Prečo vlastne jeme, prejedáme sa ...? II.

Dávam to radšej samostatne, aby sa to nestratilo v pôvodnom príspevku Prečo vlastne jeme, kde sa rozoberalo iné.

Čitala som dva pekné články na stránke psychologie.cz na tému, prečo vlastne jeme, či máme nadváhu ...Odkazy nedám, je to platený obsah, skúsim zhrnúť pointu,len základnú, dnes mi to veľmi nemyslí. Hambím sa

Bez debaty zajedáme emócie nepokoj, smútok, zlosť .... Je to vraj reakcia zraneného a voľačím "nenásyteného" dieťaťa v nás. A nie je ani najlepšia voľba ak pri sebakontrole na ceste k štíhlejšej postave, nás ovláda, prísny "rodič"  v našej hlave. Tiež je z toho len stres .... 

Kým nezistíme, pred čím sa naše telo bráni tukom a čo v nás je zdrojom nekonečného nepokoja, nezredukujeme stres vo svojom, živote, kontrola hmotnosti bude len ďalším stresom, bez dlhodobého pozitívneho výsledku.

Malo by to byť o rozpoznaní toho, čo nás hlboho v podvedomí ťaží, vedomom prebolení a pustení .... Niekedy to bez odborníka možno nepôjde .... A druhá vec, mali by sme maximálne eliminovať stres v každodennej realite ...

Áno chudnutie by malo byť o celoživotnej zmene životného štýlu, vo viacerých oblastiach, ale ta zmena by mala prísť z vnútra , nie preto, že si to vyžaduje spoločnosť, doba, okolie, že to veľmi chcem ja, ale preto, že som láskavá k sebe a svojmu telu.

A bolo to tuším spomínané, že to ako sa cítime, tak aj vyzeráme. Momentálne, sa mi ozaj ťažko pozerá do zrkadla. Hambím sa Jasne môžeme začať aj od zmeny tela, tak či tak, nikam sa neposunieme ak pôjdeme v zabehaných koľajách, ale pokiaľ nevyskladáme resty vo svojej hlave, je veľmi pravdepodobné, že sa neskôr vrátime o pár krokov späť. 

Diskusie Naničmama.sk: 

V mnohom pravda.... Naša psychika je za všetkým, čo robíme a ako robíme. Porucha príjmu potravy (a prejedanie sa či zajedanie tiež k tomu patrí, ....nie je to len o bulímii či anorexii) má korene hlboko v duši. Tak hlboko, ako si len dokážeme pripustiť. Moje vlastné pozorovania (aj na vlastnej koži odskúšané) ma doviedli k poznatku, že to, aké mala matka tehotenstvo, pôrod, šestonedelie, dojčenie/nedojčenie, ako bolo dieťa prijaté otcom, súrodencami, neskôr kolektívom sa podpíše na náš spôsob príjmu potravy.   

V strese nejem ....nie som schopná. Iná sa v strese prejedá. Nie je však stres ako stres. Teraz nemyslím na stres pozitívny a stres negatívny, ale na stres kým-čím spôsobený. Nedostatok lásky kompenzujeme sladkým. Ako to, keď ma partner ľúbi, aspoň to tvrdí, dokazuje? Hm...a ja sa sama seba ľúbim? Alebo sama seba ľúbim, ale partner ma neľúbi tak, ako by som si predstavovala...tak to zajedám, doprajem si sladké, viac jedla. Väčšinou za obezitou mladých dievčat je problém s mužským elementom v rodine, autoritou, najčastejšie otcom. 

Pravda sa nám ťažko priznáva, lebo ju často ani nevidíme. Ak som sama so sebou vyrovnaná, tak som vyrovnaná a schopná znášať akékoľvek prekážky, ktoré mi život do cesty prinesie. Ak som niekde oslabená, tak sa mi ťažšie zvláda stres či hormonálne výkyvy.

Veľmi ma nedávno prekvapili výsledky jednej vyšetrovacej metódy, ktoré odhalili, že aj ženy (muži tiež, len sa ich zúčastnilo menej) na tzv. zdravej, striedmej strave mali patologické výsledky krvných parametrov. V mnohom horšie ako obézni, pričom však vyzerali štíhlo a teda nebolo na nich nič "choré" vidno. Na obéznom hneď udrie do očí, že nevyzerá dobre. Naozaj? A pritom po klinickej stránke nemusí byť vždy na tom horšie od štíhleho. Iné je kondícia a ostatné pridružené veci s tým súvisiace.....na dlllllllhú debatu by to bolo Úsmev    

Však toto, čo všetko sme si nazbierali v živote ....

Noooo - ja nie veľmi so všetkým vyššie napísaným súhlasím.

V prvom rade, ale k tomu, čo načala Evka - tie výsledky u štíhlych osôb. Takto. Kým som chcela vyzerať chudá, nikdy som k tomu nedošla. Začala som chcieť vyzerať zdravo. Ak by som išla na to konfekčne - mám príliš široké stehná a lýtka - jasné, lýtka hlavne geneticky, nemám pekne tvarované s štíhlymi členkami, mám ich také takmer rovné. Aj stehná mám relatívne veľké, aspoň výrobcovia konfekcie sú o tom presvedčení. Žiadne slim, žiadne fit. Regular strih len veľmi striedmo aj to skôr o veľkosť viac ako by som na boky potrebovala. Rovnako obvod ruky už nedám do hocijakého saka, kým pás a boky by mi mali sadnúť. Takže - chudá nie som.

A vôbec ma to netrápi, lebo som pochopila, že zvyčajne tie chudé ženy, ktoré poznám nemajú nejakú kondičku a k tvaru postavy sa dostali zvyčajne obmedzením stravy. Dobre - aj kardio cvičenia. Ale tie ti pekný tvar rúk a zadku málokedy urobia. Takže za mňa - radšej zadok nad 100cm, ale pekný. Nie placatý. Vyplazený jazyk

Takže následne tomu je mi jasné, že štíhlosť a relatívna vitalita, sila a zdravie pre mňa cestou 3 šalátových lístkov nie je. Ja potrebujem fungovať. Rýchlo a zbesilo Chichocem sa.

No a tá láska ako Evka písala - tu nejde o chýbajúcu lásku mužského elementu v rodine. To je podľa mňa blbosť. Tu je o chýbajúcu sebelásku. Ak by som sa ľúbila sama seba, ak si uvedomím, že nikdy iné telo nedostanem, že náhradné diely naň nekúpim, že ak sa sama seba nebudem mať rada - ak si neuvedomím, že sa SMIEM MAŤ RADA - tade je cesta. Lásku niekoho iného neovplyvním. Už konečne prestaňme hádzať vinu za svoje pocity na reakcie druhých. Tade cesta nevedie.

Tu nejde o hádzanie viny na iných, ale vyskladanie si vlastnej hlavy a ano velmi dolezita je sebelaska, len nie vzdy je to tak jednoduche. Sledujem skupinu na FB, kde dievčatá a nielen tie riešia tému anorexie, bulímie ..., tiež poruchy príjmu potravy, len naopak ... Ono to celé nie je o tom, že sa zrazu rozhodnú, že chcú jesť zdravo a "normálne" ... , kým nezistia prečo idú do takého extrému, ťažko sa posunú ...

Jasné, existuje veľká skupina ľudí, kde je to len o  pohodlnosti, úplne nesprávných stravovacích návykoch, ale je aj veľká skupina ľudí, ktorá svoje problémy, prekrýva poruchami prijmu potravy ...

Úprimne povedané - stále vidím za tým to isté - nemá sa ten človek dostatočne rád.

Však keď viem, čo mi škodí, tak to robiť nebudem.

Viem, že ak jem mak a je mi po ňom strašne zle, nejem ho - veď nechcem, aby mi bolo zle. Viem, že ak zožeriem plech koláčov (ja včera len pol plechu), budem sa cítiť zle, lebo do troch dňoch to mám na bruchu a minimálne mi to bude zavadzať a som z toho nervózna. Viem, že ak vypijem tri fľašu vína, tak sa nacengám, bude mi zasa zle, bolieť ma hlava, točiť sa so mnou svete a ďalší deň bude o ničom. Tak nepijem, len degustujem. Viem, že ak si navalím v jeden deň bicykel aj tréning, že na druhý a tretí deň nebudem vládať vstať zo záchoda, nie je to ok, lebo nefungujem ako mám, tak niekde uberiem.

Lebo sa mám rada ... nie sú to návyky, nie je to pohodlnosť. Je to sebeláska.

Jasne, cele je to o sebaláske a tá príde 3,4 už?

Úsmev keď si dovolíš sama sebe byť prioritou pre seba.

A nehovorím, že to viem vždy a všade - však píšem, že som zožrala pol plechu koláčov.

Balalajka..... Však keď viem, čo mi škodí, tak to robiť nebudem.

V poriadku, ani nerobím. A to stačí, to je sebaláska?  Na  báze fyzična možno hej. Dokážem si odoprieť všetko, o čom viem, čo mi škodí a nepreháňam. Priměřeně. Veď sa predsa mám rada! Šťastný to tvor!

Nestačí.

Na báze podvedomia, kde je hlboká rana napr. z detstva, z prenatálneho života, aj zo súčasného partnerského života....rana nevyliečená, nevyriešená, boľavá.... môžem čokoľvek, mať sa akokoľvek rada, ale kým to nespracujem, stále môžem byť v zajatí poruchy príjmu potravy. Prejedanie, bulímia, anorexia – závisí od stupňa psychického poranenia. Otec ma neprijal, partner ma neprijal....ja sa mám rada, ale prečo toto? To si zaslúžim? V hlave to len tak jednoducho sebaláskou typu „keď viem, čo mi škodí, tak to robiť nebudem“ jednoducho z psychična nevygumuješ. Často obete ani netušia, čo je za ich prejedaním.

Netvrdím, že úplne an blok je za všetkými poruchami príjmu potravy element mužského rodu a zraneniami na ženskej duši s tým súvisiacimi, ale v prevažnej miere  áno. Moje skúsenosti, moje poznatky.     

Dobre Evi, mozem sa mylit. Netvrdim, ze som neomylna. Preco je ale toto prejedanie, ci podvedome zajedanie emocnych problemov hlavne otazkov poslednych co ja viem 100 rokov? Odkial sa vyrojili ti zeny traumatizujuci chlapi? Dosial take nebolo?

Neviem balalajka, ....možno sa nevyrojili traumatizujúci chlapi, ale skôr málo sebavedomé ženy, rozumej sabauvedomelé, čo zahŕňa nielen sebalásku ale aj sebaúctu. To sme akosi stratili....svoju ženskú energiu, silu. Pozor, ...zase nie všetky Mrkám   

Muž ako taký, bude pre mňa ako ženu traumou len do tej miery, do akej si to ja pripustím.  (seba)Vedomá žena s tým problém nemá. 

... prečo, prečo...  nuž, veľmi zjednodušene povedané - máme neskutočný výber ľahko dostupných potravín a mnohí z nás (vrátane mňa) máme slabú sebadisciplínu a chýba nám striedmosť Úsmev

veľmi pekne si to v skratke vystihla ÁnoÁno

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok