Život po mozgovej príhode - stalo sa, Ľudské osudy, blog |

Pridal/a aramana dňa 17. 10. 2016 - 21:55

reklama

Život po mozgovej príhode - stalo sa

...je tomu len pár hodín čo sanitka odviezla človeka s podozrením na mozgový infarkt.Je to už pár hodín a telefonát bol stále nič nevraviaci - ráno doneste veci...v najbližších hodinách sa uvidí...je to pár hodín ale vy si spomeniete na všetky osudy v okolí, na všetky mozgové infarkty a porovnávate a áno, ten sa normálne pohybuje, áno, tá chodí s paličkou...no hej, ten ale zomrel asi po troch dňoch...hmm...tá pani je v ústave už dva roky, nepohne sa, už zomiera... Až neskôr človek príde na to že porovnávanie je len hľadanie svetlých bodov - on to dokázal, musí aj tento!

Mozgový infarkt, viete že je to niečo zlé, asi zložité ale ...ale veď odviezla ho sanitka!Isto mu niečo dajú a bude dobre...možno nie hneď ale bude dobre...

Príde ráno, vezmete veci čo potrebuje, zuby, okuliare, pyžamo, toaletný papier, krížovky a idete za ním... Pocity neriešite.Viete že to môže byť zlé.Ste pripravený na to že to môže byť zlé...nie, to si človek len myslí že je na to pripravený...na to sa nedá pripraviť...

JIS neurologickej kliniky.Nejaké fakty ktoré sa v hlave neudržia, ba priam ňou len preletia a už otvoria dvere na izbu..

Nie, na toto sa nedalo pripraviť....sivozelené telo leží bez pohnutia...v skrivenej tvári hľadáte črty tváre vášho blízkeho...prístroj nad posteľou zapípa a bliká na červeno - to tlak sa hlási.A ste vďačný za to zapípanie, pretože vám môže na sekundu zrak ujsť na ten prístroj a tá sekunda možno postačí aby váš mozog spracoval to, čo práve vidíte...sivozelené telo bez pohnutia...

"Ahoj!"pozdrav do ticha ktoré prehlušuje len pípajúci prístroj.Pozdrav, na ktorý ale neodpovedá."Ahoj!" skúsite hlasnejšie lebo možno nepočuje... "Ahoj!"tak veľmi túžite dostať odpoveď...miesto nej prichádza slza.Tvár sa nepohne no slza sa mu z oka vykotúľa...dobre!To je dobre!Plače, teda vníma!Je mu len ľúto že nemôže odpovedať!Ale vníma!Z ničoho je zrazu niečo.Je úžasné ako dokáže byť človek vďačný za to "niečo".Za obyčajnú slzu.

Pohladenie, dotyk..nič...nereaguje...chytíte ruku do svojich dlaní a stisnete, hladíte...nič...nereaguje...celá strana je ochrnutá...studená...farby popola...hladíte, stláčate, veríte, dúfate, snažíte sa o zázrak...ale ten neprichádza... Neprichádza zázrak.Prichádza konfrontácia s realitou - až vtedy si začínate uvedomovať ako moc zlé to je, až vtedy, keď si spomeniete na všetko čo o mozgu a jeho bunkách viete, až vtedy prichádza realita v plnej sile a padá na vás balvan, jeden za druhým, zabíja vás do zeme a keď už v tej zemi ste, snažíte sa vyškriabať na povrch, nechty už máte zlámané, prsty krvavé a balvany stále padajú a strach a tma a chlad...Toto všetko sa udeje behom sekundy, dvoch, možno viac...hneď po tom, ako vám váš mozog dovolí spracovať to, čo vidíte, hneď po tom, ako si nad posteľou vášho blízkeho prečítate Diagnoza I64.

Porážka, mozgový infarkt, mrtvica, iktus...je jedno ako TO nazvete, viete, že je to zlé...

Život po mozgovej príhode - noci po

Obraz neostal v očiach, obraz toho, čo ste videli, ostane vyrezaný do duše tým najtupším tŕňom.Človek z plného zdravia sa behom pár hodín premení na nehybné telo.Stav, v akom ho sanitka odvážala, nie je konečný...mozgové bunky odumierajú každou minútou...

Je úplne samozrejmé hľadať úľavu vo vyplakaní...ale tá neprichádza.Nepríde túto noc, nepríde budúcu noc...nepríde za týždeň ale ani za mesiac...no to ešte v tejto chvíli neviete a veríte tomu - vyplač sa, uľaví sa ti...

Káva, cigareta, nakrájané jabĺčka, orechy, PC a internet - na veľa nocí moji najvernejší.Diagnoza I60-69, mozgový infarkt, po mozgovej porážke, život po porážke...všetky možné spojenia, výrazy, všetko zadáte do vyhľadávača a hľadáte informácie...každú noc.Hodiny a hodiny načítaných stránok stále o tom istom - ako tomu predchádzať, životný štýl, ako môže človek ostať nevládny, o tom, čo kde vybavíte ale nerozumiete tomu ktoré zariadenie čo znamená, neviete čo bude s človekom po porážke za týždeň, dopátrate sa ku tomu že môžete mať nárok na vozík...dočítate sa že ľudia s touto diagnozou často do pár dní umierajú...

Noci a noci čítania informácii ktoré sú vám k ničomu.Pretože toto odmietate prijať.Odmietate prijať verdikt lekárov - doživotne ležiaci, bez pohybu, úplná strata reči.

"Ako to môžete takto povedať???Veď nádej sa vždy musí ľuďom nechať!Hoc malinká, nádej nám musíte nechať...!"

"Noo...áno...vždy je malinká nádej ale musíte byť pripravení aj na...." ďalej som nepočúvala.Nebolo treba.

Nádej tu je a na nej sa dá postaviť život.Istotne iný život ale život prežitý, nie odležaný v ústave s jedinou zastávkou - smrť.

V ten deň začne všetkým nový život.Celej rodine.V ten deň, kedy sa vy, sami, rozhodnete dať svojmu blízkemu šancu žiť ináč ako pripútaný na lôžko po mozgovej príhode.