Rok 2024, alebo aj takýto dokážeme byť ...

Rok 2024, alebo aj takýto dokážeme byť... Dlhšie som nepísala, ale nie preto, že by som nechcela, ale diali sa mi v živote veci o ktorých som proste nechcela písať. Nechcela som robiť smutnými aj Vás. Ja totiž píšem len o svojich postrehoch, o svojich príbehoch, ktoré sa naozaj udiali. Ale na záver roka som sa rozhodla napísať Vám jeden príbeh, ktorý sa mi udial pred cca dvomi mesiacmi a presne vystihuje dobu, v ktorej žijeme a ľudí okolo nás. 

Je smutno vtipný, ako snáď celý môj život. Jeden nemenovaný reťazec už niekoľko dní reklamoval cenu masla za super sumu. Samozrejme, že som chodila tri dni po sebe do obchodu a po masle ani stopy. Jeden deň som skončila v práci skôr, tak som sa cestou z práce zastavila v obchode. Možno sa na mňa usmeje šťastie. Neuveríte, posledných 10 masiel. Moja radosť bola neopísateľná. Zobrala som všetky do vozíka a tešila som sa, že aj keď je cena masla vysoká, stále je to najnižšia cena aktuálne na trhu a na moje pečenie oblátok to nie je, ani len zďaleka dostatok . Ale aj toto poteší.

Keď už som bola v obchode, tak som si ešte urobila bežný nákup. A poznáte to, vozík odstavíte niekde v uličke, odbiehate a nosíte veci do vozíka. Ešte zoberiem morčacie krídla do polievky a už mám snáď všetko. Nemám!!!!!! Neuveríte!!!!! Niekto mi ukradol 5 masiel z vozíka!!!! Pochopíte toto?!? Keby jedno, ale rovno 5 kusov.........!!!!!!! Neverím! Zdvihnem hlavu od vozíka nejaký pán v modrej vetrovke rýchlo odbočí do vedľajšej uličky. Ja v nemom úžase pozerám do vozíka. A stále neverím, že je toto vôbec možné. Ja som asi nejaká iná, divná. 

Hovorím si kašľať na to, ale v duchu neprestávam myslieť na to. Čo vedie človeka k tomu, aby urobil niečo takéto? Mňa by to nenapadlo ani vo sne. Čo keby som ho pri tom pristihla? Ako by reagoval? Ten človek ma musel asi pozorovať, a vystihol chvíľu, keď som bola otočená chrbtom. Ináč si to ani neviem predstaviť. Pousmejem sa, niekto ma sledoval...... Asi mi šibe. Nakúpené, preč odtiaľto. Prichádzam ku kase, vykladám tovar. A čo nevidím, pán predo mnou má na páse 5 masiel okrem iného nákupu. Modrá bunda, to nebude náhoda. Zakašlem si, snáď zdvihne zrak od mobilu do ktorého pozerá, ako keby tam videl niečo nesmierne dôležité. Dosť intenzívne sa snažím buchnúť každý tovar na pás, ale ani to ho nedonúti zdvihnúť zrak od mobilu. 

Pokladníčka na mňa zazrie. Nie som typ, že by som tam začala po pánovi cca v mojom veku kričať, alebo mu brať to maslo, len som chcela, aby sa pozrel a videl v mojom výraze, že nie som sprostá. Aj pri platení nezdvihne zrak od mobilu. Hovorím si, kašlem na teba. Zaplatím, mala som len pár vecí, pánko si stále ukladá veci z košíka do tašky. Zastavím pri ňom, tvári sa, že ma nevidí. Poklepem mu po pleci a neodpustím si. „Sila, ukradnúť mi maslo z vozíka.“ Chalan dvíha zrak, celkom sympaťák. Nezmôže sa na slovo. Len habká....že on...... Hovorím mu, keby jedno, ale rovno 5. „Nehanbíte sa?!?" Pôsobím asi ako jeho učiteľka, ktorá ho chce poúčať, teda aspoň tak som sa v tej chvíli cítila. Zrazu ma prešiel hnev a hovorím mu:" Keby ste ma poprosili, určite by som sa s Vami podelila, ale určite by som Vám ich nedala päť. Zvláštna doba, fakt. Neverím, že ste vôbec niečo takéto mohli urobiť.“ Pánko na mňa pozerá a zrazu prehovorí, prepáčte, keď ja ich potrebujem. Lebo ja som si ich chcela kúpiť, lebo ich nepotrebujem, že? A odchádzam preč. Pocity? Strašné! Obraz doby? Obraz nás? 

Som v obchode. V akcii sú vajcia. Beriem ich do ruky a asi ich budem radšej celú dobu držať v náručí. Či? Toto fakt nevymyslíte. Toto sa naozaj stalo. A presne takto teraz žijeme. Klamstvo, podvody, nenávisť. Kradne sa všade. Syn okradne a týra matku, a ani sa nehanbí za to. On to vlastne berie tak, že on vlastne nič, on muzikant. Vzťahy.....čo dodať skôr ne-vzťahy. Politika......ja sa nevyjadrujem, ja to nazvem ne-politika. Láska, škoda hovoriť, ne-láska. A preto priatelia, asi to najdôležitejšie, čo môžem zaželať do Nového roku 2025 je hlavne zdravie a ľudskosť. S tou príde všetko ostatné. Ako ja hovorím, rozum v hlave, priatelia.