Ahojte naničmami! Asi sa čudujete na tom čudnom názve,ale pripadá mi to vhodné. Včera som sem písala pod názvom "Frajerka".Ďakujem vám všetkým za podporu. Možno je to banálne, ale veľmi mi to pomohlo. Možno len na istý čas, ale aj to je niečo. Dnes som si bola dať vytrhnúť zub. Bolo to strašné . No prišla som na to,(možno pre niektoré z vás žiadna novinka), že tá fyzická bolesť je vlastne tak trochu liek na ubolenú dušu.
...nie je pre mnohých výnimočný...
Pre mňa áno...pred 75timi rokmi sa narodil môj otec...tento deň má takú zvláštnu vôňu...otec mi umrel, keď som mala rok, mesiac aj 5 dní...pamätám si len útržky, ako som stála pri stene a môj otec na mňa havkal...mama vraví, že to bolo tak 2 týždne pred jeho smrťou...
Keď už slnko vykúkalo spomedzi konárov stromov a zasvietilo aj k nim do izby, ozvalo sa rázne klopanie na dvere. Vzápätí sa dvere otvorili a v nich sa objavil Andreas.
• Čo keby ste vy dvaja zdvihli zadky? Máme prácu -
• Zmizni, dnes je to na tebe - Damien sa síce prebral na bratov hlas, no nepohol sa a ani neotvoril oči. Andreas odišiel.
Ahojte dievcatka.
Casto sem chodim, ale viac citam ako pisem, lebo mam vela zanedbane, tak sa snazim dopatrat ako sa Vam dari a co mate noe. Ako same prve Vas chcem vsetky moc a moc pozdravit a dufam, ze mate len usmev na tvari a vsetko ca Vas kvari sa v dialke ako para strati to bol pokus o rym
" Počujete ma, Izabela? Izabela."
Na ruke cíti jemné potľapkávanie. Kde je?
Biele steny a ostré svetlo jej prevetrávajú prázdnu hlavu.
Nemocnica?
Na tvári má masku a niekto sa jej prihovára.
" Pomaly, nie nestrhávajte si to z tváre. Nechajte, ja vám to sám zložím. Opatrne. Teraz sa sama nadýchnete."
...Pozerala nemo na neho, svojho záchrancu. Kochala sa pohľadom na jeho vyrysované svaly, čo sa mu črtali spod čiernej košele. Kúsok sa mu z nej natrhol, ako ju zachraňoval a ona zočila jeho neodolateľne zarastenú chlpatú hruď. Ako príjemne by sa na nej ležalo...
„Bude v poriadku? Preberie sa niekedy z tej kómy?“ Ten ustaraný zamatovo mužný hlas patril predsa jej kolegovi Romanovi. Roman a jeho super exteriéry pre reklamnú kampaň, les, rozprávkové bytosti, halucinogény a duchovia (minulých, terajších a budúcich dní – ako vo Vianočnom príbehu Charlesa Dickensa). Ale prečo tie hadičky? Prečo JIS-ka? Veď mala dojem, že tie lysohlávky prekladané durmanom zvláda.
„Roman, o čo ti ide? Čo tu vlastne robíš? Či skôr, čo si s ňou porobil na tej párty?“ Simona prebodla sestrinho kolegu vražedným pohľadom.
Práve sme prišli z prechádzky... ja i moja psia slečna....pomaly sme kráčali po našej zvyčajnej trase, poza rodinné domy popri Turci, keď moja psia slečna zbehla po schodoch okolo betónoveho "opevnenia" rieky a šla sa ako obvykle z rieky napiť... keď zrazu na schodoch podskočila a vybehla ku mne...niečoho sa naľakala, tak som sa šla pozrieť na to, čo vyľaká 5-mesačné labradorie dievčatko...na hladine plávali kačky, nežne sa spolu rozprávali, občas sa prihovorili lastovičkám prilietajúcim na hladinu naberať vodu do zobáčikov...
. No prišla som na to,(možno pre niektoré z vás žiadna novinka), že tá fyzická bolesť je vlastne tak trochu liek na ubolenú dušu.
to bol pokus o rym 
