Áno, trochu preháňam. Viem, má sa šetriť. Veci sa majú používať opakovane. Žiadne rozhadzovanie.
Z rôznych dôvodov som v posledných týždňoch navštívila viac bytov. Zaprataných bytov. Bytov, z ktorých sa veci nevyhadzovali. Lebo možno by niekomu ešte poslúžili.
Po dlhých rokoch sme sa konečne dostali k vyhadzovaniu. Lebo veci pomaly a isto vytláčali ľudí.
A tak vyhadzujeme. A vyhadzujeme. A periem. Žehlím a skladám. A znova vyhadzujeme. Zatiaľ som vyprala cca 50 kg prádla, minimálne tolko sme zaniesli na zberný dvor. A v skriniach ešte nevidieť miesto.
Nie ozaj necvičím na záhrade ani každé ráno, ani večer. Aj keď po ročnej pauze, mi joga stále veľmi chýba. Náš učiteľ jogy totižto dostal lepšiu partiu ako 2 - 3 pravidelne cvičiace jogu pre seniorov. So svojim úplne stuhnutým telom si na žiadnu inú netrúfam.
Sú slovné spojenia, ktoré ma vyrušujú. Teda, nie že by som si bala svojou slovenčinou úplne istá. Často mi tam zachádzajú nárečové slová, opakujem sa, dodnes neviem, či je správne hanba alebo hamba, rozmýšľam nad reštauráciou, čo tam predsa len nemá byt -v-
Vždy sa pozastavím, keď niekto povie "Ďakujem krásne" - nesedí mi to.
Ale úplne najviac mi vadí, keď niekde čítam alebo počujem - Pomôžme mu, lebo on si to zaslúži. Často to je počuť napríklad v takých tých "nebeských" programoch v telke.
Mám rada dokumenty o cestovaní. Obdivujem nádherné scenérie, historické miesta. Všetko je vždy dokonalé. Nádherné miesta. Poriadok. Dokonalé zladenie farieb. Nikde nie je nič naviac, všetko úžasne zapadá do seba. A tie fotografie na internete. Tak rada by som sa na tie miesta pozrela.
Teda vlastne, sú miesta, na ktoré som sa aj pozrela. Nehovorím, že som bola úplne sklamaná. Možno sa len neviem pozerať na svet tak, ako oko fotografa.
Dnes ma dostala fotografia na FB. Neveriacky som na to hľadela. Naše mesto.
