Mamicky poradte mi prosim, akosi uz nezvladam situacie s rocnou dcerkou :(

Sisa, separačná úzkosť je úplne normálna vývojová fáza, hrešenie či cápanie po zadku nepomôže. Treba len vydržať, ono to prejde.
Skús kuk: http://detskechoroby.rodinka.sk/detske-choroby/psychika/neurozy/detske-…

Sisa mám takmer rovnako starú dcéru a tiež má také obdobie. Ja to ale skôr pripisujem faktu, že som začala na dva dni v týždni chodiť do práce a ju dávam k mojej mame. Chvíľu za mnou vždy nešťastne plače (a ja cestou do práce tiež), ale po piatich minútach sa upokojí a pekne sa hrá. Keď prídem za ňou tak sa odo mňa ani neodlepí. Ani tie ostatné dni, keď sme spolu doma. Neriešim to, potrebuje cítiť moju blízkosť, tak sa hráme spolu, veľa ju mojkám, neberiem ju na ruky ale sadnem si s ňou na zem. Tiež mám domácnosť ako po výbuchu, ale netrápi ma to, ono to prejde a potom si popracem aj sama. Žehlím a varím keď spí, a keď je hore, tak sa jej plne venujem.
Takéto obdobie je pre deti úplne prirodzené, keď budeš z toho nervózna, znervózniš ešte viac aj ju. Takže moja rada: venuj sa jej čo najviac, ale zároveň dodržiavaj pravidlá, ktoré doteraz u vás fungovali (t.j. nedovoľ jej všetko len aby bola ticho, radšej sa jej venuj a upriam jej pozornosť na iné veci). Mne sa to hranie sa na zemi veľmi osvedčilo, vždy po chvíli sa ukľudní a ide si "po svojom" a ja si môžem porobiť čo potrebujem. Držím palce, aby to rýchlo prešlo

Prečo ju trestáš za to, že chce byť pri tebe? Vieš, akú traumu jej vyrábaš???
Je to bežná vývojová fáza, takmer každé dieťatko nou prejde, u niekoho sa ani poriadne neprejaví, a niektoré dieťatko sa zas mamičky nevie nabažiť.. Prečo ťa to obťažuje? Môj má 20 mesiacov a pohladenie či vzatie na ruky mu odopriem raaaaa za čas, ked to naozaj nejde (napr. nesiem obrovskú kopu prádla, resp. maám ruky na minútu uuplne zapratané a potom hladkám... Niektorí tvrdia, že si ho tým strašne rozmaznám,a le ja tomu neverím, neverím, že sa dá dieťatko láskou rozmaznať. Verím tomu, že toto obodbie pominie a mne za ním bude ešte smutno... že budem musieť ja ešte "nahánať" svojho syna, aby mi dal aspon jeden božtek.. Teraz si to užívam, že ma niekto celý den bozkáva a hľadí :) Nebud z toho nervoznaa ni ty a užívaj si to! Ja viem, že upratovať a variť s dieťaťom zaveseným na sebe nie je žiadna sláva, ja ked som zúfalá, dám "hračky" ktoré zaujmú aspon na chvílu, kopa hrncov a prikriviek :) a kým všetky trafí veľkostne,a ko pasujú, tak aspon čo to urobím...ale dám do misky vodu a nech sa hrá.... :)

Ked nechce jesť, tak jej nedávaj, dohliadni, len aby dosť pila a po lyžičke jej núkaj aj ejdlo.. zúbky nejdú večne, o chvílku ju to prejde :)

Moja dcerka ma 20 mesiacov, odkedy chodi syn do skolky, nevie sa odo mna odtrhnut. Doteraz sa hravali spolu, teraz sme doma len my dve a dcerka sa odo mna ani nepohne. Myslela som, ze jej chyba bracek, ale aj ked je syn doma, on sa hra sam a ona je pri mne. Cely den ju mam na kolenach a citame. Myslim, ze je to len take obdobie a ono to prejde. Aj ked na druhu stranu si za to mozem sama, lebo syn bol vzdy samostatny, nikdy ma k nicomu nepotreboval a ked som videla ine deti na ihrisku ako sa drzia svojich rodicov (ten moj ma ani len za ruku nechcel chytit), neraz som si povedala, preco ja nemam take dieta. A teraz ho mam a vsetky maminy na ihrisku su z nej nadsene aka je poslusna a kludna . Vsetko ma svoje klady a zapory, tak si treba uzivat to, co mame.