Včera večer uťahaná po celodennom motaní sa bo byte som už uvažovala o spaní, keď sa na Skype ozvala najmladšia sestra z krajného západu. Po chvíli sa pridala aj druhá z bližšieho východu. A tak sme my tri rozoberali jedna cez druhú a tretiu, každá inú tému až sme skončili pri jedinej. Skúsim ju vysvetliť, naše polovičky to dodnes nechápu. Bolo to cca pred pätnástimi rokmi, keď sme sa stretli my tri po dlhšom čase pri kuchynskom stole. A došli sme k téme, že Lojzko, naše teľa, je priviazané za plotom. Už ani neviem ktorá nijak nechápala aké vojsko nám to stojí v záhrade.