Je to niekde hlboko v nás. Chceme dať naším deťom najviac, ako vládzeme. Dopriať im všetko. Ideálne hneď a naraz. Niekedy až za rámec našich možností. Len aby sa mali lepšie. Aby nemuseli prekonávať to, čo my. Aby rástli.
Len je to naozaj tak? Naozaj je to to najlepšie.
Možno má pravdu ten, čo hovorí, že deti sa musia naučiť aj padať. Doslova aj obrazne.
Máme v rodine bábo. Práve sa učí liezť. Na gauč vylezie hravo. Ale dolu, dolu sa púšťa strmhlav. Mama prirodzene dáva pozor, znesie dole. Našťastie otec tuší, že toto nie je cesta. A učí, jak sa zlieza.
To je taký jednoduchý príklad. Len v živote je toho oveľa viac a zložitejšie veci. A my ofukujeme. Vybavujeme. Zháľame. Hľadáme možnosti. Len aby bolo tým našim deťom dobre, lepšie. Ba najlepšie. No vždy pri nich nebudeme. To nejde. Ani vždy nevieme všetko najlepšie. Prídu krízy. A poradia si? Keď dnes sme schopní riešiť za nich každú "nespravodlivosť" v škole, na tréningu, v zbore....
Čo sa školy týka, tak u nás mal našťastie junior asi viac rozumu ako ja. Jeho heslo bolo: "Mama nerieš." Časom ma o istých veciach ani neinformoval, naozaj som nemusela vedieť všetko. A čo sa šikany týka, tiež mám pocit, že veľmi často v tom majú aj rodičia prsty
Druhá vec sú materiálne veci. Teda teraz myslím také tie veľké veci ako je bývanie, vybavenie, auto. Tiež by som najradšej celé to zabezpečiť. Ale je to dobré a prospešné veci? Nie je lepšie, keď mladý alebo mladí sa musia trochu aj snažiť? Nezametať im cestu, nedávať všetko ako na podnose?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zložitá téma, veru. Asi pri starších radšej nevedieť a čím skôr osamostatniť sa. Pri malých nájsť tu správnu mieru. Lebo vedieť napríklad pri školákoch, kde je to len maličkosť a kde sa dejú väčšie veci, ta šikana dnes je hrôza, však asi bola aj skôr. To sú následky na celý život ... Takže asi v zdravej miere, otec a mama, niekde uprostred.