Nuž, ani by si neverila, jak si mi týmto zahrala do noty. Priznávam, že mňa tento odchádzajúci rok oddychovať naučil. Ale nie o tom som chcela.
Máme v rodine čerstvý prípad - žena, celý život mimoriadne aktívna, v dnešnom ponímaní trpela hyperaktivitou. Lekárka žijúca pre svoju prácu. Celý život nemala čas na žiadne koníčky, vždy tu bola práca. Ešte tak výchova detí - ale žila v zahraničí, tak aj s tým pomáhali vychovávateľky, na práce v domácnosti upratovačka. Dovolenky vždy aktívne.
Pár rokov dozadu odišla do dôchodku. Výborne - kopec času. Treba podobiehať zameškané. To vydržalo tak rok, dva. Áno, navštevuje divadlo, rôzne výstavy. Chodí na výlety. Ale to sa nedá stále. Zrazu prišiel zlom - zrejme sa trochu cíti nepotrebná. Nedokáže si nájsť činnosť, ktorá by ju zaujala. Na ručné práce je už podľa jej slov neskoro, aby sa učila, skúša, ale nejde to. Von sa nedá stále, naviac, ako stárne, už si toľko netrúfa. Prestalo ju baviť čítanie, vlastne celý život čítala hlavne odbornú literatúru. A postupne, bez varovania sa dostavili depresie. Trvalo dlhšie, kým sa to celé odhalilo. Našťstie, pomoc lekárov neodmieta. Po zvládnutí prvého ataku bolo dobre a nejak zabudla, že sa to asi vráti. Tak bojuje zase.
Stále mám pri nej pocit, že zabudla oddychovať. Keď nebola v akcii, tak jednoducho sa jej zdalo, že niečo nie je v poriadku.
Je to pre mňa také memento - naozaj sa treba naučiť aj oddychovať.
Dnes som narazila na taky kratučký článok aj s fotkou. https://www.facebook.com/KnitandStitchCollection/photos/a.1455301122689… Pre tých, ktorí FB nemajú či nemusia - na fotke je 104 ročná štrikujúca pani. Vraj pletenie je zrejme jedným z jej receptov na dlhovekosť. Asi sa to pravidelné, opakujúce sa cinkotanie ihlicami podobá až meditácii :) Tá pani vyzerá naozaj nádherne.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prvý sviatok vianočný by mal byť pre nás mamy, dňom zaslúženého pokoja a relaxu? Predvianočný zhon máme viac či menej úspešne za sebou. Navarené by sme tiež mali mať. Deti by mohli byť chvíľu zamestnané darčekmi a my? Mali by sme si dopriať vytúžený oddych. Vieme také vôbec?
Ak mám pravdu povedať z tohto momentu som ostala celkom zmätená. S boľavými očami ma už nebavilo druhýkrát čítať otrepaný príbeh načatej knihy. Aj romantické príbehy v telke sa začínajú pointou opakovať. Pre istotu som začala robiť ďalší šál aby som nesedela len tak naprázdno. Ale dopriala som si mini šlofíka, už aj svoju obľúbenú hudbu. Len asi pricviknutý voľajaký nerv či čo mi nedovolí sa zhlboka nadýchnúť.
Večer ideme na prechádzku do mesta, všetci sa tešia.
Inak jednu nádhernú sme si s drahým užili na Vianoce, na pravé poludnie u nás v lese. Slniečko svietilo a príprava večere ma aj tak počkala. Aj tade vedie cesta.
Ostatné príde postupne v pravú chvíľu.
Dievčatá, ako sa darí vám oddychovať? Voľných dní máme tieto sviatky viac. Varenie nás aj tak neminie, radosti s našimi ratolesťami tiež nie. Vieme byť okrem toho len tak samé so sebou v tichom či hlasnom súznení? Devy krásne, ako si predstavujete svoj relax, darí sa vám svoje predstavy naplňať?