Ako uzdraviť zranené dieťa v nás

Foto: Pixabay.com

Vnútorné dieťa je zdroj hravosti, kreativity, zvedavosti a radosti v nás, pomáha nám v osobnom živote, poznaniu a objavovaniu sveta, vedie nás k úžasu a nadšeniu.

Zranené vnútorné dieťa je potom tá časť nášho ja, ktorá sa v dôsledku nespracovaných zranení a tráum, prežívaných v detstve, odštiepila od našej vedomej časti psychiky. Zranené vnútorné dieťa "drieme" v našom podvedomí a "kazí" pri každej príležitosti náš dospelý vzťah k okoliu. Zranené vnútorné dieťa tak "zneisťuje" našu dospelú komunikáciu na veľa spôsobov:

  • Máme paniku zo straty vzťahovej osoby
  • Prežívame nekontrolovateľné vlny zlosti a násilia
  • Podozrievame a neveríme tomu, čo prichádza z nášho okolia
  • Sme závislí na látkach, osobách či procesoch
  • Upadáme do depresii a stávame sa apatický
  • Pociťujeme nutnosť mať všetko pod kontrolou
  • Trestáme sami seba, chýba nám zdravá sebakritika a sebadôvera
  • Máme problémy s obranou vlastných hraníc
  • Veríme, že čosi "magické" nás "zhora" zachráni
  •  a mnoho ďalších spôsobov.

Odborne povedané,  zranené vnútorné dieťa vedie k nekontrolovanej, spontánnej vekovej regresii (pokles na nižšiu vývinovú úroveň), ktorá je potom príčinou mnoho skratových reakcií a vedie k trvalým či opakujúcim sa problémom. Zranené vnútorné dieťa sa prejavuje tiež zraneným JA, oslabením zdravej časti ega a neukotvením v strednom "reálnom" svete.

Ako je možné stretnúť sa so svojím vnútorným dieťaťom?

Zranené t.j. odštiepené a neintegrované vnútorné dieťa je dobre ukryté za oponou racionálneho vedomia. To znamená, že si väčšinu času jeho existencie a pôsobenia nie sme vedomí.

Naopak, pokiaľ nás niekto upozorní, že sa správame "ako dieťa, reagujeme agresívne alebo urazene (opäť detská reakcia). Pritom je nutné pochopiť, že skrývanie vnútorného dieťaťa je náš obranný mechanizmus - a tým je aj naša neochota sa na dieťa pozrieť.

Nášmu dieťaťu sa vtedy viedlo tak zle, že sa rozhodlo utiecť od "bytia dieťaťom". Konkrétne to znamenalo, že sa rozhodlo necítiť (bolesť, samotu, zraňovanie, ktoré mu spôsobovali iní), ale začalo namiesto cítenia používať "dospelé" spôsoby správania: racionálny výklad, potláčanie nepríjemných vnemov, zapieranie zranenia, projekciu (nie ja trpím, ale ty) a mnoho ďalších "trikov" dospelých.

Z toho plynie, že sa stretávame so zraneným vnútorným dieťaťom práve v okamihu, keď sa nám vedie podobne (väčšinou bohužiaľ podobne zle), ako nášmu vnútornému dieťaťu vo chvíľach jeho vtedajšej bolesti. Keď nás napríklad opustí milovaná bytosť, keď sa cítime úplne sami na svete, keď vnímame ohrozenie násilím, keď nám ten, koho máme radi nerozumie, alebo nás neprávom obviňuje, "spomenie" si naše vnútorné dieťa na vtedajšiu situáciu a dostane sa na povrch. V týchto, väčšinou nepríjemných situáciách, máme k nemu blízko a môžeme s ním ľahko komunikovať.

Je jasné, že existuje nekonečne veľa situácií, ktoré môžu viesť k "zobudeniu" zraneného vnútorného dieťaťa. V mnohých prípadoch, keď si podobné situácie "navodíme sami", môže sa jednať o akýsi pokus nášho zraneného vnútorného dieťaťa, upozorniť na seba, možno dokonca dať takúto situáciu nášmu „vedomému JA“ a to je možnosť opatrného znovu prežitia traumy a tým aj jeho možného spracovaniu.

Ako možno vnútorné dieťa uzdraviť?

Znie to jednoducho - cez znovuprecítenie a spracovanie (integrácii) nespracovaného psychického materiálu, t.j. všetkých tých zranení, ktoré viedli k odštiepeniu a ukrytiu zraneného vnútorného dieťaťa. Inak povedané: v priebehu liečby sa vraciame k predošlým vývojovým fázam a dokončujeme naše neukončené záležitosti. Vyplačeme naše vtedy potláčané slzy či "kŕmime" naše hladné vnútorné dieťa láskou, ktorej sa mu vtedy nedostávalo.

Prvý krok býva uvedomiť si, čo sa jemu alebo jej vtedy stalo a čo "jemu" alebo "jej" chýbalo. Pri tom je nutné akceptovať fakt, že tí ktorí boli vtedy príčinou bolesti či neuspokojených túžob a potrieb, dnes už nie sú schopní to napraviť. Pokiaľ sme napríklad ako malý/á nedostal/a od mamy pocit telesného prijatia a lásky, nie je v moci mojej "dnešnej" mamy.

Preto nám zostáva jediná možnosť - zatvoriť si oči a vrátiť sa ku svojmu malému alebo väčšiemu dievčatku, držať ju v objatí, pohladiť ju, urobiť jemné úpravy na nej,

  • a povedz jej : „že tu budeš vždy pre ňu, ak bude niečo potrebovať,
  • povedz jej, že ona to všetko prežila aby si sa ty, z toho poučila,
  • povedz jej, čo všetko zvládla sama a vďaka nej si sa ty mohla zdokonalovať,
  • povedz jej, že ona je tým múdrym a krásnym dievčatkom, vďaka ktorému máš aj ty svoju múdrosť a krásu,
  • povedz jej, že je tvojou princeznou a vďaka nej si sa mohla stať kráľovnou a vždy budeš jej matkou kráľovnou,
  • povedz jej čo cítiš vo svojom srdci.......
  • sprevádzaj ju v tom, čo by chcela
  • a nezabudni ju objímať, dávať svoje lásku a city.......
  • a nezabudnite si urobiť spoločnú fotku a zarámovať ju a mentálne umiestniť niekde v priestore, kde žiješ.

Mgr. Adamcová Lýdia

vychovavkocke.sk

Z pohľadu mojich skúseností o výchove, by som vám o sebe povedala, že ...
- som matka a stará matka,
- bola som dieťa, ktoré žilo s poruchami učenia a pozornosti,
- vo veku 53 rokov som prekonala veľmi vážne somatické ochorenie,
- som klinická psychologička so 43 ročnou praxou,
- 41 rokov som znalkyňa z odboru psychológie,
- som facilitátorka metódy One Brain a pracujem s terapeutickou metódou rodinných konštelácií.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.