V mnohom pravda.... Naša psychika je za všetkým, čo robíme a ako robíme. Porucha príjmu potravy (a prejedanie sa či zajedanie tiež k tomu patrí, ....nie je to len o bulímii či anorexii) má korene hlboko v duši. Tak hlboko, ako si len dokážeme pripustiť. Moje vlastné pozorovania (aj na vlastnej koži odskúšané) ma doviedli k poznatku, že to, aké mala matka tehotenstvo, pôrod, šestonedelie, dojčenie/nedojčenie, ako bolo dieťa prijaté otcom, súrodencami, neskôr kolektívom sa podpíše na náš spôsob príjmu potravy.
V strese nejem ....nie som schopná. Iná sa v strese prejedá. Nie je však stres ako stres. Teraz nemyslím na stres pozitívny a stres negatívny, ale na stres kým-čím spôsobený. Nedostatok lásky kompenzujeme sladkým. Ako to, keď ma partner ľúbi, aspoň to tvrdí, dokazuje? Hm...a ja sa sama seba ľúbim? Alebo sama seba ľúbim, ale partner ma neľúbi tak, ako by som si predstavovala...tak to zajedám, doprajem si sladké, viac jedla. Väčšinou za obezitou mladých dievčat je problém s mužským elementom v rodine, autoritou, najčastejšie otcom.
Pravda sa nám ťažko priznáva, lebo ju často ani nevidíme. Ak som sama so sebou vyrovnaná, tak som vyrovnaná a schopná znášať akékoľvek prekážky, ktoré mi život do cesty prinesie. Ak som niekde oslabená, tak sa mi ťažšie zvláda stres či hormonálne výkyvy.
Veľmi ma nedávno prekvapili výsledky jednej vyšetrovacej metódy, ktoré odhalili, že aj ženy (muži tiež, len sa ich zúčastnilo menej) na tzv. zdravej, striedmej strave mali patologické výsledky krvných parametrov. V mnohom horšie ako obézni, pričom však vyzerali štíhlo a teda nebolo na nich nič "choré" vidno. Na obéznom hneď udrie do očí, že nevyzerá dobre. Naozaj? A pritom po klinickej stránke nemusí byť vždy na tom horšie od štíhleho. Iné je kondícia a ostatné pridružené veci s tým súvisiace.....na dlllllllhú debatu by to bolo 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
.
Dávam to radšej samostatne, aby sa to nestratilo v pôvodnom príspevku Prečo vlastne jeme, kde sa rozoberalo iné.
Čitala som dva pekné články na stránke psychologie.cz na tému, prečo vlastne jeme, či máme nadváhu ...Odkazy nedám, je to platený obsah, skúsim zhrnúť pointu,len základnú, dnes mi to veľmi nemyslí.
Bez debaty zajedáme emócie nepokoj, smútok, zlosť .... Je to vraj reakcia zraneného a voľačím "nenásyteného" dieťaťa v nás. A nie je ani najlepšia voľba ak pri sebakontrole na ceste k štíhlejšej postave, nás ovláda, prísny "rodič" v našej hlave. Tiež je z toho len stres ....
Kým nezistíme, pred čím sa naše telo bráni tukom a čo v nás je zdrojom nekonečného nepokoja, nezredukujeme stres vo svojom, živote, kontrola hmotnosti bude len ďalším stresom, bez dlhodobého pozitívneho výsledku.
Malo by to byť o rozpoznaní toho, čo nás hlboho v podvedomí ťaží, vedomom prebolení a pustení .... Niekedy to bez odborníka možno nepôjde .... A druhá vec, mali by sme maximálne eliminovať stres v každodennej realite ...
Áno chudnutie by malo byť o celoživotnej zmene životného štýlu, vo viacerých oblastiach, ale ta zmena by mala prísť z vnútra , nie preto, že si to vyžaduje spoločnosť, doba, okolie, že to veľmi chcem ja, ale preto, že som láskavá k sebe a svojmu telu.
A bolo to tuším spomínané, že to ako sa cítime, tak aj vyzeráme. Momentálne, sa mi ozaj ťažko pozerá do zrkadla.
Jasne môžeme začať aj od zmeny tela, tak či tak, nikam sa neposunieme ak pôjdeme v zabehaných koľajách, ale pokiaľ nevyskladáme resty vo svojej hlave, je veľmi pravdepodobné, že sa neskôr vrátime o pár krokov späť.