "živočíšnosť". Chcela by som brať život s takou ľahkosťou, humorom, úprimnosťou. Som veľmi emocionálny človek a ona má v sebe aj to, ale aj uvažuje racionálne. Každé stretnutie s ňou, ma nabíja neskutočnou pozitívnou energiou.
Najskôr som zaváhala, o kom mám písať. Keďže moje deti sú už pomaly vo veku, kedy už niektorí ich kamaráti kupujú lego vlastným ratolestiam, budem písať o deťoch, ktorým som druhá mama každý deň niekoľko hodín.
Prispejem aj ja u nás overeným receptom na kašeľ.
Čerstvú, alebo aj sušenú majoránku zaliať horúcou vodou a nechať vylúhovať. Precediť a pridať med a maslo. A potom už len piť. Ja osobne sa musím dosť premáhať, lebo med mi chutí len na chlebe a vianočných oblátkach, ale čo človek neurobí pre svoje zdravie?
Často si spätne premietam čriepky môjho života. Niektoré sú vtipné, iné dojímavé, ďalšie vyslovene humorné, ale aj smutné...Ale nie o tom som chcela. Uvažujem nad tým, že som doteraz na svojej,skoro štyridsať ročnej, púti, nemala vedľa seba kamarátku. Myslím tým, naj kamarátku. Takú, s ktorou sa podelíte aj o tie svoje najtajnejšie tajomstvá, s ktorou preberáte všetky svoje radosti, ale aj starosti. Osobu, o ktorej viete, že sa na ňu môžete spoľahnúť, že jej môžete zavolať aj o polnoci a vyplakať sa na jej pleci. A rozmýšľam...prečo?
, ale byť učiteľkou...to už bol jediný cieľ, ktorý sa sprevádzal celým životom a od piatej triedy na základke som ho začala brať aj vážne. Deti mám veľmi rada, čím menšie, tým viac. Od jaslí ma odradilo jedine štúdium na zdravotke. Či mi ide táto činnosť ľahko...no,neviem, niekedy áno, niekedy ani nie. Ale viem, čím je to spôsobené.
