Aj také treba vedieť alebo inak doma všetci zdraví

či u nás sa ešte hovorí, "Aj v lepších rodinách sa také stáva"

Včera o desiatej večer som si spomenula, že som nebola pozbierať orechy, čo teoreticky popadali zo stromu. Predchádzajúcu noc pršalo, nasledujúcu mrznúť malo ...

Ta som si nahodila bundu, na to vestu, však "žimno" bolo.  Na hlavu som si nasadila čelovku, do ruky zobrala baterku a išla za tmy zbierať popadané orechy. Ako som kukala, tak som kukala, až jeden orech som našla. Akurát som asi naše mačky vydesila.

Ta som sa vrátila dnu až s jedným zachráneným orechom, zvyšok ešte na strome hniezdi. Ako sa tak vyzliekam. Dačo vo vrecku vesty mi zavadzalo. Nevedela som sa dopátrať k samotnému vrecku, ale na kľúče to vyzeralo. Rozmýšľam, preboha, aké kľúče by tam mohli byť, však to len vesta na doma, na krmenie mačiek, keď vybieham v noci, aby som nezamrzla. Po krátkom boji som vylovila kľúče z vrecka. Aby som zistila, že ja som si na nočný zber orechov, zobrala so sebou kľúče od auta.   Auto pred domom, záhrada na druhej strane. A to som zadným vchodom šla. Keby, že ich neobjavím pri vyzliekaní, dnes by som ich pri výjazde ozaj nevedela nájsť, lebo táto verzia by mi nijak nenapadla.

Minulý týždeň som počúvala Podcast Ľudskosť na tému ADHD u dospelých - čo sa týka poruchy pozornosti, ako keby o mne hovorili, tak som sa v tom celom našla. Ta už sa tým kľúčom ani nečudujem.

Dievčatá, aj vám sa také záludnosti stávajú? Akože idem do špajze a netuším, čo po čo som prišla. Otočím sa ku chladničke a potravinovej skrini a nemám poňatia, čo som odkiaľ chcela vybrať ..., to už beriem ako samozrejmosť. Štvore okuliare stále hľadám a to ani nehovorím, ako fungujem v každodennej realite. To je na dlhší príbeh.