Ozdoby naň už síce zavadzajú 3tím dňom v obývačke a mali by provokovať k zneseniu stromčeka, ale evidentne zavadzajú len mne, lebo viem, čo v tých krabiciach je. Na budúci rok tam zabalím asi darčeky a nemusím ich skrývať kade tade. Fakt platí to staré známe „pod sviečkou je najväčšia tma“.
Včera som konečne urobila krinkles. A mala som možno počkať do nedele večera s nimi, lebo z dvoch plechov zostalo len 6 koláčikov.
Niečo mi hovorí, že o štrikovaní som tu už písala, dokonca možno aj opakovane. No prečítala som si taký nostalgický vianočný blog a tam mi zase raz vybehli spomienky. V prvom rade, ako sme babke na Vianoce s mamou plietli sveter. Taký zo zvyškov, melírovaný, len aby bol teplý. My so sestrou rukávy, mama zvyšok.... Problem bol, že každá inak uťahovala. A aj tie vlny v melíre sa nie celkom pravidelne striedali, respektíve jedna skončila, iná prišla.
Nevyšli tento rok Vianočné trhy v Košiciach, tak som aspoň na skok nakukla na tie naše. Mám ich skoro pod nosom, tak som ich len tak rýchlo prebehla.
Spomenúc sa na recept na NM, postavila som sa do najdlhšieho radu - skoro všetci chceli krúpnu babu. Až na tie dve starké o paličkách, čo stáli predo mnou. Vek tak 70+.
"Prosim si dva krát bezalkoholický punč.
Zatiaľ máme iba alkoholické, ten bez alkoholu privezú neskôr.
Môj minulý život mi nadelil kadejakých "veselých" zážitkov. Postarala sa mi o ne drsná polovička sveta. Ohliadnuc sa naspäť nechápem ako som to mohla zvládnuť, ale keď je človek hodený do vody, tak pláva, lebo musí. Tieto riadky Vám píšem s úsmevom. No nie, nejdem klamať. Je to skôr ironický úškrn plný spokojnosti a hrdosti na samu seba, lebo som to zvládla. Ale dnes by som všetko riešila úplne inak.
úvodom môjho listu ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem a hneď sa chce poďakovať za tvoj "list" čo si mi poslala, asi vieš že tým myslím tú krásnu správičku na FB
Je 1:54 a ja som si zapla muziku, naliala baileys, zapálila cigu a ...
Od predposledného júna máme Zet. Dovliekla som ju hlavne na svoju vlastnú radosť a potechu, lebo od začiatku mi bolo jasné, že 95% starostlivosti bude na mňa. Preto sme nemali úplne malilinké rozkošné šteniatko, ale volila som vlastne „menšie zlo“ ... Zet mala už cca pol roka, keď som ju doviezla.
Roky moji chlapi nosili z dovolenky v Taliansku červené modely áut. Ani som si neuvedomila, že vlastne tieto modely nie sú na hranie, sú vystavené na poličke dostatočne vysoko, aby sa k nim nedostala žiadna návšteva
Postarala sa mi o ne drsná polovička sveta. Ohliadnuc sa naspäť nechápem ako som to mohla zvládnuť, ale keď je človek hodený do vody, tak pláva, lebo musí. Tieto riadky Vám píšem s úsmevom. No nie, nejdem klamať. Je to skôr ironický úškrn plný spokojnosti a hrdosti na samu seba, lebo som to zvládla. Ale dnes by som všetko riešila úplne inak.
