Večerné čítanie...

Krásne splnenie méty.

Aj ja dočítavam knihy, čo chalanom čítavam nahlas.
A bavia ma viac ako decká .
Dievčenské romány som vytiahla tiež a dumám nad jedným, čo som nenašla z edície Čajka (kto si pamatá, ruku hore), že pohľadám v knižnici .
Rozprávkarom zdar!

Pripomenula si mi časy, keď boli moji synovia maličkí. Dnes sú z nich chalani o hlavu vyšší ako ja aj viac, ale vtedy mali veľmi radi večerné čítanie rozprávok a ja tak isto. A veru som ich niekedy sama dočítavala. Neskôr sme prešli na také, že mami vymýšľaj si rozprávky a hovor. Mladší niekedy rád vymýšľal aj sám. No a najlepšie bolo, keď sem-tam pri jeho rozprávaní mamina zaspala ako Šípková Ruženka. Ráno si ma potom doberal.

Tak ty máš súputníka knihomoľského rozprávkovo večerného.

A strelené to nieje. Je to nádherné, teda aspoň pre mňa, keď ťa čítam.
Teraz to napíšem úplne komplikovane, ale je to chvíľa, keď dáš sama sebe možnosť si to prežiť a užiť si to. A o tom to je, že si to človek uvedomí, precíti a všetko vníma. Vnímaš svoje dieťa ako čaká čo bude, ako sa teší, u nás si napríklad zopakujeme, čo bolo minule, vždy nová téma, teraz to tešenie sa na večer, ten smiech, tá radosť, tie očká...

Keďže sa u nás na večer neviem naklonovať, tak číta syn. za A) čítať musí a za B) za tú polhodinu - hodinu stíham večernú šichtu. Rituál to nazvať nechcem, je to šichta. Občas tie čítania vyzerajú tak, že začne ultimátum, že keď sa niekto čo len pohne, prestane čítať, samozrejme sa ktorási pohne, tak sa 20 minút dohadujú, že prečo nečíta, potom mi chodia na striedačku s revom žalovať a potom aj tak čítam. Ale iba občas.
Asi to s tým revom občas musí byť.

A inak som sa pri tej najmladšej dočkala, že to je to dieťa, čo rado číta. Furt má hlavu v nejakej knižke vopchatú, do auta si berie, na tréningy a moja dušička plesá, keď vidím, že vydrží aj hodinu pozerať knihu. A má rada komiksy, to len tak dávam ako príklad, vždy si prejde dej aj viackrát a potom sa príde spýtať, čo je tam napísané.

A za spomienku na Čajku, posielam palec

Krasna tema.... Ja citam od mala velmi rada a k citaniu od malicka vediem aj svoje deti. Vsetci styria sa stali navstevnikmi kniznice od 2 rokov . Napriek tomu prostredna dcera a syn teraz v puberte na knihy zanevreli, naopak najstarsia 17.rocna a najmladsia 9.rocna su uplni knihomoli, co ma velmi tesi.
Najstarsia si poziciava z kniznice ruskych autorov, ona je celkovo narocny citatel a najmladsia precita vsetko, len nech to nie su slovenske rozpravky , neviem preco, ale pribehy o princoch a drakoch nikdy neoblubovala, ma radsej pribehy ako Anna zo zeleneho domu a pod. Na sviatok si vzdy ako darcek vypyta novu knihu, takze knihovnicky su uz u nas naozaj preplnene.
A co sa tyka vecerneho citania, este aj teraz si spolu citame pred spanim, striedame sa, chvilu citam ja, chvilu dcera, potom syn...je to uz taky nas ritual, po citani zhasnem a este sa chvilu rozpravame, posledne dni ich zaujima 2.svetova vojna a Hitler, pred spanim dost tazka tema, ale co uz.
Uz som ich aj chcela naucit, ze dobru noc, pusa a dovidenia, ale vzdy ma presvedcia ete na kus reci .

my si čítame neustále aj počas dňa, ale večer je to fakt, že rituál, aj keď som bola minulý rok v nemocnici, som im jednu rozprávku vravela cez telefón vačšinu knižiek sme zaniesli do knižnice, bo tam chodíme 2-3krát do mesiaca, ale tie úúúúplne staré knižky sme si nechali, a čítame neustále, proste majú svoje čaro
aj tento týždeň som bola v nemocnici, a vrátila sa do svojich detských čias, sme si s kamarátkou požičiavali všetky časti "medzi nami dievčatami", a boli tam medzi časopisami dva tituli, tak som ich zhltla (ale už som to tak necítila, ako pred 15timi rokmi)

Čím sú chalani starší, tým viac ich baví čítanie a nie len večerné... čítame aj poobede, keď sa nedá ísť von alebo cez víkend. Dlho boli prístupný len videu, ale aj vtedy sme aspoň večer čítali. Starší si už knihu zoberie sám a číta si - teraz čítame verneovky. Mladší je skôr na také klasické rozprávky alebo niečo o zvieratkách. Často večer sedíme v detskej izbe všetci, ja alebo drahý čítame a všetci počúvajú
Strelených je nás viac. Ešte som nemala deti, ale peknej rozprávkovej knižke som neodolala, kúpila som si ju a aj prečítala Škoda, že teraz už nemám toľko času na čítanie.

No, ja som asi rozprávkovo postihnutá, lebo ja som rozprávky vždy čítala, čítam a aj čítať budem.
Počas vysokoškolského štúdia som napríklad stihla prelúskať celý svoj domáci fond rozprávkový od Dobšinského cez Andersena až po notoricky známe "Z rozprávky do rozprávky" - to som mala taký rituál, ráno som sa obložila jedlom, pitím, skriptami a rozprávkami - tie posledné dve položky som tak pekne striedala, keď mi zo skrípt začínalo šibať, dala som nejakú tú Zlatovlásku alebo niečo podobné a potom poďho zase na štatistiku ... takto som fičala až do 22:20, kedy na ORF začínal nočný film - to som si kukla, koniec bol tak okolo polnoci - to som to už zabalila, nikdy som sa nevedela učiť po nociach.
No a keďže štúdium bolo dlhé, tak po minutí rozprávok som rovnako využívala domácu zásobu Mayoviek ...

Je dobre, že si večer čítate:) Ja si často spomeniem ako nám rodičia čítali. Sestra mala obľúbenú rozprávku o Vasilici prekrásnej premúdrej. Naši boli na nervy, lebo to bola strašne dlhá rozprávka a obyčajne pri čítaní zaspali a my sme ich budili, nech to neflákajú. Tú istú rozprávku mal rád aj bratrancov syn, trápil ňou svojho deda dovtedy, kým mu dedo rozprávku zo zúfalstva nepretvoril na Vasilicu prešpatnú presprostú:)) Malý sa šiel zblázniť:))))

My si s deťmi tiež čítame ale ešte sa mi nestalo, že by som si dočítavala sama. Tí by vydržali čítať hádam do polnoci. Takže vždy sa dohodneme že iba jednu rozprávku a pre istotu tie dlhé schovávam. Mne ako malej čítavala moja sestra a spomínam si ako bola na nervy, keď som si vybrala Trojružu. Tá bola tiež poriadne dlhá

Ja som minule rozprávala rozprávku vnúčikovi pred spaním , napadla ma Červená Karkulka / tú si ešte pamätám aj bez knižky /  ale keď mal vlk zizrať najprv babičku, potom Karkulku a nakoniec mu mal ten polovník rozpárať brucho, tka som zostala v rozpakoch ,že vraj rozprávka ... veď to je úplný horor , no nakoniec som rozprávku dorozprávala, malý zaspinkal, ale mala som dosť divný pocit a rad radom som si spomínala na rozprávky a konštatujem, že ani  jedna z tých čo ma napadla , by neprešla moju cenzúrou. Napríklad Perníková chalúpka - ježibaba chce upiecť Janíka a nakoniec sa sama uškvarí v peci. Alebo o princeznách a drakoch , vždy niekto niekoho  zabije... To majú byť rozprávočky pre deti ?  Aké rozprávky čítate menším detičkám ?