My, skoro dokonalé

V júni sme boli so synakom vo Frankfurte. Nebolo by na tom nič zvláštne, my sa vláčime občas hore dolu po celej Európe, keby som si ja v tom Frankfurte nenašla obchod, kde sú Vianoce 365 dní v roku. Teda - keď majú otvorené sú Vianoce viac, ako keď nemajú. Aj keď by som povedala, že to tam môže byť docela strašidelné v noci - si predstavte milión cínových vojačikov, Mikulášov, paneniek, vtáčikov fúkaných zo skla a porcelánu, trpaslíčkov, čo to môže robiť, keď tam nikto neni.

Naše potulky Prahou začínajú s logickou presnosťou na stanici kúpou celodenného lístku na MHD. Mám rada ten pocit, že niekde mám celodenku a môžem sa voziť metrom, tramvají, busom. Prevažne jazdíme metrom. Vlastne ja jazdím prevažne metrom vo všetkých mestách, kde to ide. Milujem ten pocit, že na jednoduchom plánku vidím nelogicky rovno nakreslené ulice mesta a sťaby rovnou čiarou sa presúvam a prestupujem v úplne jednoduchých líniách.

Riešime zimné bundy s chalošmi. Lebo  mám dojem, že minulý rok zima nebola, alebo čo ... však oni len také tenučké šuliprdky majú vonku sa to plíži k nule.

No a keď v sobotu buchol ráno teplomer na aute -1 a začala mi jačať siréna pozor možnosť ľadu na ceste, tak som si povedala že stačí a ide sa na nákup.

Posledné dni som trávila v nemocnici. Vždy ma fascinuje, aké rôznorodé veci sa dozviem. Ľudia radi rozprávajú. Takže vždy sa dostanem do množstva príbehov. Každý jeden je hodný knihy.

Ale nie o tom som chcela. Ale o nás ženách a našom myslení. Jedna zo spolupacientiek (70+, už mala pravnúčatá) bol ťažký stav. Po trojmesačnej hospitalizácii už nemohli nájsť žilku a tak jej do žíl na krku všili kanylu. Popisujem to laicky, proste mala ventil, cez ktorú jej dávali potrebné lieky, odoberali krv. Síce nepohodlné, ale riešenie.

No tak finišujeme.

V sobotu je deň D - teda S ako stužková.

Mám pripravené 4 alternatívy outfitu. Na dva z nich mi Daška povedala, že sú jaké? usadlé?

Tretí som jej poslala len čiastočne a štvrtý som našla v skrini a mám ho ako že - fakt keď mi bude zúfalo - podľa mňa bez fantázie - proste šaty.

U nás v práci máme tri poschodia. Plus suterén.

Kancel mám jasnačka navrchu - tak ako to je zvykom - vedenie hačá hore . A keďže vedenie aj maká na nižších poschodiach, tak povel "dones mi kávu prosím ťa" znamená zaujímavú cestu necestu šálku kávy o x schodov a metrov na to ktoré poschodie.

Dnes to bolo o 2 poschodia.