Tri skúsenosti našej bambuľky (a teda prenesene aj moje) z posledných pár dní, konkrétne s komunikáciou...
1. V škôlke sa deti pod vedením pani učiteľky hrali obdobu hry na stoličky.
(Ak niekto náhodou nepozná - je počet hráčov X, do kruhu sa postaví počet stoličiek X-1. Hráči chodia dokola, na dohovorené znamenie si každý sadne na najbližšiu stoličku, jeden, samozrejme, zostane stáť. Ten vypadáva, odoberie sa stolička a hra pokračuje, kým nezostane jeden výherca.
V škôlkárskej obdobe boli miesto stoličiek na zemi rozložené plastové kvetinky.)
"Maminka, ja som bola na tej zelenej kvetinke prvá, ale Peťko ma odsotil a postavil sa tam on. Pani učiteľka to videla, aj som jej hovorila, že som tam bola prvá a on ma sotil. Ale ona povedala, že mám smolu a prehrala som! Ale ja som neprehrala, Peťko prehral!" (A pustila sa do srdcervúceho plaču.)
Aha, takže takto na/učíme deti, aby konali nefér, potom vraj vyhrajú.
2. V škôlke bol karneval. Súčasťou programu bola hra na hádanky. V triede bolo prítomných cca dvadsať detí. Pani učiteľka rozdávala šesť papierov s napísanými hádankami. Tie mali odniesť svojim rodičom, aby ich nahlas prečítali pre všetky deti.
Deti pozorne a napäto sledovali, kto dostane hádanky. Naša bambuľka sa ako jediná z nich hlásila.
Hádanku nedostala, zase to skončilo jej plačom. Tentoraz bezmocným.
Aha, takže naučíme deti pravidlá (v tomto prípade: ak sa prihlásiš, dospelý ťa bude brať na vedomie), aby sme im potom predviedli, že tvorca pravidiel ich nemusí dodržiavať.
3. Dnes ráno sa dcérka v šatni prezliekala, ale akosi tomu nevenovala pozornosť, stále pozerala niekam bokom. Spýtala som sa jej, na čo sa pozerá a prečo.
"Maminka, rozmýšľam. Na tých dverách je značka zákaz ľudí, ale deti tam stále chodia nakúkať. Prečo, to sa predsa nesmie, a pani učiteľka ich nechá."
Aha, takže vymyslíme piktogramy, aby bol oznam zrozumiteľný aj pre negramotných alebo cudzincov, neovládajúcich danú reč (deti si síce preškrtnutého panáčika "preložia" nie ako "zákaz vstupu", ale po svojom, zmysel však pochopia) a potom im ukážeme, že zákazy netreba dodržiavať.
Mám o 40 rokov viac ako moja dcéra, ale doteraz som nepochopila, na čo je takáto zmätočná komunikácia asi tak dobrá.
Bambuľke som vysvetlila, ako som vedela, doma také nevedem, je mi vcelku jasné, že viac s tým zrejme neurobím.
Žijeme vo veľmi podivnom svete....
(Len pre istotu, aby náhodou nevznikol informačný šum... Nič tu neriešim, len som napísala, nad čím posledných pár dní premýšľam intenzívnejšie ako zvyčajne, je to zaradené v rubrike Denník naničmamy. S dcérinou škôlkou aj s jej učiteľkami som spokojná, chybička se vloudí vždy a všade, robia najlepšie ako vedia. V tomto zmysle som tieto príhody prebrala aj s učiteľkami.)
Tangy, mne je jasné, že bambuľka sa v tomto svete nejako musí naučiť fungovať. Od ochranárskej mamky mám (myslím) dosť ďaleko, ale tento druh komunikácie mi príde ako vyslovene zbytočná komplikácia.
Ja s pani učiteľkami komunikujem v pohode, ony so mňou, len ďalší (podľa mňa zase úplne zbytočný) komunikačný problém vznikol na karnevale, s inými rodičmi, keď som pani učiteľku jemne upozornila, že dcérka sa predsa hlásila, dokonca ako jediná, a že by som teda chcela vedieť, prečo nedostala hádanku.
My dve sme si to vyjasnili veľmi rýchlo, veľmi slušne, k obojstrannej spokojnosti (vlastne k trojstrannej spokojnosti, aj dcérka riešenie "zobrala"), len poniektorí rodičia akosi nepochopili, čo vlastne riešim, prečo, načo, začo, však sa predsa NIČ nestalo, to je predsa NORMÁLNE - a zase som pre zmenu stála v úžase JA.
Akosi toto furt neviem pochopiť...
Na niečom sme sa ako spoločnosť dohodli, dokonca to rôznymi spôsobmi a na rôznych miestach prezentujeme ako SPRÁVNE, tak sa toho aj držme. Myslím, že ak fairplay, pravidlá a zákazy dokáže pochopiť dieťa v predškolskom veku, tak je to pochopiteľné takmer univerzálne.
Navyše, však hovorme normálnou ľudskou rečou. Ak niečo vyzerá ako kačka, kráča ako kačka a kváka ako kačka, a ja to nazvem kačkou, som u mnohých ľudí (minimálne) za divnú.
Pritom, ak kačku nazveme kvetom mandragory, alebo jadrovou elektrárňou, prestane byť kačkou?
Asi nie, že?
Ale jasne, môj problém, môj ďalší nesmrteľný chrúst...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Anka,
takychto a podobnych zazitkov mam, zial, aj ja asi tak pol vreca. A tiez niekedy ostavam v nemom uzase. Ucime deti ferovosti, spravodlivosti atd atd a ony zrazu v reale zistuju, ze ono je to trochu inac. Ze ta ferovost, spravodlivost, nemusi vzdy vyhrat. Hm...
My dospeli sme uz zivotom poobijani, niektore veci mozno ozaj berieme - vsak tak to chodi, to je normalne...aj ked by nemalo byt.
Ja ako ochranarska mama to tazko prezivam, aj to zvyknem riesit, ale obavam sa, ze to je boj s veternymmi mlynmi. Hoci - vzdavat ho urcite netreba! Deti si casom vytvoria svoj nazor, svoj postoj, zial (alebo zeby chvalabohu?) od tych zlych skusenosti sa nam nepodari ich vzdy ochranit, ale aj tie ich formuju. Ja ti ale stale verim, ze to dobro, ak je, tak nie je marne. Ze mozno v inej podobe, ale ukaze sa ako ta spravna cesta.
Nieco podobne som dnes riesila s kolegynkou. Hovorila mi o tom, ako v triede jej syna prvaka nejake deti sikanuju spoluziakov a z pohladu pani ucitelky je to ok. Ti ublizeni "nemali provokovat" 
.
Odporucila som jej riesit to s riaditelom skoly, nenechat to tak, lebo deti - tie co sikanuju, aj obete, dostavaju velmi zlu skusenost do zivota.
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Chápem niečo, čo by som nazvala asi "životnou otrlosťou".
Ale nie je to v skutočnosti len zúfalá rezignácia? Intenzívny pocit (a/alebo presvedčenie), že ja ako jedinec, nemôžem u/robiť vôbec nič?
A nezačína to náhodou takto nejako? Ubíjajúcimi a frustrujúcimi zisteniami v detstve, že svet proste vôbec nie je taký, ako ho dospelí prezentujú?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
moze to byt rezignacia, lebo niet sily bojovat, ale je mozne, ze prave na to sa ti "priebojnejsi", ti, co si privlastnuju "pravdu", spoliehaju...
svet nie je spravodlivy, mozno je univerzalna spravodlivost, ale v konkretnych situaciach, zazitkoch jednotlivca sa nie vzdy ta spravodlivost jasne a subjektivne prejavuje...
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Evka, ja som asi hodne naivná, ale myslím si, že je v našej moci zmeniť tento svet; premeniť ho z pekla na niečo (aspoň) prijateľné (aspoň) pre väčšinu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hm, toto vo mne drieme uz dlho, ale nezastavila som sa nad tym a nepomenovala som to, mozno preto , aby sa mi lahsie spalo a nestupal mi krvny tlak.
Snazime sa viest deti priamou cestou, lebo tak je to podla nas spravne. A potom zivot, no skor ludia ako zivot, prinesu situacie, pri ktorych detom musim vysvetlovat, ze spravna cesta je ta priama, ale v podstate to funguje podla tych pokrivenych ciest. Som z toho dost frustrovana...ja ako dospela, co deti.....niekedy si pripadam ako somar, dobre trenovany na sledovanie priamej cesty, zatial co vsetci ostatny si robia skratky, odbocky, preskocky......a tie moje male drobce taham za sebou.....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na Vianoce sme boli u našich, zišli sme sa všetci štyria súrodenci aj s partnermi a deťmi, plný dom nás bol. Večer sme uložili deti spať a my, dospelí, sme spolu debatovali pri krbe.
Moja mama sa nás vtedy spýtala: "Už ste dávno veľkí, rozumu máte dosť, povedzte, čo si myslíte, ako sme vás vychovali?"
A ja jej na to: "Dobre ste nás vychovali, ale blbo sa s tým žije."
Tiež si až príliš často uvedomujem, že som buď naozaj divná, alebo žijem v nesprávnom svete.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vzdy ma slo rozhodit, ked mi mamina vravela:"Nestaraj sa o to, co robia iny, zacni od seba!" Aj tak nemozem prist na nic lepsie ako je toto.
ALe minule sme sa dostali do situacie, kedy som detom vysvetlovala, ze pribeh v rozpravke sa vzdy konci dobre, lebo dobro vyhra. A potom som este pre istotu raz zdopraznila to "v rozpravke", lebo tu to funguje inak. Aj ked verim, ze dobro nakoniec aj tak vyhra, tazko sa detom vysvetluje, ze je to beh na dlhe trate, ked budu musiet prehltnut vela horkych piluliek a stat na tej opluvanej strane a aj tak to nakoniec nezarucuje princeznu a pol kralovstva k tomu.....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tiež si dávam pozor, aby som sa vyjadrovala čo najpresnejšie. A zároveň sa pritom snažím nevnucovať deťom (aj dospelým) môj pohľad ako jediný správny.
Jedno aj druhé je sakra ťažké, nehovoriac o kombinácii oboch spôsobov.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Anka, možem u teba v blogu "iba" vypustiť prebytočnú paru v sebe? 
Dávidko počas minulého týždňa stratil už xy-tý kľúč, klamal o úlohách, známkach,atď... a v piatok to zavŕšil, že meškal zo školy vyše 30minút(čo som ho tiež veľa krát upozorňovala, že sa o neho bojím, ak nechodí načas), ex má pre neho chodiť v piatok o 17tej, ale stále porušuje pravidla, aj tento raz prišiel o 13tej, tak som mu volala, nech si ide pre syna na kopec ku škole, že ho vidím z balkóna, aby mu dal i primeraný trest...ten mu po ceste povedal, že u neho nebude pozerať Tv, ani počítač, ani mu nedá postavičky čo mu objedla, a že sa bude učiť bez prestávky(vraj len na WC a napiť)-čo už samé o sebe mi prišlo zvláštne, ale spravil presný opak, za 3dni u nich napísal 8viet, vačšinou pozeral telku, hral počítač, dal mu nové postavičky, krstná mu kúpila lego, nabalili mu jedlo ku nám(čo som tiež zakázala...veľmi ťažko zvládam dvojitú výchovu(nie striedavú-to som chcela, aby mali pekný vzťah), ale to klamanie, nedodržiavanie pravidiel, a uplácanie 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Áno, toto je veľmi vyčerpávajúce, keď treba komunikovať s niekým, kto akosi nechápe (alebo nechce chápať) tvoje stanovisko.
Prerušenie komunikácie je vyslovene zlé riešenie, takže ti zostáva len trpezlivosť, trpezlivosť a ešte raz trpezlivosť a predýchavať, a komunikovať a furt dokola.
Ono to potrvá v najhoršom prípade ešte takých 15 rokov, potom Dávidko aj sám pochopí 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ďakujem Geo 
normálne sa mi uľavilo, keď som to zo seba dostala, trpezlivosť snáď 
prináša ...Monike
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Myslim, ze takto nejako to funguje nielen v skolke - zialbohu. 
Aj mam obcas pocit, ze s pravdovravnostou a priamou cestou clovek bud nikam nezajde, alebo sa citi medzi ostatnymi ako blbec (alebo tak nanho pozeraju) ??!! Vzdy mi je potom velmi smutno pri srdci a rozmyslam, ci som teda divna ja alebo ten svet okolo ??!!!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Však práve - nie je to len o škôlke. Je to všade okolo nás, všetci to vidia.
Otázka znie, či to aj chcú vnímať.
Myslím si, že to vnímajú hlavne tí, ktorí sú v konečnom dôsledku "za blbcov", lebo neklamú, nekradnú, nezavádzajú, nemanipulujú a tak ďalej.
Čo mi príde mimoriadne podivné, pretože je to neskutočný rozpor medzi tým, čo je deklarované a medzi tým, čo sa skutočne deje.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja krpaňa rieši dilemu: jej spolužiačka (nazvime ju Filoména) podvádza.
Filoména ako "najlepšia žiačka" dostala úlohu - zapisuje plusky a mínusky počas hodiny, učiteľke "spravuje" tento list s priebežným hodnotením. A baby v škole zistili, že síce všetkým ich poctivo zapisuje, ale svoje mínusky gumuje, takže hoci ostatní žiaci majú priebežne nejakú tú horšiu známku - Filoména má len jednotky za plusky a javí sa ako skvelá žiačka. Ďalšia vec - používa ťaháky. Baby jej už nejaké objavili, učiteľka zatiaľ nie. Filoména má zo všetkých písomiek jednotky.
Nas...ná otázka moje dcéry znie: som horšia, lebo občas mám horšiu známku z písomky, ale za svoje skutočné vedomosti? Alebo som lepšia, lebo neklamem? Ale známky na vysvedčku hovoria o tom, že Filoména je vyhlásená šikovnica šikovná, najlepšia v triede! Má žalovať? Alebo sa s tým popasovať sama...
Nikdy mi neklamala a ja ju v tom všemožne podporujem. Vštepujem, že poctivosť a slušnosť je to jediné a posledné, ktoré je len jej, jej vlastné rozhodnutie a nikto jej to nemôže vziať, ak sa sama nedá. Zatiaľ som úspešná. No niekedy moje presviedčanie ju o tom, že svet sa s takými podvodníkmi aj tak poráta, je také nejak zbytočné, ak vidí (a veľmi vníma), že hociktorý hajzel, čo klame, podvádza a pod. sa má lepšie ako niekto, kto poctivo pracuje... Verím, že základ má dobrý, že ju to nezlomí, ale nie je to ľahké....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Náš mladý muž pred časom riešil niečo podobné.
Povedala som mu, že JA by som najprv zašla za DOTYČNÝM a súkromne by som mu povedala svoj názor. Čo by s tým potom u/robil DOTYČNÝ, to už by bolo na ňom. Ak nič, riešila by som "vyššie" (v tomto prípade s triednou učiteľkou).
A že čo s tou situáciou u/robí SYN, to je tiež na ňom.
Syn podumal, zrealizoval.
Nakoniec z toho bola veľmi zaujímavá triedna komunita (majú raz do týždňa pred vyučovaním, v nižších ročníkoch je denne).
Ukázalo sa, že jednanie DOTYČNÉHO videlo veľa spolužiakov, vlastne drvivá väčšina ("nevideli" len tí, čo jednali podobne), ale všetci vidiaci mali pocit, že s tým nemôžu nič u/robiť.
Keď sa našiel jeden, ktorý sa ozval, ostatní ho podporili.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
K tomu hláseniu sa - toto je bežná "hra" učiteliek.
Moja bola odjakživa snaživá, aktívna... prvý stupeň na základke mi chodila pomaly s plačom, urazená, že ju učiteľka aj tak nevyvoláva, povie jej, že JA VIEM, ŽE TY TO VIEŠ. A tak som len potichu čakala, kedy tú snaživosť v nej zabijú (potichu - snažila som sa to riešiť s učiteľkou, ale aj tak si to riešila po svojom...). A stalo sa. Prišla piata trieda, mladá so začínajúcou pubertou zostala flegmatická, dokonca mi raz na rodičku povedali, či neberie lieky, že je APATICKÁ. Dokonca si ostentatívne ľahala na lavicu... Skoro som odpadla...
Ale mám neblahý dojem, že si vzala k srdcu radu babky môjmu synovcovi - nauč sa, nehlás sa, krč sa v lavici. Na 100% ťa vyvolá, lebo si bude myslieť, že to nevieš. A keď nevieš a hlási sa aspoň jeden - dvaja, s kľudom sa prihlás, aj tak ťa vtedy nevyvolá, iba bude mať dojem, že to vieš. Si predstavte, že s týmto prístupom vychodil základku - výberovú triedu a v súčasnosti už tretí ročník gymnázia.... Účinné, ale nič to nehovorí o jeho znalostiach....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jancila, veľmi sa snažím v každej situácii myslieť na to, že moje vnímanie je výlučne moje.
Z môjho uhla pohľadu (v tomto prípade doslova) sa mi zdalo, že pani učiteľka hlásiacu sa dcérku jednoducho nevidela (pozerala celý čas iným smerom).
Nemala som však ako zistiť, či a) ju skutočne nevidela, alebo b) ju videla periférnym zrakom a z nejakého dôvodu sa rozhodla to ignorovať. Tak som sa spýtala.
Ukázalo sa, že po a) je správne, vysvetlili sme to aj dcérke, aj nakoniec dostala hádanku.
A verím, že pani učiteľka si tiež z toho vzala svoje.
Faktom však je, že z hlásenia si naozaj mnoho učiteľov urobilo určitý druh "selektovania", koho NEVYVOLAŤ.
Prevelice divné mi to bolo už na ZDŠ, nerozumiem tomu doteraz.
V každom prípade si myslím, že ak dávame deťom rady, ako systém "prešťať" (tu rady babky), tak je to síce s dobrým úmyslom (teda veľmi dúfam, že tam je aspoň dobrý úmysel), ale v konečnom dôsledku deťom škodíme. A veľmi.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Teraz som si spomenula na moju skvelú, fantastickú, úplne úžasnú učiteľku matematiky (a logiky) na ZDŠ.
Učila systémom ukážem ti princíp, ale na konečné riešenie príď sám. Takže z nového učiva vysvetlila, čo bolo treba; potom sa pýtala žiakov, čo s tým.
Na odpovede mala vypracovaný takmer geniálny systém. Vyvolávala ZÁSADNE len tých, ktorí sa hlásili; a do zápisníka si vždy zaznačila, ako odpovedali - malé plus za správnu odpoveď, malé mínus za nesprávnu.
Ak niekto nazbieral desať plusiek (čo mohlo trvať aj mesiac), dostal jednu jednotku. Za desať mínusiek vyfasoval bez pardónu päťku.
Takto dosiahla, aby sa nehlásili tí, čo len chceli vyvolať zdanie vedomostí. Žiaci sa hlásili len vtedy, ak si mysleli, že vedia správnu odpoveď (čo mohla byť pravda a nemusela).
Tých žiakov, ktorí sa pre istotu nehlásili nikdy, mala "vyriešených" inak. Ak sa za mesiac žiak na hodine neprihlásil ani jediný raz (nemala pri jeho mene značku), dostal extra písomku.
Fu, to ste mali vidieť, ako na hodine žiaci premýšľali, až sa im na čelách točili kolečká - viem, ako na to?/neviem, ako na to?, prihlásim sa?/neprihlásim?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dcéra sa našťastie neriadi babkovskou vychcálkovskou radou. Na to je moc hrdá a dosť uvedomelá, navyše hanbu za "odhalenie" by nechcela zažiť. A to ani pri tých ťahákoch. Vie, že za známku som ju nikdy nebila, netrestala, ne... proste si to väčšinou spolu prejdeme, prečo sa to stalo. Ja, ako "matka roka" občas uznám, že je to mnou, že ju nekontrolujem, občas uzná ona, že mohla pridať, alebo že už sa treba začať aj učiť, lebo len z počutia zo školy už žiť nemôže.
Dcéra je parťák, máme kamarátsky vzťah doplnený občas o dôraznú požiadavku, tento spôsob mne a jej povahe vyhovuje najviac. A je dosť samostatnou osobnosťou, že si aj s "Filoménou" dala rady. V podstate ju spolu so spolužiakmi vmanévrovali k priznaniu, minimálne s +/-.
Inak toto je presne ten systém, o ktorom píšeš. Učiteľka si týmto zbiera prehľad o žiakoch (akurát pokašľala formu, keď to nechala zapisovať milej ale vychcanej Filoméne). Mladá zatiaľ vnímala len to, že jej sa tam občas zadarili 3 mínusky a tým pádom päťka, ale faktom je, že tieto priebežné hodnotenia majú pre ich učiteľku o trošku väčší význam, ako známka z písomky, kedy sa pri jednej chybe vezie celý zvyšok... A tak mala na vysvedčku jednotku aj napriek tomu, že prísne matematicky jej mohla dať aj dvojku. A toto bol dosť pádny argument pre moju dcéru
PS k tej "apatii" - jej triedna mi potom povedala, že vždy keď ju vyvolá presne vie, kde sú, čo hovorila, vie odpoveď. Bol to proste len jej protest. A teda zas ja som jej povedala, že čo robí dcéra v škole, to musí riešiť s ňou. Ja ju nemôžem cez vyučko šťuchať do rebra, že nelež. Proste jej to nemá dovoliť, alebo mi o tom dať vedieť. Začala to riešiť len tak mimochodom na poslednom rodičku.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dospela som k záveru, že to, podľa čoho naozaj funguje tento systém, je diametrálne odlišné od toho, čo sa deklaruje.
Prax je však vždy dôraznejší argument ako teória. To teda znamená, že sa síce vcelku usilovne tvárime, že žijeme v spravodlivej, demokratickej a rovnostárskej spoločnosti, a dodržiavame X pravidiel a zákonov; v skutočnosti však takmer univerzálne platí len jedno pravidlo: kto je najsilnejší, vyhrá, pričom pod najsilnejším sa rozumie ten, kto použije všetko, len aby dosiahol SVOJE.
Čo je hlúpe pravidlo (a to som sa snažila vyjadriť jemne).
Zaujímavé, ako dostane odpovede ten, kto sa pýta - toto som našla včera večer:
...problém se skupinovým jednáním se netýká jen válek, je to něco, co musíme řešit každý den, v průběhu celých našich životů.
Pokud všichni jednají podle těch samých pravidel, a ta pravidla jsou hloupá, pak pokud se jedna osoba rozhodne dělat věci odlišně, pravidla porušuje.
Ale pokud se všichni rozhodnou dělat věci odlišně, mohou. Je to přesně ten samý problém, když všichni potřebují spolupracovat. Ale když promluví první osoba, bude se zdát, že jde proti davu.
A pokud si myslíte, že jedinou důležitou věcí je, aby lidé vždy jednali sjednoceně, pak pravidla hry nikdy nezměníte, bez ohledu na to, jak hloupá jsou.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
vcera som zazila stret dvoch povah deti vedenych k pravdovravnosti a spravodlivosti.
nasa drobcica poskodila auticko svojmu kamaratovi, ked sme tam boli na navsteve. urobila tak nevedomky (ako vzdy, ked sa nasi traja drobci hraju, je tam milion hraciek po podlahe, zrejme nan nejak stupila, ci inak ho primackla), takze o jeho poskodeni netusila.
na druhu stranu v danej chvili bola jedina na tej strane detskej izby. obaja drobci sa hrali v naprotivnom kute. ked to kamarat zistil, rozlutostil sa nad skodou (pochopitelne, ktore dieta nie). a ziadal od nej ospravedlnenie. ktore mu nasa drobcica odmietla dat. sama si nebola vedoma chyby. keby to vedela, ospravedlnila by sa (s tym nema problem, aj ked to z nej lezie ako s chlpatej deky, lebo sa hanbi). ale takto proste nie. podla svojho nazoru chybu neurobila a odmietala vziat na seba vinu za nieco, o com netusila, ze pravdepodobne mohla urobit. kamarat zase vedel, ze auticko poskodene nebolo predtym a ze sa poskodilo az po tom, ako drobcica bola v jeho bezprostrednej blizkosti - mal teda odovodnene podozrenie. nechcel pre nu trest, chcel len, nech sa mu za tu skodu, co utrpel (oblubene auticko), ospravedlni. tak je to predsa spravne, tak sme ich to my, rodicia, ucili.
nepodarilo sa nam ich presvedcit, ze drobcica sa mu nema zaco ospravedlnovat, kedze o tom nevie, ze to urobila, ani drobcicu presvedcit, aby sa ospravedlnila za nieco, co pradevpodobne spachala, aj ked o tom nevie. totu rovinu este nechapu.
bol z toho polhodinovy harmatanec, ked obaja sa hnevali nad nespravodlivostou toho druheho a nechapali, ze niekedy, ked je cin nepreukazatelny, ale pravdepodobny, je to slusnost jednej strany sa predsa len ospravedlnit (hoci moze byt nevinna) a druhej ospravedlnenie nevyzadovat (hoci je presvedcena, ze odovovodnene podozrenie je silne). ze je tam ta vzajomna ucta k tomu druhemu. toto sa nam nepodarilo vysvetlit. trvali na svojom stanovisku pravdovravnosti a spravodlivosti.
no niekedy je to holt tazke vysvetlit detom vyssi level medziludskej komunikacie.
ostali dve pohadane deti, co sa spolu asi hodinu nebavili, kym sa zase spontanne nedostali k spolocnej hre.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ale to ste im fakt dobre "naložili", toto je už naozaj "vyšší level" .
Teda, aby neprišlo k nedorozumeniu - tiež sa držím toho, že deťom treba všetko vysvetľovať (samozrejme, primerane veku) vždy a hlavne vtedy, keď sa to dá priamo "demonštrovať".
Aj keď hneď nepochopia všetko (alebo nepochopia vôbec), učím ich pritom (aspoň) tomu, že toto a toto považujem za dôležité. Môj postoj je pre dieťa zvyčajne ešte potrebnejší ako daná vedomosť/zručnosť, o ktorej hovorím.
Inak, spomenula som si pri tvojom komentári na prednášky amerického filozofa a profesora na Harvarde Michaela Sandela o spravodlivosti, morálke a o slobode voľby. Fakt veľmi dobré, veľa mi to dalo, a to som si pôvodne myslela, že o etike viem toho pomerne dosť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Geo, ja by som chcela mať tvoje "problémy" 
v úvodzovkách preto, že viem, že ty to za problém nepovažuješ. No keby som ich mala, znamenalo by to, že ich viem vidieť , definovať a teda byť aj zodpovedná za svoje konanie. Napísala učiteľka z triedy plnej detí Môj "problém" sa volá "poslúchaj! "- deklarované smerom k deťom rodičmi, poslúchaj pani učiteľku... Dĺĺĺĺ=há story, na konci ktorej sa obvykle čudujú rodiča, prečo ich dieťa poslúcha členov partie a do čoho sa to namočilo a zamotalo, hoci ho k takému vnímaniu autority od samého začiatku viedli... No zodpovednosť za každý kúsok môjho konania mi ešte uniká...občas robím veci ako utrhnutá s reťaze a potom-chápem presne takých, ako ty, ktorí si to vedia všimnúť a vidieť nedôslednosť- rozdiel medzi deklarovaným a konaným. No povedz, môžem napríklad JA chcieť, aby deti nerozprávali? mali na lavici absolútny poriadok? 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A veď ja tiež nie som dôsledná vždy a všade. Však by som ani človek nebola, a (ako som sa nedávno dozvedela) v tomto vesmíre výsledok na 100% vlastne ani nie je možný.
V každom prípade si myslím, že je dosť značný rozdiel medzi nedôslednosťou v (dajme tomu) troch prípadoch zo sto (stokrát chce dieťa v obchode kúpiť drahú sprostosť, 97-krát poviem dôrazné NIE a ďalej sa to nepitve, to stačí, dieťa sa nehádže o zem, netrucuje, vie, že NIE znamená NIE; a trikrát si poviem však dieťa poprosilo, evidentne sa mu tá sprostosť naozaj páči, síce to vôbec, ale vôbec nepotrebuje, ale však nech má radosť a kúpim); a nedôslednosťou v 97-mich prípadoch zo sto (97 krát poviem nie, dieťa sa hodí o zem a ja kúpim, trikrát trvám na svojom a končí to ešte horšie).
O poslúchaní a jeho dôsledkoch v dospelosti som tu už pred časom písala, to sú tiež veci, ktoré si všímam, a čudujem sa.
Na druhej strane sa čudujú mne. Napríklad som dlho-predlho bola jediný rodič, ktorý sa s dieťaťom ráno v škôlke lúčil vetou: "Pekný deň, zlatíčko!"
Kto z dospelých to počul, ten čumel ako mucha puk.
Celkovo si myslím, že príkazy a zákazy sú veľmi nevhodnými spôsobmi komunikácie nielen pri deťoch, ale aj pri dospelých. (Jasne, niečo treba prikázať a zakázať, klasický príklad cestná premávka, tam by to vyzeralo, keby si každý robil, čo sa mu zachce...)
Ono sa síce tvrdí, že ak nebudeme držať deti/ľudí "na krátko", tak sa všetko zvrhne do anarchie, ale ja si to nemyslím, a pomerne často vidím príklady, ktoré dokazujú opak. Naposledy minulú sobotu na akcii Zóna bez peňazí. (Ešte o nej napíšem v extra príspevku.)
K urečnenosti, tvrdohlavosti, vlastnému názoru... (atď.) mojich detí - no, neriešim, prečo by som aj mala, však kde asi tak k tomu prišli, že? 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aj ja roky používam pozitívnu sankalpu: "prajem ti krásny a úspešný deň". A pusa. Hoci má 12 a prvý pupák, s maminkou sa treba lúčiť (hoci aj ofučaná) pekne
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
aaaaaaach jo, pribehy...
doteraz sme mali pribehy zo skolky a zo skoly, ktore boli o spravodlivosti, drzani si slova a dodrziavani pravidiel... doteraz...
teraz mame pribehy (viem, asi treba zazit i tu druhu stranu).
nuz rodic pomahajuci skole je manipulator a zly, zly, zly... (a to mi bolo fakt hlupe nechat na nu samu upratovanie triedy po vianocnych trhoch... tak som nechala drobca kreslit pod dozorom starsej dcery po tabuli a zbierala som stvornozky omrvinky a iny neporiadok spod lavic, urovnavala a pod., pricom ine mamicky slusne zduchli, ci sedeli na laviciach a komentovali moje dieta pisuce po tabuli...) rozhodla som sa prestat spolupracovat so skolou... co sa tyka dietata, venujem sa mu, ale do nicoho sa nezapajam tak, ako predtym (vyrastla som v tom, moja mama tiez volnocasove skolske aktivity absolvovala, preto mi to prislo ako prirodzena spolupraca bez hladania nejakych vyhod pre dieta...)... a teraz je to cele zle... skoda, ze to pani ucitelka neriesila so mnou zoci voci, ale dozvedela som sa to od niekolkych rodicov, ktorych na mna v negativnom zmysle upozornila... i mna sa snazila upozornit na jednu z mamiciek a jej dceru, ale slusne som ju stopla s tym, ze toto by mala riesit s dotycnou, problemy dietata s matkou dietata, nie so mnou, ani preto, ze som s nou kamaratka... teraz na mna upozornovala ju... ale tak dobre, nie kazdy den je nedela, nie?
uplne ma zaraza to, ze doteraz boli decka pod vedenim inej ucitelky jeden sudrzny kolektiv... teraz su ti dobri a ti zli... ti dobri maju vsetky vyhody... ti v jej ociach zli su posielani na vysetrenia, ktore, nemozem ich nazvat zbytocnymi, ved som rada, ze mojej dcere ani psycholog ani speci pedagog v centre na to urcenom nenasli ziadnu poruchu ani nic vymykajuce sa normalu, no bum, v skole to stale vidia... teda uz ani nie, lebo dcera zacala hrat ucitelkinu hru... v skole sa teda s tou oblubenou bavi, mimo skoly od nej boci... ako sama povedala, ze keby vedela, ze je to take jednoduche, robi to od zaciatku roka... a tak ako plynie cas, stale tocime o tom, co je ok, co uz nie...
az kym dieta neprislo zo skoly s tym, ze mami, no ta oblubena si mysli, ze vsetko je ok, len ty nie 
... a to maju desat rokov... co bude tak o pat rokov????
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nuž, ak dvaja robia to isté, nie je to to isté. Platí to v podstate univerzálne a nie je učiteľ/ka ako učiteľ/ka.
Klobúk dole a prehlboká poklona pred všetkými učiteľmi, ktorí dokážu deti zaujať, naučiť, viesť a motivovať, je to z môjho dnešného pohľadu jedno z najťažších povolaní na svete, a to som už skúsila všeličo.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
My maminy, by sme deti najradsej od nespravodlivosti uchranili, ale bohuzial sa tomu neda nevyhnut. Je fajn, ak si to potom s dietatom doma vysvetlime. Ako zareagovali pani ucitelky? Aky mali na to nazor?