Júúj, keď sa mi dnes dostane do rúk

...tak mu (slovne) kožuch vyprášim!!!

Ešte som ani trochu nevychladla a doslovne pením nad toľkou trúfalosťou, drzosťou a bezohľadnosťou!

Príbeh sa začal v pondelok telefonátom Afričanovej mamy, keď mi oznámila, že je u doktora a nestihne preto vyzdvihnúť synov. Aby som ich teda samých poslala domov. Odkedy sa presťahovali, každý deň s nimi trénovala cestovanie U-bahnmi, aby dochádzku raz zvládli i oni dvaja sami a bez nej. Keby to raz bolo potrebné. Lebo človek nikdy nevie...

Že to RAZ príde veľmi rýchlo, ani sama mama netušila. A že je dôvod vážnejší, som sa dozvedela hneď na druhý deň. Afričanov brat dobehol za mnou, aby mi oznámil, že mamu od doktora previezli s ťažkými bolesťami brucha do nemocnice a tam okamžite podstúpila operáciu slepého čreva.

Keď som v utorok prvýkrát zbadala Afričana, netušila som ešte, čo sa stalo, ale on na mňa zazeral ako kedysi v začiatkoch. Oduto mäsité pery vyvrátené schválne von a nevraživý pohľad. Musel však ísť na doučovanie, a tak som v tom zvyšnom chaose časom zabudla, ako urazene sa tváril. Lenže jeho správanie sa nezlepšilo, ani keď sa ku nám vrátil nazad a eskalovalo pri úlohách. Najprv som nechápala, čo sa deje. V nemčine dostali za úlohu napísať päť viet zo zadaných, ale kadejako porozhadzovaných slovíčok. Jeden taký riadok v knihe znamenal jednu upravenú vetu do zošita. Afričan nielenže písal neporiadne, ale dal dokopy neskutočné bludy. Keď som sa ho pýtala, čo to má znamenať, nadurdil sa ešte viac, začal naschvál vzdychať ako storočný starec, písal naďalej nezmysly, aby zachvíľu zasa gumoval a do toho mu po tvári stekali slzy zlosti.

Potom ma zrazu osvietilo a ja som ho vytiahla pred triedu.

- Počúvaj, toto všetko, ako sa teraz správaš, čo stváraš ... môže to súvisieť s tým, že tvoja mama je v nemocnici a ty máš o ňu strach?

Najprv iba mlčal a tuho zatínal pery, pričom oči zúžil na úplne tenké čiarky. No asi po tucte sekúnd sa v ňom zrazu niečo pohlo, zlomilo a on sa trpko rozplakal, dávajúc mi zreteľne najavo, že tipujem správne.

- Vieš, v ktorej nemocnici je mama?

Ďalej nariekajúc záporne pokrútil hlavou. Pichlo ma pri srdci. Jemne som si ho ku sebe privinula a povedala mu, aby sa nebál, že všetko bude v poriadku. Predpokladám, že mi neveril ani slovo. Dieťa, ktoré bolo kedysi na úteku, prežíva podobné situácie oveľa intenzívnejšie a horšie. Poslala som ho nazad do triedy a tuho rozmýšľala, ako mu pomôcť.

Keď družina skončila, napadla mi jediná možnosť. Vytočila som číslo jeho mamy. Ozvala sa hneď. Spýtala som sa, či sa cíti dobre a či - ak sa mi podarí všetko za polhodinu zorganizovať - by sme ju mohli prísť navštíviť s jej chlapcami. Asi bola mierne zaskočená, ale súhlasila. Nuž som zisťovala, v ktorej nemocnici sa nachádza.

- Neďaleko Odeonsplatzu.

To mi vyhovovalo. Odeonsplatz leží na trati U-bahnu, ktorý vedie i ku nim domov. Podstatne by mi to zľahčilo organizáciu a ušetrilo čas na zbytočné prestupovanie v čase špičky, keď sa mesto navyše iba pomaly spamätáva z chaosu dní predošlých a hlavne riadne zasnežených. Vysvetlila som jej, že najprv musím odviezť Michaela na zborovú skúšku, potom musím informovať moju dirigentku a keď všetko stihnem podľa plánu, prídeme za ňou. Požiadala som ju, aby mi zatiaľ sms-kou preposlala presnú adresu, oddelenie, poschodie a informovala osobu, čo dáva pozor na jej deti, že mi ich môže zveriť do opatery. Neviem, či sme sa nepochopili správne, ale viac sa mi neozvala.

Potom som sa telefonicky ospravedlnila na moju zborovú skúšku. Dirigentka mala plné pochopenie. Sama s dcérou pomáha traumatizovaným deťom. Učia ich hrou na hudobné nástroje prekonať minulosť a zlé zážitky.

V ďalšom momente zareagovali moji anjeli strážni. Na oplátku mi vnukli myšlienku, aby som sa pozrela, koľko detí smiem vziať na svoju prenosnú električenku zadarmo. 3 cudzie a neobmedzený počet vlastných. Vtedy som zistila, že dva dni jazdím bez nej (zabudla som ju na komóde v predsieni). Keby ma pristihli revízori, nemám najmenšiu šancu vysvetliť nedorozumenie a cvakám pokutu 60€. Spolu s chlapcami možno i 180€.

Po príchode domov som zapla počítač a sama si vyhľadala nemocnicu v blízkosti Odeonsplatzu. Bola našťastie iba jedna. Do mobilu som naťukala číslo zo stránky. Po dvoch zvoneniach sa ozval hlas neznámej žienky a ja som jej jedným dychom vysvetlila, že hľadám istú pacientku, ktorá bola ku nim včera dovezená a podstúpila operáciu slepého čreva. Zasypávala som ju informáciami, len aby ma neprerušila vetou o neposkytovaní informácii cudzím osobám. Povedala som, že sú u mňa jej synovia. Mladší z nich plače za mamou, lebo ju od predošlého dňa nevidel a nerozumie, čo sa stalo.. Ak mi potvrdí, že tam je, nepotrebujem žiadne ďalšie údaje. Deti privediem do nemocnice a cez mobil zavolám mame, aby zišla ku nám na recepciu.

Zjavne sa mi podarilo zvoliť správny vodopád slov, lebo osoba na druhej strane spojenia vľúdne zahlásila:

- Áno, mama je u nás, môžete prísť.

Čas ma tlačil. S Michaelom sme nasadli do auta, zaviezla som ho, kam bolo treba a ďalej som šla naverímboha zistiť, v ktorej z tých velikánskych budov z predošlej (prvej a zároveň poslednej) návštevy bývajú súrodenci. Minule mi totižto mama vyšla naproti a ja som tým pádom nemusela nič hľadať.

Na prvý pokus som zvolila správny vchod a keďže obaja chlapci hučia ako piliňáci, už z prízemia som zachytila zvuky, ktoré by sa dali identifikovať ako ich vreskot. Alebo osobná identifikácia. Šla som v jeho smere a na druhom poschodí som si bola stopercentne istá, že hlasy, čo počujem, patria im. (Podobne som na kilometre kedysi identifikovala Michaela podľa jeho nezameniteľného sopránu a vždy sa obávala, že sa mu raz stane osudným. Podobné výšky režú uši niektorým psom.)

Zakričala som preto do schodišťa ich mená a začula udivené reakcie:

- To je Katarína, počuješ?

- Áno, to je Katarína. Ale ako je to možné???

Obaja na mňa hľadeli, akoby som práve spadla z mesiaca. Len ten mesiac bol presne na opačnej strane. Teda kdesi nad nami. Ja som prichádzala z hlbín.

- Čo tu robíš? - spýtal sa starší.

- Chcete ísť so mnou navštíviť mamu? Hneď teraz?

- Ty si s ňou hovorila? - obaja vytreštili na mňa neveriacky oči. Oči plné nádeje.

- Áno, hovorila. Tak ako, idete?

- Ak chvíľu počkáš, spýtam sa, čo na to povie naša suseda. Poď za mnou - vyzval ma starší z nich.

- Jasné, jej to oznámiť musíme.

Mladší radostne podskočil a prudko mykol hlavou na znak súhlasu. Jeho typické gesto, keď sa nadšením ani nadýchnuť nedokáže. Vzápätí ma chytil za ruku a ťahal kamsi za obrovské sklené dvere. Aby som si to, nebodaj, nerozmyslela a nezmizla preč. Ďalšie dvere viedli na vysvietenú chodbu. V jej prostriedku stála akási mladá Afričanka v kraťasoch a práve vešala prádlo. Spoza jej chrbta na mňa so záujmom hľadelo asi polročné bábo. Uviazala si ho šatkou vo výške pása, aby mala voľné ruky. Naraz sme sa pozdravili.

Brat zaklopal na prvé dvere a zatlačil kľučku. Nepohli sa ani o centimeter, a tak sa rozbehol ďalej. Rukou mi naznačil, aby som ho nasledovala. Vošli sme do priestrannej kuchyne. Za stolom sedela žena v sárí a čosi sa usilovne učila. Mohla pochádzať z Indie, ale i z Bangladéša či Pakistanu. Na opačnom konci miestnosti umývala riady ďalšia černoška. Tá, čo na čas prebrala starostlivosť za troch súrodencov. Obe si nás prekvapene premerali. Brat po anglicky narýchlo vysvetlil, kto som, čo som a prečo som prišla.

- A mama o tom vie? - spýtala sa ma rečou Ostrovanov mierne zaskočená suseda.

- Telefonovala som s ňou pred hodinou. Súhlasila, aby som priviedla chlapcov.

- Potrebujem si to najprv u nej overiť.

- Samozrejme. To mi je jasné.

Požiadala ma, aby som ju nasledovala nazad do izby. Zastala som na prahu dverí. Pozvala ma dnu. Zdráhala som sa. Nechcela som jej príliš narúšať súkromie, keď som ich už i tak dosť nečakane prepadla. Na druhej strane mi znalosti o africkej pohostinnosti vraveli - choď dnu a nevymýšľaj!

Izba, kam som nakoniec vstúpila, bola dlhým, účelovo zariadeným slížom. Stáli v nej tri postele, skriňa a kôpky oblečenia. Nič iné by sa tam už i tak nezmestilo. Internátne bývanie sardíniek, ale aspoň v teple a suchu.

Medzitým sa ku nám pripojil i jej syn. Predpokladám vo veku brata. Mama ho poslala do kuchyne, aby mi doniesol stoličku. Prepočula som jej výzvu, inak by som ho zastavila, nech nič nenosí, lebo veď ja postojím.

Začal sa vypytovať kamarátov, čo sa deje.

- Ideme do nemocnice za mamou! - pochválili sa obaja.

- Môžem sa ku vám pridať? - spýtal sa nadšene, pokým jeho mama telefonovala s ich mamou.

Než by sa mi z ďalších kútov nazbieralo desať iných šarvancov, rýchlo som zamietla:

- Do nemocnice smú chodiť na návštevu iba deti z rodiny. A kde je vlastne vaša sestra? - otočila som sa nazad ku mládencom.

- Ešte je v škôlke - odvetil starší z nich.

Celou cestou ku nim som rozmýšľala, čo spravím s ňou. Za tých dva a pol roka, odkedy ku nám do družiny nastúpil najstarší, som ju stretla asi zo tri krát. Ona bola dôvodom, prečo kedysi utiekli z Afriky. V ich kultúre sa albíni kvôli hlboko zakoreneným poverám doposiaľ považujú za nositeľov nešťastia. Preklatie dediny. A podľa toho s nimi i (neľudsky) nakladajú.

Pri každom stretnutí na mňa dievčatko pôsobilo veľmi ustráchaným dojmom. Nikdy neprehovorilo a vždy sa schovávalo za mamu. Navyše trpí nejakou vážnejšou očnou vadou a ja som občas mala pocit, že by mohlo byť dokonca nevidiace. Iba na konci minulého roku dovŕšilo päť rokov. Vzhľadom na vymenované mínusy stálo za zváženie, čo spravím, ak sa mi v polovici cesty "zasekne" a nebude chcieť ísť so mnou ďalej? Či to risknem a vezmem na seba toľkú zodpovednosť. Veď už aj tí dvaja starší a o takom čase boli výzvou s veľkým V. (Za bránami domova som sa o tom presvedčila i naživo.)

- Ok, osud rozhodol - vydýchla som si po odpovedi prvorodeného. No nie nadlho.

Brat si spomenul, že chce niečo priniesť mame, a tak sa na moment vyparil. Moment sa nakoniec predĺžil na momentisko. Prostredný sa zatiaľ naobliekal a vôbec mu neprekážalo, že sa škvarí vo vlastnej šťave. Nuž som mu aspoň rozopla zips na vetrovke, ktorú som mu kúpila pred rokom za výdatnej pomoci šťasteny.

Čochvíľa sa zasa otvorili chodbové dvere, no nezjavil sa v nich najstarší, ale ich malá sestra. Ktosi ju práve doviedol zo škôlky domov. Cez zarosené okuliare na nás prekvapene pozerala.

Pri pohľade na ňu som jej zrazu nedokázala povedať - oni áno a ty nie!

Zhlboka som si povzdychla, zahromžila čert to vem! a oslovila susedu, ktorá jej práve stiahla čiapku z hlavy a začala rozopínať bundu.

- Myslíte si, že keď ju zoberiem so sebou, pôjde so mnou bez problémov? - spýtala som sa a neubránila sa pohľadu na jej žiariacu hlávku. Dôvod, prečo jej mama vybrala meno, aké jej vybrala.

Stopercentná odpoveď na čosi podobné existuje málokedy, preto sa opýtaná iba neistno usmiala a pokrčila ramenami. Vzápätí si čupla ku nej a sama sa jej spýtala, či by chcela so mnou ísť za mamou. Dievčatko sa na mňa obrátilo so širokým úsmevom na tvári a začalo radostne kývkať hlávkou. No trvalo to iba chvíľu. Potom akoby opäť zneistelo a keď mu Afričan zopakoval otázku, zasa akoby zneistelo. Celý ten čas nepovedalo ani slovo. Iba očami kmitalo sem a tam. Opäť mi napadlo, vidí, nevidí? A najstarší nechodil. Už bolo takmer pol šiestej a ja som začala byť pomaly nervózna.

Keď sa konečne zjavil vo dverách, skúsila som posledný pokus.

- Pozri, my ideme teraz za mamou. Ak chceš ísť s nami, tak ťa zoberiem. Ale potom mi musíš sľúbiť, že sa ma po celý čas budeš držať za túto ruku a nepustíš ju, kým neprídeme do nemocnice.

Jeho nasledujúcu reakciu som vôbec nečakala. Priskočilo ku mne a chytilo ma za ruku. Priam sa na ňu prisalo. Začala som sa smiať.

- Počkaj, najprv sa musíš obliecť, až potom sa ma budeš držať.