Červená, všade samá červená alebo cavallino rampante

Toto bude o výlete, na ktorý sa nevyberiete len tak v sobotu poobede, toto treba trochu plánovať. Vzdialenosť je trochu väčšia. Ak však máte v rodine milovníkov rýchlych áut, určite sa veľmi potešia. Píšem v predvianočnom čase, tak možno pre niekoho aj nápad na darček.

Roky moji chlapi nosili z dovolenky v Taliansku červené modely áut. Ani som si neuvedomila, že vlastne tieto modely nie sú na hranie, sú vystavené na poličke dostatočne vysoko, aby sa k nim nedostala žiadna návšteva . Hlavne tá detská.

Nejaký rok dozadu mi Iwa rozprávala, ako bola so svojimi chlapmi v Múzeu Ferrari. Niečo mi začalo blikať v hlave a tak som tento rok, počas našej pravidelnej dovolenky v Bibione naplánovala dlhší výlet.

Múzeu sú vlastne dve, vzdialené od seba asi 20 km. Jedno stojí na mieste pôvodnej dielne Enza Ferrariho v Modene. Môžete nahliadnuť do historickej dielne a v priľahlej budove si prezriete kolekciu najznámejších modelov tejto značky. Objavujú sa tam autá známe z filmov, autá filmových hviezd. Pravidelne beží aj veľká prezentácia o živote Enza a o vzniku značky.

Do druhého múzea v mestečku Maranello, kde stoja dnes výrobné závody premáva aj autobus.

Priznám sa, v momente ako sme vkročili do tohto mestečka som zažila šok. Zrazu sa mi zdalo, že všetko okolo mňa je výrazne červené. Po uliciach sa pohybovalo veľké množstvo červených aut. Teda vlastne, na uliciach bolo zaparkovaných mnoho takýchto áut. Nebol najmenší problém (ak máte dosť peňazí) auto si prenajať a povoziť sa. Dokonca, kto má tých peňazí naozaj dosť, môže vyskúšať aj pretekársky okruh.

Samozrejme, aj v tomto múzeu sú hlavne autá, všade samé autá. Mne osobne sa to po 10 minútach zlievalo do jedného Ale chlapi si to užívali. Menej ako hodinu nepočítajte ani v jednom múzeu, skôr viac ako dve v každom jednom.

Nevadí, v lete sú priestory príjemne klimatizované, v oboch su kaviarničky, predajne suvenírov.... Mmch, ak sa tam vyberiete a naozaj chcete nejaký suvenír, odporúčam v Maranelle predajňu na okraji veľkého parkoviska. Tam sa okrem iného dostávajú aj tie suveníry, ktoré su zo starej kolekcie a tak sú ceny o trochu prijatelnejšie.

Na moje veľké prekvapenie bola cesta do oboch múzeí na talianske pomery mimoriadne dobre značená. Parkovanie nebol problém, aj s jednou perličkou. Zaparkovali sme kúsok ďalej (jasne, chceli sme ušetriť za parkovací lístok :) ), presunuli sa rovno ku vchodu a tam na najbližšom možnom mieste pri vchode bolo zaparkované auto so značkou nášho okresu

A ešte jedna perlička na záver, taká naša rodinná. Keď sme už šli domov, zrazu môj manžel vyhlásil, že sa mu splnilo niečo, v čo ako malé dieťa ani neodvážil dúfať. Vždy miloval tieto červené autá, vystrihoval, lepil do zošitov. Ale že by sa dostal priamo na miesto, kde vznikajú, to sa mu vtedy zdalo niečo ako let na Mesiac. Tak sa mu splnil jeden jeho sen . Najskôr ma trochu trápilo, že som o jeho sne nevedela, veď sme to tu mohli navštíviť už dávno. Ale potom mi došlo, že bol ten pravý čas, syn dospel a užil si to aj on. Lebo po pravde, z aktivít, ktoré sme s ním robili ako s malým si veľa nepamätá