Cesta okolo sveta (a ani nie za 80 dni)

Tak najrpv sa musim vyzalovat - pustila som sa vcera vecer (ako som slubila) tak nejak okolo polnoci nasho casu do pisania a pisala som ako najata dobru hodinu (mozno aj dlhsie) a ked som uz tukala posledne pismenka, tak som si sama sebe kompletne zrusila Mozillu - a tym aj moj krasny cestopis. Som z toho velmi smutna, lebo bol naozaj dobry a neviem, ci sa mi to podari rovnako aj na druhy krat. Ale co uz, to je zivot - to nevymyslis. Tak, podme sa pustit do toho ......

Tak som bola na cestach! Nie, ze by som nebola uz dost daleko "za hranicami vsednych moznosti, ale ak ma clovek sancu vidiet este kusok viac, tak to iste potesi. Poviete si, je tam toho - ale nikto z vas este necestoval s clenmi nasej rodiny - rozdielny pristup jednotlivych pohlavi (ako keby ich bolo viac ako 2 ) k priprave na cestu je este pred samotnou cestou dostatnocnym dovodom na "vzruso". Nie ze by som Lucii zostavala vela dlzna, ale predsa len som sa casom naucila ucinne odolavat nutkaniu zabalit so sebou cely dom (bez ohladu na dlzku pobytu), ale este bezat aj nieco dokupit. "Zabava" zacala, ked Chris s Luciou riesili vodu na Sunar (tu sa tomu hovori Formula a vzdy ma to rozosmeje, lebo jedina formula ktora sa mi vybavi je F1 ).

No, aby som neriskovala, ze mi to zmizne este raz, tak to poslem uz teraz a dopisem, ked sa vratim z kina - dnes je popkorn zadara, tak sme sa rozhodli kuscok si "povyrazit" . No som spat - film bol super, romantika "jak Brno", popcorn zjedeny a slzne kanaliky precistene, tak mozem pokracovat ....

Chrisova predstava bola, ze vycisti a vysterilizuje taku tu ich giganticku (2-3 litrovu - kto sa ma v tych ich galonoch vyznat ) flasu od dzusu a do nej naleje prevarenu vodu. Lucii sa ten napad velmi nepozdaval, tak som nesmelo navrhla - co tak zobrat hrniec (maju specialny, ktory sluzi IBA na prevaranie vody pre malicku). Lucii sa to pozdavalo, len zatko nad tym maturoval - preco, to sa ukazalo az ked som sa nesmeslo spytala: "Vodu tam snad maju, ci?" On si myslel, ze ja chcem ten hrniec trepat plny vody! No poviem vam, smiali sme sa este aj ked sme uz boli na polceste .

Ked bol problem vyrieseny, naladovali sme do auta batoziny, deti, seba a hor sa-hej sa do Brandejsa - teda vlastne do Kentucky. Teda - myslela som si. Este sme nestihli ani vyhladnut a vysmadnut a uz sa ukazalo, ze to asi nebude tak celkom pravda, lebo smerova tabula hlasala - Gibraltar. "To pojdeme trajektom?" - pytam sa Lucie a ta odpoveda, ze ved pockaj, to este nie je vsetko.

Len co sme prekrocili hranice Ohia, cakalo nas prve "velkomesto" Toledo, ale nikde som tam nevidela tie ich povestne mece. Kratko na to som bola prijemne prekvapena - ked som pred nejakymi 10 rokmi v malom anglickom historickom mestecku Saltaire zistila, ze tam mam svoju ulicu (Ada Street) bola som celkom poctena, ale ze mi Amici az taky hold vzdaju a pomenuju po mne cele mesto, to som veru ani vo sne necakala.

Co ma neprekvapilo, bola pre Americanov typicka neznalost geografie - ved Ottawa, ktoru JA poznam je na sever od Detroitu a my sme isli na juh. Ako keby nebolo dost, pomiesali nielen suradnice zemepisne, ale aj historicke. Nech som sa akokolvek snazila, vo Versailles som Ludvika nestretla, rovnako ako ziadneho Inka v Lime. Ida kolo Sydney nam pod kolesa neskakali ziadne klokany a ani v Troji som nevidela ziadneho kona - nie to este dreveneho. Vandaliu sme tiez minuli bez ujmy na zdravi ci majetku, aby sme v zapati skoncili v Libanone, kde vsak nerastli ziadne figy, datle ci citrony. V Petrohrade na nas nastastie nestrielali s Aurory, vo Florencii sme nemali sancu vidiet Davida majstra Buonarottiho ani vo Verone sme nestretli Romea s Juliou a Varsava sa uz len potichu pridla k tymto "historicko-geografickym" zmatkom.

Do nasej cielovej stanice - vidieckeho sidla nedalko mesta Lousville - sme mali prejst nejakych 360 mil, co je dobrych 580 km a podla info na nete to skuseny sofer za idealnych podmienok ma spravit za 5 aj 3/4 hodiny. Odhadovala som, ze za nasich idealnyc podmienok (ked deti vacsinu cesty prespia) sa nam to moze podarit na nejakych 7 (co bolo uspokojive, ked som to porovnala s povodnym ocakavanim 10). Spociatku nebolo velmi na co pozerat, krajina bola fadna placka, bolo jasne vidiet, ze konciny ktorymi prechadzame su prevazne polnohospodarske. Jediny rozdiel oproti slovensku bol, ze farmy boli popri ceste roztrusene ako kocky na zemi v detskej izbe a chybali nase typicke dedinky (jeden domcek pri druhom). Usadlosti oddelovali od seba klasicke drevene ploty, ako ich mame zafixovane hlavne z westernov - snad az na honosnejsie sidla tych bohatsich - ale tie vyzerali tiez presne tak, ako ich pozname z telky. Cim hlbsie sme boli v Ohiu, tym bol teren vlnitejsi a pomaly sa tvar krajiny zmenila - prisli lesy, doliny, rokliny s riekami a kopce, pripominajuce nase stredne Slovensko.

Nasa cielova stanica sa nachadza v kraji chovatelov koni, z ktorych vraj niektori su velmi bohati - ako sme tak prechadzali okolo vsetkych tych fariem, vela som myslela na "nase" koniarky (Manny, Polarka), ktore by si tu urcite prisli na svoje - na lukach popri cestach sa popasali veru statni krasavci. Chrisov otec byva v uzasnom dome, ktory ma neskutocnu "atmosferu" - neviem ci je to vekom, alebo ludmi, ktori v nom ziju a upravuju si ho podla svojich potrieb a predstav (hoci su tam uz pomerne dlho, este stale maju nejake "plany" v rezerve ) a citila som sa tam skutocne ako doma. Kusok vedla je mensie jazierko, kam sme chodili krmit rybicky z pontonu ci mola, na ktorom boli aj hojdacie lavicky. Okrem toho sme este boli zbierat moruse, krmit sliepky (ktore uplne netypicky chovaju) a tiez sme boli v "hladkacej ZOO", ktora nas vsak trochu sklamala, lebo nebolo velmi co hladkat. No ale vacsinu casu sme stravili doma, lebo aj tito stari rodicia si samozrejme chceli predovsetkym uzit vnuciek, ktore tak casto nevidia. Po veceroch sme viedli s Chrisovym otcom rozhovory - velmi ma potesil jeho uprimny zaujem o nasu krajinu, ako si v nej zijeme, byvame, gazdujeme,...

S Mary sme sa zase oddavali hazardu v style Las Vegas a asi bolo aj dobre, ze sme tie tri plne pohare jednocentovych minci, co sme cely jeden vecer poredtym triedili, nechali doma, lebo inak by dnes uz vsetky boli jej. Takto sme mohli zaznamenat celkom prijatelny vysledok - z dolara, s ktorym sme my dve s Luc isli do hry (hra sa o centy) sme prehrali iba 13 centov ! Weekend ubehol veru velmi rychlo a nadisiel cas rozlucky a cesty spat, ktora uz bohuzial nebola taka celkom rychla, lebo deti spali pomenej a bolo treba casto robit zastavky - raz iba klasicke "cikpauzy" na jednoduchych odpocivadlach (WC ozaj na urovni, ciste, udrziavane, rovnako aj okolie a okrem toho tam maju vzdy este jednu dalsiu budovu, kde su obcerstvovacie automaty, ci s napojmi alebo malymi snackmi) - inokedy dlhsie pauzy na jedlo (nemusim hovorit, ze restauracii a dokonca aj motelov ci hotelov je popri dialnici hojnost prehojna).

Cesty maju dobre znacene - zabludil by snad iba analfabet ci mozno este dyslektik, bezne su aj odkazy na radiostanice, kde davaju aktualne spravy o premavke a hlavne upozornenia v oblastiach, kde sa "na ceste pracuje", ze pokuty za dopravne priestupky su tu dvojnasobne a v pripade zabitia robotnika okrem dobre mastnej sumy aj 15 rokov basy. Co sa pacilo mne - vyska pokuty za vyhadzovanie odpadkov z auta - 500 dolarov. Standardne mala dialnica 3 pruhy, hoci miestami sa to zuzilo len na 2, no pred vacsimi mestami sa zase ich pocet zvacsoval umerne velkosti mesta (ked isli pred nejakymi 2 rokmi az dole na Floridu, tak vraj pred a cez Atlantu ich bolo az 8 - v kazdom smere, nie spolu). Btw, velkomesta - asi najvacsie, ake sme mali na trase bolo Cincinnatti, ktore este ma tu zvlastnost, ze vlastne lezi v dvoch statoch - jedna cast je este v Ohiu a po prekroceni rieky, ktora tvori hranicu uz ste v Kentucky.

Jedine, co ma opat udivilo na americkych cestach je ich kvalita (Slovaci sa veru nemaju na co stazovat) - vzhladom na to, se prakticky "ziju na kolesach" nie je az taka uzasna a teda vytriaslo nas riadne, miestami dokonca naklad lietal z miesta na miesto.
Unaveni, ale plni zazitkov sme stastlivo dorazilo domov, aby sme sa zase mohli ponorit do kazdodenneho stereotypu - Luc do prace a ja do "otroctva" mojich dvoch malych