Nový rok...nové zážitky, skúsenosti, začiatky, konce.

Nebudem písať o tomto roku, keďže neviem čo ma čaká a neminie. Ale o roku 2008, ktorý mi kamarátka pripomenula príspevkom na facebooku.

Silvester ako aj nový rok som vtedy privítala so seknutým krkom /stres z práce a daň za vedúcu pozíciu, naschvály od podriadenej, s manželom nový začiatok/ a pod srdcom moje malé dievčatko. Nevedela som čo skôr vybaviť, zariadiť, nervózna a paralyzovaná z krku... učila som sa spomaliť.

Pár dní po začiatku roka sa ku mne dostala smutná, tragická správa... kamarátka sa so svojím drobcom v kočíku a manželom vybrala na prechádzku, keď v zákrute na zľadovatelej ceste dostalo auto šmyk, vyletelo na chodník a priamo do mladej rodinky. Bábätko vyletelo zo zdemolovaného kočíka, kamarátka zostala zranená na chodníku ležať... blbec, ktorý sa ponáhľal so psom na veterinu a zrazil ich, bol bez zranení. Bábätko zomrelo, kamoška mala zlomenú panvu a niekoľko ďalších zranení, ale najviac určite najviac zranené srdce matky, ktorá prišla o svojho synčeka. Plakala som a kládla si tú istú otázku ako mnohí iní: "Prečo?" Poznala som ju už od strednej školy, maličká usmievavá bábika... také "štístko", ktoré som nevidela na nikoho čo i len zvýšiť hlas. A práve tejto drobnej žienke sa stane takáto tragédia... prečo?

O pár dní nám volala svokra. Starká, manželova starká... zomrela. Tichúčko, v pokoji, doma, obklopená svojimi deťmi naposledy vydýchla. Deväť rokov po porážke ležala a svokra sa o ňu popri práci starala. zmierená s osudom, pokojná, pokorná... moji chlapci pri nej vyrastali, chodievali jej rozprávať svojou "hatlaninou"a ona ich počúvala a prikyvovala a usmievala sa. Keď sme čakali dcérku, my ustráchaní ako to prijmú najbližší a ona s radosťou a o to väčšou, keď sme oznámili, že to bude dievčatko a bude sa volať Veronika... konečne po dvoch chlapcoch. Nedočkala sa našej malej princeznej, ale odložila pre ňu peniažky, aby sme jej niečo pekné kúpili... a tak nosí zlaté náušničky, o ktorých vie, že to je od starkej, ktorú nepoznala a po ktorej má modré očká.

Bolesť som postupne predýchavala, myslela na obe silné ženy a bála sa, ako to svoje bremeno zvládnem ja... a prišla rana tretia.

Manžel sa akurát večer vracal z obchodu a už na jeho tvári som videla, že niečo nie je v poriadku. Pýtala som sa, čo sa deje a on sa stále zdráhal povedať... nakoniec pomaličky začal, aby som sa posadila, odvetila som, že s tým krkom predsa ležím, tak čo? Povedal, že sa bojí po tom všetkom mi povedať, čo sa stalo, ale keďže videl, že som stále viac nervózna, dozvedela som sa to, čo on od svojho kamaráta: moja kolegynka a kamarátka, mladučké 24 ročné žieňa, mamina dvoch malých detičiek mala autonehodu. Jej manžel nezvládol zákrutu, auto vyletelo z cesty, on mal zlomenú ruku a ona na mieste mŕtva. Nemohla som tomu uveriť, nevedela som či kričať, či plakať, či... Tiež drobučká babenka z východného Slovenska, zo Stropkova. Jej manžela ako vojaka z povolania sem prevelili a ona si tu našla prácu. Nadovšetko milovala svoje deti, manžela... a teraz ich už z nebíčka stráži. Nespravodlivé...strašne nespravodlivé.

Bol to ťažký začiatok roka, ja som po pár dňoch skončila na pohotovosti na infúziách a neurologickom vyšetrení. Musela som spomaliť na minimum, prestať sa brániť všetkému  a prijať život  taký aký je... naučiť sa pokore a žiť v kľude.

Po tých udalostiach som sa dočkala aj  niečoho krásneho, toho najkrajšieho.. narodila sa mi zdravá dcérka a bol to ten najľahší z troch pôrodov. Možno aj vďaka tomu, že som sa naučila prijímať rany, ako súčasť svojho života, že sa naučím žiť pokojnejšie, menej vzpurne... že neriešim blbosti typu  "čo bude", lebo po týchto udalostiach vždy môže prísť niečo, čo sme neplánovali ani netušili, že to  príde...

Napriek tomu si zachovávam vieru, že tento rok bude fajn, že nebude najlepší, ale zas ani ten najhorší... ak to zvládnem a spomeniem, možno ho budem o pár mesiacov- rokov aj bilancovať.