Blog

Jáááj to totááá ...

Furt snívam o dovolenke, ale zväčša, kým sa po nej dostanem do normálu, aj mesiac prejde ... Najviac to vidím, na mojom fotení a IG účte, ništ ...Hambím saPohoda Viem, keby som len také problémy mala, len to je taký môj barometer.

Odpočuté v rozhlase

Nie, rozhlas nepočúvam často. Vlastne iba pri ceste autom. A aj to musím ísť sama, lebo ostatní si púšťajú iné.

Dnes bol zase jeden deň, keď som sa započúvala do ranného vysielania. Vlastne ani netuším, akú stanicu som mala naladenú. Rozoberalo sa stravovanie a nevšedné raňajkové (a nielen raňajkové) kombinácie jedla.

Najviac ma dostala hláška "Kto nejedol paštikové slíže, netuší, čo to je gastronómia"

Tak som pátrala po mojich stravovacích excesoch. Moj manžel by isto povedal, že to bola neodolateľná chuť na utopencov počas tehotenstva. Až som si ich teda kúpila. Ale nezjedla som ani jedného.

Aká otázka, taká odpoveď ...

Posledný víkend a pravdepodobne, nielen ten, som oäť excelovala... Už síce neperlím také skvosty, akože "Vyberať hrozienka z karfiolu", ale zas darí sami iné ...

Tradične, chcem niečo spraviť po chvíli neviem čo, alebo chcem niečo povedať, zas som zabudla ... A zväčša svoje excesy aj navonok prežívam? To si až dodatočne uvedomím, keď sa ma dcéra opýta "To musíš všetko nahlas komentovať?" Napríklad chodíme spolu po potravinách, počas predvíkendového nákupu a ja rozprávam, to jest asi opisujem čo treba ešte kúpiť? ... Ani neviem, či trpím "samomluvou", alebo v akosi naivne verím, tomu že sa rozprávam s dcérou. Však som furtom doma, nie je s kým rozprávať ...

Garmisch-Partenkirchen

Než dopíšem článok do konca, dám vám krátku hádanku... kto vie, čo je na prvej fotke?

Na tento víkend sľubovali rosničky krásne, slnečné počasie. Moji chlapi zatúžili oprášiť svoju amatérsku horolezeckú výbavu a spýtali sa, či im nechcem robiť spoločnosť.

Netvrdím, že by som si doma nenašla žiadnu zmysluplnú robotu, ale keď to tak zvážim, ona mi nemá (bohužiaľ) kam utiecť a ktohovie, koľkokrát sa ešte jesenné rosničky rozhodnú vyliezť na vrchol rebríka, všakže?

Koľko šťastia v piatok trinásteho alebo telefonáty zo zahraničia

Ešte som ani oči poriadne nerozlepila, a to aj doba pokročila, keď tu na mňa vyskakujú samé radostné správy. 

Deň, ktorý si pamätám

Nie je veľa dní, ktoré by som si pamätala tak, ako tento deň. Nielen dátum, ale presne si spomínam, čo sme robili. Presne si spomínam na ten okamih, keď sme v aute zachytili tú správu.

Prvý krát sme vtedy nechali malého, mal necelý rok, u svokrovcov a my sme išli pracovne do Banskej Bystrice. Cestou domou, už tesne pred zaparkovaním sme to začuli zo správ. Ešte sme tomu celkom neverili. Len ďalšia letecká katastrofa.

Pustili sme telku a začalo sa to valiť.

Nič už nebolo také, ako pred tým.

Všetko sa zmenilo.

Veď kolegov syn, ktorého poznám dlhé roky tam bol pred 4 dňami.

A tie scény, ktoré telka dookola prehrávala. Ten des, smutno, prázdno. Aké to je, keď už vieš, že neexistuje šanca. Čo robíš? Alebo si našťastie ani nestihneš uvedomiť, čo to je?

Moja igelitková história

V polovici 70-tych rokov som svoj čas trávila v laviciach základky. Pamätám si na svoj veľký sen. Tepláky na telesnú sme vtedy nosili v sieťovkách, tuším sa volali mäsiarske. Alebo ak mama vládla šijaciemu stroju, tak sme mali rôzne doma šité  tašky. A tí, čo sa už dotkli veľkého sveta, tí mali igelitky. Fantastické. So skupinou Abba. Alebo Boney M. Alebo Beatles. U nás sa to nedalo zohnať. Jedine z Maďarska sa to vozilo. Vlastne to ani nebola igelitka, skôr by som povedala že potlačená rybníková fólia. Ale malo to obrázok. A bolo to úžasné. Kto to mal, ten bol kráľ.

Neviem, ako to zariadil môj otec, ale dve nám zohnal. Jednu zelenú a jednu modrú. Fantázia. Splnený sen.

Nie sme turistická veľmoc

Je po hlavnej dovolenkovej sezóne. Mnohí cestovali a tak môžeme porovnávať.

Či si to chceme, či nechceme priznať, nie sme turistická veľmoc. A zrejme ani nebudeme. Povedzme si pravdu - turistika je mocné ekonomické odvetvie. Pohybujeme sa pravidelne v jednom velkom letovisku. Chodíme tam už roky. Neustále pribúdajú možnosti. Nielen pre turistov. Ale keď sa neičo nové stavia, vždy treba napríklad zariadiť. Tisícky hrncov, tanierov, postelí, stoličiek, chladničiek, klimatizácii.... Treba viac obchodov, lehátok na pláži, zmrzlín. Proste to celé ožije. Dokonca som si uvedomila, že plážoví predavači všetkého z Afriky sú dnes už zamestnaní ako upratovači, teda istejšia práca

Stránky

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok