Do nového roku som /po mnohých rokoch/ vstúpila s predsavzatím 
. Také sa mi nestávalo už dosť dlho, nakoľko sa dobre poznám a viem, že žiadne som nedokázala splniť... napr. naučiť sa cudzí jazyk, pravidelne cvičiť, byť milšia na svoje deti /tu by som podotkla, že už vyše 6 rokov sa ťahám pubertou mojich dvoch synov - keď skončil jednen, tak začala u druhého a aj keď som si myslela, že už som ostrieľaná matka pubertiaka, prebieha úplne inak.... a potom nekrič 
, no dá sa?/... a pod. Keďže som bola sklamaná zo svojej slabej vôle a nulovej disciplíny, postupne som od predsavzatí upustila.
Lenže... minulý rok bol dosť náročný na psychiku a ja som pripomínala tlakový hrniec v ľudskej podobe
. Občas, keď som sa počúvala ako manželovi hovorím, aký som mala deň, zostal vo mne pocit trpkosti... videla som všeličo, čítala, počula, vnímala, spracovávala... a príliš často mi z toho zostali len negatívne pocity. Ale, aby vesmír fungoval v rovnováhe, mala som okolo seba dve priateľky, ktoré mi dobíjali baterky a ja som mohla nasávať aj to príjemné, pozitívne. Usmievavé, milé, príjemné, aj keď u jednej úsmev prekrýval bolesť zo sklamania. Túžila som pozerať na svet tými ružovými okuliarmi, musela som už prestať vnímať len chyby, omyly, neprávosti... naučiť sa ich chápať, prijať, odpustiť ich. Zaprieť svoje gény /moja mamina je chronická sťažovateľka a už keď som sama na sebe zbadala rovnaké črty , zachvátila ma panika/. Chcelo to riadny RESET!
A tak som si dala predsavzatie, že v novom roku začnem myslieť po novom a POZITÍVNE: s úsmevom, pochvalou, prijať kritiku a nebahniť sa v nej, mať sa rada aj s chybami, pokecať so známymi, obnoviť vzťahy, ktoré zapadali prachom /a tu mi veľmi pomohol "vesmír", po rokoch sa v jeden mesiac mala tri sesternice na návšteve, s ktorými sme sa aj 7 rokov nevideli na živo, len na FB/. Darilo sa mi celkom úspešne, aj keď sú to len tri týždne :-D. Dokonca aj blbé komentáre, ktoré som zachytila z cudzích rozhovorov ma nerozhádzali. Lenže.
Počas môjho "prerodu" som dospela k poznaniu, že byť pozitívne naladený je obrovská fuška
. Vo svojom okolí, na internete, v TV... zo všadiaľ prúdi ľudská zloba. Každí má patent na rozum, ktorý musí nahučať do hlavy nielen tomu, s kým rozhovor vedie, ale každému v okruhu niekoľkých metrov... to, čo si dotýčný/á myslí je samozrejme to najdôležitejšie. Prosba o pomoc, radu sa často stretáva s aroganciou a výsmechom... Sťažnosti, frflanie, ponosovanie, videnie vecí len a len negatívne... umára to. To si ľudia fakt vypestovali návyk na negatívne postoje? Nezaslúžime si aj trochu ľudskosti, nádeje, ochoty?
Je to len môj pocit, moje rozpoloženie, precitlivelosť? Alebo sa stretávate aj vy s tým?
P.S´. Moje predsavzatie tým neruším
, stále mám potrebu vidieť veci v lepšom, pozitívnejšom svetle... i keď realitu vnímam stále.
aha, tak otázka znela trochu inak;)
ja stretávam len vysmiate tváre, hrejivé duše a sem tam sa zasmejem, ako niektoré dušičky bažia po kapitánskych frčkách ako ja po čokoláde;)
škoda len, že po tej čokoláde sa na rozdiel od frčiek priberá na zadku a nie v peňaženke:))
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
" napríklad muži majú potrebu vždy radiť, nerozumejú, že nám ide len o to sa vyrozprávať" .... a to si na to ako prišla, že muži majú VŽDY takú potrebu?
Ja práveže kým nepoložím otázku, tak ZVYČAJNE nepočujem radu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
hmm, tak asi máme okolo seba rôzne výrobky;)
ja tie svoje vymením!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja tých svojich chlapov okolo mňa by som nemenila za nič na svete. Ani jedného.
Prečo mužom hovoríš výrobky?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Môžeš toto "ukončím to Ježíšovým mottom: Svet bude málokedy taký, ako chceme, ale náša reakcia naň je vždy naša. A naše reakcie sú farby, ktorými Malujeme svôj vnútorný svet. (verš 42/2/4)" upresniť? Teda z ktorej knihy to je citát, lebo takéto súradnice nepoznám a rada by som si pozrieť, jak to je napísané. Teda lebo najviac ma zaujalo to, že Ježiš mal nejaké motto. Zatiaľ som ešte také vyjadrenie nepočula.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pozor! To je Ježíš, nie Ježiš. To bude iná literatúra.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
jasne, ze Jezis nemal motto, zrejme to prebrala z islamu a sarie
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
to je moje tajomstvo;) opýtaj sa googlu, alebo pastiera v tvojom kostole, možno tam odpoveď nájdeš možno nie, ale viem kde ju 100% nájdeš...
vo svojom srdci <3
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
schválne som si nechala tvoj citát hľadať v biblii. Ale teda, nebola som úspešná. Naviac, súradnice v biblii sa zvyknú písať trochu inak, Skratka knihy, kapitola, verš. S takýmto označením som sa nestretla, preto ma to označenie zaráža. Moje srdce totižto hovorí, že aj keď je to zaujímavá veta, úvodzovky na označenie citátu tam nepatria. Iba že by si ma presvedčil
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, zjem kefu, ak toto má čokoľvek dočinenia s Ježišom
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Patrí to pod prvý koment:... zle si ma pochopila. Napr. manžel ma vypočuje bez problémov, neradí, nepoučuje
... to len ja som mala zo seba pocit, že sa na všetko chronicky sťažujem a potrebujem to zmeniť. Takisto sa ku mne ľudia arogantne nesprávajú, nevysmievajú a nikam ma neposielajú... ale z rozhovorov, ktoré som "nutená" chtiac - nechtiac si vypočuť /keďže niekto vedľa mňa huláka svoj názor akoby sväté písmo/ počujem len to negatívne, neprajné... Ak od niekoho niečo potrebujem, chovám sa normálne a slušne a našťastie to mnohí tak aj chápu., takže komunikačné problémy nie sú, len to neustále sťažovanie sa na - politiku, počasie, susedov, mladých, starých, lekárov, učiteľov.... skrátka akoby sme vyhľadávali to negatívne a tým aj žili... málokto sa pochváli ako mu je fajn, ako sa mu niečo vydarilo, niečo ho potešilo, alebo sa na niečo teší.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jezis nemal motta. Ak je tema velmi tazka - neskusaj
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tak toto predsavzatie som si dala pred cca 3- mi rokmi, pretože iné (chudnutie, jazyky a pod.) zlyhali. toto ako tam funguje. Ale dospela som k tomu, aby som bola optimistickejšia, že musím viac ingorovať, jedným uchom dnu a druhým von, nič si k sebe nepúšťať, čo by spôsobilo opak. Niekedey je to ťažké ale niekedy sa mi darí. TV, správy, nepozerám. Vyhľadávam len komedie, zábavné programy, programy v AJ a pod. Čítam romantické knižky, športujem, a snažím sa obmedziť telefony s večne sa sťažujúcimi kamarátkami. Či skôr oni so mnou?
Večne sa len sťažujú, na rodinu, robotu, čo koľko stojí, kde koľko minuli a po takýchto telefonátoch som dosť vyčerpaná. Ale už im hovorím, čo sa dá zmeniť zmeň a čo nie, tak sa nesťažuj, lebo sú ľudia ktorí sú na tom horšie. A časom sa stalo, že takéto hovory mám menej a viac mi volajú kamarátky, len tak sa ísť prejsť, ísť do kina, nielen sedieť a sťažovať sa ale niečo aj robiť. Ale málo ľudí v mojom okolí je tak pozitívne naladených.
Ale zaujímavé že najviac nepochopenia sa mi dostáva doma. Budď niečo odľahčím, tak to neberiem vážne, alebo pôsobím že na všetko kašlem. Ale nie je to tak. Iba sa stále nesťažujem, mám pustenú hudbu, spievam si a všetci (hlavne môj muž) si myslí že na všetko kašlem lebo nerozoberám problémy od rána do večera, keď sa sťažuje, tak mu poviem nech to vyrieši a ak sa to nedá nech zmení prístup on. A je po debate, ja som nechápavá a bla bla bla. Ale už si celkom zvykol a nezahlcuje domácnosť zbytočnými ponosami na prácu, kolegov a pod.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
... no toto som potrebovala čítať.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
1/ Nepozerám správy
2/ Správy počúvam v rozhlase a ak ma niečo zaujme, tak si to dohľadám, inak na obed už správy vypínam
3/ Na FB pozerám len správy od priateľov a sem tam nejaké foto, či pozitívnu súťaž. Typy príspevkov o známych "pozrite sa takto dobre ja žijem", zdieľania typu "toto je tak zlé a nespravodlivé" proste prerolovávam
4/ V realite som vypustila chronických sťažovačov. Ak ich vypustiť nemožno, tak ich zastavím. "Hej, máš pravdu, ale vráťme sa k téme....." - Odmietam ich počúvať a nechávať si vysať energiou.
5/ Cvičím - sama si riadim teda hormón šťastia, teda aspoň sa o to snažím.
6/ Deti zatiaľ nejakú divokú pubertu neprežívajú, nekričím nejak často - zvyčajne hneď riešim, ak "nepočujú"
7/ No a čítam také tie "duchovné barličky" o tom, ako by svet mal fungovať a snažím sa aplikovať, čo sa páči na mne.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
presne takto sa snažím aj ja,
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ale priznávam, že keď som tak negatívne preexponovaná a spúšťam pesničku aj ja "ten/tá/to je zlý, škaredý, hlúpy", tak ma zastaví velice rýchlo jedna veta.
" Nehejter." alebo "Hejterka" 
.
Ale v podstate sa jedná skôr o zlosť, ako nejakú beznádej.
Nuž, ale to je aj v povahe.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Skvelý prístup... od jednotky po trojku to takisto zvládam... na chronických sťažovateľov som ešte nevyzrela, ale pracujem na tom 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Chápem ťa, ako to cítiš. Myslím si však, že toto je o vnútornom nastavení, o povahe, životných skúsenostiach a o tom, čo si do života pustíme a čo nie.
Aj ja mám za sebou iks zlých skúseností, príučiek od života, ale som tak optimistický človek (či naivný?), že stále vidím viac toho dobrého, ako zlého.
Ako píšeš, tvoja mama je chronická sťažovateľka, čiže si to nechtiac nasávala v rodinnom prostredí, nevedomky si si vytvárala vzorce, ktoré sa u teba, chceš - nechceš, objavujú a ovplyvňujú ťa. Je super, že to chceš zmeniť. Veľmi záleží na tom, s akými ľuďmi sa stretávaš, čo ťa v tvojom živote obklopuje, čo vnímaš. Dennodenne môžeme okolo seba vidieť veľa pekného, príjemného, ale aj toho negatívneho. Je na nás, čo si viac všímame. Držím ti palce!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem Evka... síce genetika má svoju silu, ale ja som od prírody pozitívny človek, ktorý sa na chvíľu /dlhšiu chvíľu/ nechal prevalcovať okolím a potom len "trpí" nedostatkom toho krásneho....Ale nedám sa už. .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
koho stretneme neovplyvním, možem len ovplyvniť môj postoj
čím som staršia, snažím sa byť tolerantnejšia, všetko neriešiť, niečo len nechať plynúť....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
lienka
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja si nedávam žiadne predsavzatia a verím že toho dobra v ľudoch je oveľa viac ako zlá, aspoň v tom konaní, len to dobré sa neukazuje v správach a ked sa ukazuje tak to v skutočnosti nemá nič s dobrom / neuverím že politici pomáhajúci v siedmom nebi je niečo naozaj dobre/. No v ľudoch je niečo divné - veľmi radi sa boja a väčšinou títo ľudia nedokažu pozerať ťažší film a pritom veľmi radi pozorujú všetko zlé čo prišlo.
Akurát som na Fb pozeralo video z pred 100 rokov na porovnanie či sa niečo zmenilo u nás. Hovorí sa že máme to čo si zaslúžime, nemôžme byť na tom lepšie lebo ešte veľa ľudí fičí iba na hrôzostrašných scenároch a uveria každému slovu ktoré je v televízore povedané a ak to začína od politikov tak čo by sme chceli. Toto je najlepšie, zasiať strach, vymyslieť si čokoľvek a riešiť také namiesto naozajstných veci. Sme v dobe kedy máme vyspelé súdnictvo, zdravotníctvo, poisťovne a nič nefunguje.
Tak preto sa snažím nerozdúchavať zlé veci ale ich stopnem, poviem toto nechcem počuť takže ak dotyčný nepochopí že nie som naladená na takúto vlnu a dobiedza dalej tak sa viem už brániť a stopnuť to.
Verím že všetko v živote ma nejaký zmysel, vidím veci skôr v tom lepšom svetle, no niekedy ma prepadne zbytočnosť toho všetkého, či beznádej a vtedy mám pocit že som na dne ale našťastie to netrvá viac ako 10 minút, lebo ma niečo nové napadne, či niečo vidím alebo? V tom je krása života, nemôžem zmeniť iných ale môj postoj áno a už viem že nemusím byť vždy iba dobrá. Verím že tými troškami z nás sa dejú aj tie pekné veci. Mne je ľúto tých ktorí majú svoje srdce plné zlosti a nenavisti ale fungujú na vonkajšej báze ako neskutočne milujúci a spokojný človek, videla som také pády a boli neskutočne bolestné pre všetkých ale hlavne pre nich.
Nie je nič zlé na tom na chvíľu sa opustiť, či mať hnev a zlosť, len ju prosím nezatvorte do svojho srdca.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja neviem, ja mám pocit, že sa máme oveľa lepšie, ako pred 100 rokmi. Prednedávnom som tu dávala odkaz na stranku akoto dokazali, kde zozbierali autenticke spomienky na dobu po prvej svetovej. A to sa fakt neda porovnavat. tvrdá drina na poliach, aby naozaj bolo čo do úst. Na topánky nebol nárok, do školy iba v zime maximalne po 5. triedu. Nehovorím, že im bolo smutno. Poznali toto, tak sa vedeli zabaviť aj tak. A myslím, že sa väčšinu svojho života cítili šťastní.
Na druhú stranu, tvrdo sa pracuje aj dnes. Ale prečo? Lebo chceme väčší byt, lepšiu dovolenku, modernejšiu telku.... Tuším sa to spieva aj v nejakej pesničke "Čím viac máš, tým viac budeš chcieť..." A furt sa cítime nešťastní. Lebo sa porovnávame.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No ti ľudia síce tvrdo pracovali ale ťažká práca človeku neublíži tak ako to terajšie prežieranie a sedenie pred pc či televízorom.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
no ale toto je presne to, čo má každý jeden vo svojich rukách
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
presne,
oni fyzicky pracovali, my sa skôr naháňame a stresujeme a potom vyčerpaný psychicky ,,relaxujeme,, pred TV s čipsami a pod. Jedho horšie ako druhé.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
presne ako balalajka:nepozerám TV a ak tak si vyslovene len vyberám a to buď STV1alebo 2 pretoža tam nie sú reklamy alebo potom občas niečo nahrať,nie som na FB,telefon používam len na nutné hovory a navykecávam sa(nedovolím ani druhej strane!-odbíjam buď stručnejší)-dosť dávam na osobné stretnutia a hlavne chodím von..neviem možno to bude "choroba"aspon 2X musím vypadnúť na hory za každého počasia-ak to nejde tak len dlhá prechádzka v našej V.Fatre...ludi ktorí začínajú rozhovor s politikou prípadne chorobou upozorním,že to nie je pre mńa....predsavzatia(chudnutie,jazyky!!) jój boli by ale nedokážem ich splniť-po pol storočí na svete už to viem.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja si predsavzatia nedavam a nikdy som si ich ani nedavala..ked budem chciet nieco dosiahnut, tak to dosiahnem aj bez nich..a poznam aj to, ked kolkokrat si poviem, ze zacnem cvicit ale som tak vycerpana, ze cvicit nevladzem..dost na to vsetko vplyva praca, okolie
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Katejana presne tak vnímam predsavzatia aj ja, nikdy sa nedodržia lebo? Je to ako tyran ktorý prosí a sľubuje že sa už nikdy nedotkne ženy, alebo žiarlivec ktorý to isté sľúbi, ale tiež narkoman, alkoholik a množstvo iných, no ten prerod človeka nie je v jeho slovách ale musí sa dotknuť srdca pri nejakom ohrození alebo niečom podobným. Tiež chápem že človek ktorý je veľmi pesimistický tak nejako sa neprerobí na optimistického, treba nechať každému jeho čas na prerod.
No dôležité je to aby človek nehrotil bludy ktoré niekto vnucuje a našiel si ten svoj stred.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
"Tiež chápem že človek ktorý je veľmi pesimistický tak nejako sa neprerobí na optimistického"...ako som vyššie písala, mám v povahe byť optimista a veľmi veľa vecí som vždy videla v lepšom svetle. Lenže posledné mesiace /možno roky/ ma to zvalcovalo a ja som začínala kopírovať moju maminu: Lebo ľahšie a možno pre túto dobu aj lepšie je na niečo sa sťažovať ako "vidieť svetlo na konci tunela". A nieje to predsavzatie typu: schudnem, nájdem si lepšiu prácu, naučím sa tango... a sklamem samu seba z nedodržania. Je to nakopnutie k pozitívnemu smerovaniu, ktoré som načas opustila a je ťažké sa k tomu vracať... ale pomaly a isto to ide a ja si to vychutnávam. Tak prosím, čítať s porozumením a nedomýšľať si za tým katastrofické scenáre. lebo ako som na začiatku tiež písala, kedysi som si predsavzatia dávala a žiadne som úspešne nedodržala, tak asi to nebolo natoľko dôležité... inak by som sa zaťala a dodržala ho, tak ako to mám v úmysle aj teraz.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nie, nie ja som to vôbec tak nepochopila, to pesimistické myslenie som myslela na tých navôkol, práve že som to chápala ako niečo s čím sa človek ma stretnúť aby si to uvedomil a vedel kam smeruje.
Naozaj je aj dokazané že predsavzatia sa dávajú preto aby sa v zapätí porušili, na predsavzatiach sa nedá postaviť život ale myslím že viem čo si tým myslela. No a neverím že človek ktorý ma optimistické myslenie sa zmení na totál pesimistu a tie chvíľky neistoty k tomu patria.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Súhlasím, že mnoho ľudí chápe predsavzatie ako dôvod, prečo zlyhať a ešte si to aj ospravedlniť... nemám s tým problém, veď keď nejde o nič dôležité, tak to za zmenu asi nestojí. Ale zas tie milé malé zmeny potešia aj okolie... Akurát včera som sa cestou zo školy s dcérkou zastavila v obchode. Naša Jednota je ešte stále nastavená na ten pomalý "leháro" štýl obsluhy. Vždy mi to liezlo na nervy a včera sa ešte jedna pokladníčka rozprávala so známym, čo jej bránilo nablokovať mi nákup. Moje "staré ufrflané ja" sa takmer ozvalo, či by si nemohla poklebetiť, keď nebude mať zákazníkov pri kase. Zahryzla som si do jazyka a pomyslala, že kedy sa majú porozprávať, veď možno sa vidia raz za čas a až toľko nekecajú. Nablokovala ma, vysypala som drobné, chýbali mi tri centy... už som vyťahovala kreditku, že to s ňou zaplatím, keď sa usmiala a povedala, že to je v poriadku...iste by sa to nestalo, keby som sa ja sťažovala. A dnes v obchode sa stará pani dívala bokom, pričom tlačila vozík vpred a takmer do mňa hrkla. Len som sa usmiala a povedala na hlas: Ups! a všimla si, že sme sa tesne vyhli zrážke a usmiali sa na seba. Ten úsmev mi vydržal až domov... nedávno by som možno len znechutene pokrútila hlavou a naštvaná na jej nepozornosť bola ešte hodnú chvíľu... takže optimizmus musí mať človek v sebe a vedieť si ho vychutnať... zrejme
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
velmi pomaha mysliet pozitivne, ono sa hned stav cloveka nezlepsi ale casom, ked sa neprestane vzdavat a stale rozmysla a kona pozitivne, potom sa mu to vsetko vracia a viacnasobne. je to super pocit a skvele sa citim
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Po takmer dvoch mesiacoch môžem skonštatovať, že tie príjemné zmeny pociťujem aj na sebe... . Krajšie sa takto žije...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
hmm, veľmi tažká téma, ale skúsme;)
ľudia sú v princípe dobrý (pokiaľ netrpia nejakou duševnou poruchou), ale každý má svoje silné a slabé dni, takže ak majú ťažký deň, a emočne sú vyštavený, tak potom stačí aj zle pochopený kompliment a vynuchnú,(
potom druhá vec je tá, že možno ťa nevedia odhadnúť, a snažia sa správať k tebe tak ako si myslia, že to po nich chceš. napríklad muži majú potrebu vždy radiť, nerozumejú, že nám ide len o to sa vyrozprávať;) preto je dvôležité povedať tomu druhému čo vlastne očakávaš. Je to možno zvláštne, ale funguje to: takže prídeš domov a mužovi povieš: "môžeš ma prosím vypočut a stáť na mojej strane? stači len keď povieš, hmm vidím, že si mala ťažký deň..."
tretia vec je na čo si treba dať pozor, je to ako na svoje okolie pôsobíš, niekedy je dobré byť dobre naaladená - ľudia sa pri tebe cítia super, ale občas to niekto môže chápať ako výsmech, alebo vlastné zlyhanie, ktoré mú dáš zožrať.
to ak ťa niekto, arogatne vysmeje;) treba brať športovo, buď má komplexi, alebo vážnu duševnú poruchu. To samozrejme nerieši tvoj problém, ale dá sa dopredu naň pripraviť. Predstav si pred tým ako niekoho oslovíš, že ťa arogatne pošle do ...! A predstav si, že si ho už niekde videla, len si nevieš spomenúť, a potom ti to docvakne, (keď ťa aj v reále) arogatne vysmeje, v TV novinách hlásili, že im ušiel pacient;)
ukončím to Ježíšovým mottom: Svet bude málokedy taký, ako chceme, ale náša reakcia naň je vždy naša. A naše reakcie sú farby, ktorými Malujeme svôj vnútorný svet. (verš 42/2/4)