Iné deti môžu to a majú tamto a ja nič. Často opakovaná veta našich detí nás núti obhajovať naše výchovné metódy a v kútiku duše zvažovať, čo je správne.
Neviem, čo spúšťa takéto úvahy v hlavách našich detí. Niekedy ich to chytí večer, keď chcú pozerať dlho televíziu. Vtedy sa dozviem od môjho desať-ročného syna, že “Všetky deti v triede môžu pozerať telku do jedenástej, aj akčné filmy aj Vyvolených”, proste všetko. Veľmi tomu neverím, ale podctivo sa obhajujem: "Ráno skoro vstávate, potrebujete sa vyspať. Často sa sťažujete na bolesti hlavy a tá môže byť z únavy." A môj posledný a možno aj najdôležitejší argument je: "Toľko zápornej energie, čo sála z večerných filmov a z Vyvolených, nie som schopná spracovať ani ja, a mám 36 rokov." Naposledy som bola prekvapená, že niečo z toho, môjho fešáka aspoň na chvíľu presvedčilo.
Nespokojná duša sa znova hlási k svetu, keď si môj syn začne listovať v najnovšom lego katalógu. Po takej hodine, keď už túži skoro po všetkých dosť drahých hračkách, spustí "Moji spolužiaci majú aj po päť tisíc korún a na narodeniny dostávajú aspoň tisícku. Vreckové majú oveľa vyššie ako ja." Aj môj synátor by si niekedy niečo nasporil, síce nie až tak veľa, keby ho peniaze tak nepálili a neminul ich tak rýchlo, ako sa k nim dostal.
Počítačové hry sú tiež zdrojom závisti. Mojim deťom som zakázala všetky akčné hry, kde sú zbrane a kde sa strieľa na ľudí. Neviem, prečo práve takéto témy potrebujú chlapci ku šťastiu, nekupujú sa u nás ani hračky imitujúce zbrane.
Dcéra šiestačka, doplní ešte repertoár nespokojnosti a porovnávania, o počet nohavíc v skrini, pozeranie telenoviel a pravidelné návštevy obchodných centier. Moja krásavica nemá dostačujúce množstvo nohavíc, nemá ani značkové tričko, alebo botasky za dvetisíc korún. Telenovaly sa u nás nesledujú, lebo ja som z nich neskutočne nervózna a na spoločný nákup ideme, len keď na to máme dôvod.
Neviem akým zázrakom sa v tomto smere ešte neprejavil môj najmladší šesťročný syn. Myslím si, že nenechá na seba dlho čakať.
Moje deti to majú naozaj ťažké. Sú tak utláčané, týrané a majú sa najhoršie na svete. Už som im radila aby zavolali na Linku nádeje.
My sme tiež pre rokmi riešili problém našej "chudoby" 
, bývame síce na dedine/obaja pochádzame z mesta-činžiakoví /, ale na bytovke 
.V celej obci máme len dve malé bytovky, dohromady v nich žije 10 rodín . Prečo sme my takí chudobní, a nemáme dom? ...Našťastie sme mu to rozumne vysvetlili, spomenuli, koľko času im venujeme , ako s nimi neustále cestujeme, robíme výlety atď...Hračky ani značkové veci sme riešiť našťastie nemuseli .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Som obklopena dennodennym ja chcem! ja chcem!! ja chcem!!! Odvetim Nejachci. A snazim sa vysvetlit, ze v zivote nemozme mat vsetko co chceme, ze je pekne o veciach snivat. A hladni cernoskovia su u nas na pretrase tak casto, ze sa im musi nonstop stikutat. Napriek tomu ja chcem! neuticha. K tym zbraniam... tusim napisem osobitny blog.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
(brokenheart) 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
..Kamila syn s tým porovnávaním dobehne starších len čo nastúpi do školy .. a k tým zbraniam ... stačilo by aby sme mali rodičia rozum a bojkotovali by takéto hračky ... lebo predca mi platíme a vedčinou aj vyberáme s čím sa budú naše deti hrať ... a nielen deti bývaju takéto slepé ale aj niektorý dospeli ... veď ne na darmo sa hovorí že pod lampou je najvedčia tma...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Bolo to davno, tak davno , ako ten cas leti ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
no to je dobre a ja rozmýšľam čo bolo tak dávno...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ojoj,
a ja som sa zľakla, že ja som tá najsmhoršia mamina a moje deti úbožiatka...
keďže im dovolím hodinu denne pri PC a hodinu denne pri telke. Samozrejme, že žiadne bojové hry, krváky a pod.
Ďakujem milé NM - upokojili ste ma.
A povinne si museli moji synovia prečítať, čo ste tu napísali... /teda iba niečo/-:)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aj moje deti sú týrané.Ved oni nemôžu to,čo ostatné deti.A nie je to vždy pravda,že ostatné deti to môžu.Ked som bola na rodičovskom združení,tam sme konštatovali,že deti nám takto rozprávajú,aby sme dovolili.Ked môže jedno dieťa,môžem aj ja.Lenže takmer všetci rodičia sa zhodli,že ich deti neponocujú.Ale nás sa snažia presvečiť,že len oni nesmú.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Áno na túto tému vediem s deťmi "rozpravu" často aj ja, počítač majú povolený len v piatok každý po 1/2 hodine, v sobotu a v nedeľu po 1 hodine. Hry bojové ani namáme. Cez tyždeň sa televízor zapína až keď prichádza manžel, teda približne na televízne noviny. Výnimku tvorí jeden film z DVD niekedy.
.
A povolené majú pozerať večer po 20.00 hod len cez víkend aj to len vyslovene Superstar a rodinné-detské filmy, tie dávajú aj tak len občas. Večer si môžu čítať, resp. sa hrať v posteli.
Mám mladšie detváky, tak tie porovnávačky nie su také "strašné", ale tiež mi druháčka zahlási, že spolužiačka má také a onaké drahé hračky,
že sú bohatý. Ja jej so stoickým pokojom poviem, že neznamená, že keď sú bohatý sú aj šťastný (príklad mamka slobodná matka, otec niekde v zahraničí, ale pošlé drahé veci), nie je lepšie byť s ockom každý deň?
Doba je iná oko keď sme vyrastali my, nakupovanie v obchodných centrách sa stalo spoločenskou udalosťou mládeže.
Myslím, že všetko má ešte len čaká, keď deti podrastú, ale už teraz sa snažím im vysvetliť, že nemôžu mať všetko čo chcú a hlavne sa snažím, aby pochopili hodnotu peňazí. Pekne som to povedala. O výsledku môjho snaženia sa zmienim o pár rokov