Ženská patrí do kuchyne!

V prvom rade pekne ďakujem za skvelé privítanie po dĺlllhom neblogerskom čase na naničmame.
Len kukám, že asi ste už vyminuli všetko miesto, bo ako som po takmer hodine poslala svoj (samozrejme nezálohovaný) hooooodne dlhý príspevok, tak to stránka neuniesla a padla niekam do vôd nedozerného internetu a mne sa aj môj skvelý blog potopil ako Titanik.
Fuuu, a čul čo. No nič, treba napísať niečo podobné zas a znova, lebo ma niečo hryzie (okrem svedomia) a ja nie som schopná v túto pre mňa typickú rannú hodinu spať.

Dlho som dumala o čom by som si tak znovu naťukala do klávesnice. A potom to všetko tak nejak samo od seba prišlo a rozležalo sa mi v hlave, srcci a žalúdku. No o varení. Lebo nech robím, čo robím, vracia ma to medzi to kuchárke kráľovstvo samé od seba.
Dumala som nad svojou prvou spomienkou na jedlo. Pamätám si všetky tie školkárske pochutiny, školácke obedy s knedľami naviac. Ale či idú moje spomienky ešte ďalej som si nevedela vybaviť.

Mojím prvým jedlom, ktoré si vybavujem je suchý rožok a nemocničný čaj, ktorý napriek všetkému mám dodnes rada a jediné prečo som ochotná akceptovať tento nepríjemný pobyt je práve on. A docela by som aj uvítala, keby niekto ten tajný recept zverejnil. Lebo biela káva na raňajky a nemocničný čaj vždy boli najväčším kulinárskym trhákom nemocničnej kuchyne.
Mohla som mať tak štyri roky a docela dobre si na to pamätám. A pamätám si aj na prvé písmenko, ktoré som sa naučila, lebo v mojich štyroch rokoch nebolo ešte lekárkeho tajomstva a všetky tie hrozné údaje o tom koľko meriate, vážite, či ste mali zvýšenú teplotu a pravidelnú stolicu Vám viseli konča nôh spolu s diagnózou. Niežeby ma to nejak veľmi trápilo, mňa mrzela vždy len tá teplota nad 37 a to, že nemám v karte to povestné D a občas, keď sa stalo, že to D napísané červený perom na žlknúcom papieri bolo miesto do krúžku hnusne preškrtnuté a ja som nadstavovala ďalší papier a maródila v bielych perinách so štátnym štemplom označujúci koho je to majetok, ďalej.

Ale ako povedala moja stará mamka " ja som taká šťastná povaha", tak som tie maródky hrdinsky znášala a nemocničnú stravu tiež. Hlavne, že bol ten čaj.

Možno práve preto som sa naučila oceňovať pravú domácu stranu a nevedela sa jej dojesť... čo viac menej neviem doteraz a už som aj rezignovala, lebo nech robím, čo robím, mrknú na mňa pečené zemiaky a predstava modelkovskej postavy vyfučí z hlavy spolu s výdychom po tom, ako som tú božskú vôňu vdýchla.

Moje detstvo poznačili nemocnice a úžasná kuchyňa mojej mamičky, babičky, starej mamy a tety Irenky, ktorá bola mojou au pair, vtedy sa to volalo ešte opatrovať deti.

Včul v rýchlosti neviem, ktorou božskou kuchyňou začať a tak začnem s tetinou, bo ešte teraz ju mám pred očami.
Teta bola vyhlásená kuchárka a cukrárka.
V maličkej kuchyni sa kúrilo na šporáku na pevné palivo. Pre drevo sme chodili, uhlíky sme nemohli, bo by sme sa zamazal, do strašne tmavej chodby za kúpeľňou, kde bola tma a chladno v zime v lete a bývali tam pavúci, ktorých sme sa jasnačka báli a ísť pre každé polienko - viac sme nezobrali, lebo tam číhal šialený pavúk - bola hrdinská výprava.
Teta piekla na tých polienkach FANTASTICKÉ koláče. Najväčším lákadlom bol slaninkový, kedy na tenučké cesto poukladala plátočky anglickej slaninky a tak dala piecť. Tvarohové, lekvárové buchty, kakaový či orechový koláč, koláče s ovocím podľa sezóny s jemnou posýpkou neboli ničím výnimočným. To bola v tom čase taká samozrejmosť ako je dnes, že máte horalku či čokoládku v skrini.

Snáď by sme sa k tomu mohli vrátiť, len neviem, či by tým mojim deťom pravidelný prísun Ečiek, dochucovadiel a konzervantov nechýbal.
Teta varila božské omáčky. Naprosto jedinečnú fazuľovicu, do ktorej dávala nielen zemiačky, ale aj kúsom slaninkovej kožky pre vôňu uvariť. Jaj či to bola polahoda. Dodnes sa na mne smejú, keď som chcela na obed kravičinovú polievku. Slížikové ( s hrubými, domácimi rezancami) polievky sa robili z hovädziny, sliepky, kuriatka i zajačika. Zajace chovala Babka, tetina mama, úžasná to osôbka so skvelou charizmou. V lete sme ich vyťahovali za kožu na chrbte a mojkali a o pár dní velebili na smotane so slaninou či vypražené so zemiakovou kašou. Ale tie zajace boli fakt milované. Za živa ... no i potom.

Teta robila famóznu rajčinovú polievku. Po rokoch ma pozvala na obed kamarátka zo strednej. Dala predo mňa tanier s rajčinovou polievkou a reku... takú si v živote nejedla. Je podľa nejakého slávneho tajného receptu. Nabrala som si na lyžicu, poomieľala v ústach. Ale jasné, len mi tam chýbajú zemiaky a nemal tam ísť syr. Bola to tetiná rajčinová omáčka. Ak ste ju ešte nevarili, skúste. Však je rajčinová sezóna. Je to v podstate rajčinová polievka so zemiačkami na kocečky s pridaním sladkej smotany. Podotýkam - nech vás Boh chráni tam použiť nejakú 12% náhradu smotany a potom sa sťažovať, že to neni nijaké terno. Tetiná polievka bola pravá, nefalšovaná a smotanovo krémová! Však mala upevniť moje podlomené zdravie a zotaviť môj organizmus v rekonvalescencii.

A ten organizmus sa mi podarilo dávať dokopy aj pri lievancoch, ktoré sme my volali dolky. Teta ich robila na panvičke so 4 guľatými otvormi a keďže v tej dobe neprilnavý povrch ešte len bol na raketách do vesmíru a nie na hrncoch, tak ich riadne mastila. Maslom. Mňam.

Keď sme sa vprostred leta vrátili z dovolenky a v sobotné ráno Maťo otvoril oči a na moju láskyplnú otázku "čo bude papať" s nadšením odpovedať "Lievance" (ešte mu asi neskončil all exkluziv, kde ich 12 raňajok jedom rad za radom denne ... deti proste milujú rituály), tak som si uzmyslela, že ich s láskou urobím. A na tom masle. Dámy, je to niečo úúúúplne iné ako olej či tuk na smaženie. Je to proste maslo a to neoklamete.

A ešte, aby som nezabudla, čokoládový pudig s lyžičkou čučoriedok navrch a postrúhanou čokoládovou cukrárskou polevou (neviem, či sa také ešte dá kúpiť, ale bývali to také "hrudy" čokoládovej hmoty) a mrkvový šalát. To boli tiež lahôdky na ktoré sa len tak z detstva nezabúda.
No nič, idem kuknúť, či tá naničmama sa našla a keď toto čítate, tak asi nadobro ste ju nezahltili a bola len ako taká ponorka a sa vynorila.
A ja sa idem ponoriť do kuchyne a zarobiť na tie lievance, bo začína sa rozvidnievať a v detskej sa to prevracia viackrát za sebou a manžel ma bol už kuknúť a poťukal si po čele, keď ma 6.00 videl na nete ťukať ako šalenú.
A čo varíte dnes vy? Je krásny prvý poprázdninový deň. A ja vám ho prajem, nech je nádherný pre každú z Vás.