prečítala som si diskusiu, ktorú vytvorila aramana: "Ja si žltý narcis nekúpim". Na začiatku som mala rozporuplné pocity... veď ide o charitu... veď je to pre dobro veci... veď je to najmenej, čo môžeme urobiť...
To boli prvé myšlienky, ktoré neusporiadane preleteli mojou hlavou. Na záver prvých reakcií som si povedala, že nevadí, každého vec, či chce alebo nechce prispieť, každý má nato svoj pohľad, svoje dôvody... Priznám sa, že som dosiaľ pravidelne prispievala a len pre pocit, pre ten kvietok, ktorý má vyjadriť spolupatričnosť, že ľudia trpiaci rakovinou nie sú v tom sami... že im držíme palce, aby ten boj vyhrali... že im posielame energiu, aby mali viac síl... že sa za nich modlíme, aby našli pokoj v duši a moc netrpeli... že - a tu si každý doplní to svoje "šepkané srdcom".
Zamrzelo ma, že veľa z dobre mieneného sa pomocou slov obrátilo na cynizmus /mne nevadí, ja keď dávam, dávam pretože chcem, komu a kam chcem a nepotrebujem potľapkanie po pleci, ani schodík do neba a už vôbec ma netrápi, kto si o mne čo myslí./ A takisto ma zamrzelo aj to, že ľudia, ktorí si vyjadrili opačný názor, boli "zatracovaní"...a berte to, prosím s rezervou, je to len môj pohľad na vec. Veď každý si má právo utvoriť názor, akým sa pozerá na nadácie...a hádam najlepšie je, ak ich nehádže do jedného vreca.
Ale nie o tom som chcela...
Zamýšľala som sa nad pointou, ktorá sa v danej diskusii prehliadala, a to boli práve ľudia trpiaci na rakovinu...ja im pomôcť neviem. Lekári "snáď" vedia, ale nie každý vie alebo chce urobiť viac, než to naučené, zaužívané /vďaka za tých, ktorým pomohli...vďaka tým, ktorí pomohli/... farmakologické spoločnosti si z nich veľa krát urobili biznis s liekmi a so smrťou.
Asi každý z nás mal už niekoho, kto s touto zákernou chorobou bojoval...boj vyhral, prehral, vyhral len načas...vždy to bolo alebo je ťažké obdobie a nikdy to už nebude to "príjemne bezstarostné" žitie.
Mne na túto chorobu zomrela najskôr milovaná babka... diagnostikovali jej ju príliš neskoro, operovať ju kvôli vysokému tlaku nechceli, chemoterapiu kvôli zdravotnému stavu nenasadili /a aj tieto informácie nie sú úplne presné, pretože lekári mojim príbuzným dávali len kúsky informácií - rok 1992/. Po dvoch týždňoch, ktoré preležala na onkológii zomrela... sama, snáď s modlitbou na perách...vedela už skôr, že koniec sa blíži (brokenheart).
Druhým človekom, ktorý boj prehral bol môj otec...tuhý fajčiar, ktorý si už od 30-tky hovoril, že zomrie na rakovinu - len koniec vždy o rok alebo pár rokov posúval. Keďže naši boli rozvedení a ja som sa vydala do iného mesta, naše väzby sa pretrhali - čiastočne. Jeho chorobu mi oznámila mama a dosť to so mnou zamávalo. Po roku, možno po roku a pol od diagnózy mi mama povedala, že je otec na tom dosť zle...nechceli mu už ani chemoterapiu nasadiť, nechceli mu dávať žiadne lieky... nechceli ho prijať do hospicu. Jednoducho /naozaj je to také jednoduché?/ ho odvšadiaľ posielali zomrieť domov - samého. A sám aj zomrel... posledné, čo mi bolo povedané od maminy, aby som ho prišla pozrieť, prosila ma. Dodnes viem, čo som jej povedala: "Samozrejme, že pôjdem, hneď zajtra. Povedz mu, že prídem. To je to najmenej, čo môžem urobiť. A aj fotky vnukov donesiem, aby ich videl." /deti som so sebou nechcela brať, sama som nevedela, čo ma bude čakať/ Potom som len dodala: "Mne neublížil nijak a ak áno, ja som mu odpustila, povedz mu, že som mu už dávno odpustila, aby mohol ľahšie odísť." A odišiel krátko potom... nestretli sme sa už.
A tak som si dnes uvedomila, že ľudia žijú tak ako vedia, uponáhľane, pod stresom, s úsmevom alebo rovno smejúc sa, užívajú si, trápia sa...ale keď príde koniec, sú /akí?/...možno bezmocní, ustráchaní, sami...
Čítala som dnes článok o rehoľných sestrách: http://pirohova.blog.sme.sk/c/353833/Staci-ze-su-V-habitoch.html?fb_act… krásny článok, krásne poslanie...a nepotrebujú potľapkanie po pleci, nepotrebujú tučnú sumu každý mesiac na účte. A nie je to len o nich...ale o všetkých, ktorí pomáhajú a nielen peniazmi a materiálne, ktorí pomáhajú anonymne, ktorí pomáhajú žiť, ktorí pomáhajú umierať.
Na koniec kúsok z tohto blogu, ktorý sa ma dotkol:
"Okrem lídrov, ktorí vedú a motivujú do života a pracovných aktivít, potrebujeme tiež osobnosti, ktoré nás naučia umierať. Pripravia na to. Ukážu, ako sa to dá – bezchybne, alebo úspešne, ak chcete...
Zaujímavá pracovná pozícia. Učiť umierať. Náročná. S nezaručeným kariérnym postupom. Ale na konci s uznaním na oboch stranách. Na našej, aj na tých, čo sú už tam, kam raz pôjdeme všetci." (brokenheart)
myslím, že pointa sa v danej diskusii neprehliadla, práve naopak - autorka si ju celkom slušne ustrážila. Chápem, že tam vyvstane otázka zameraná priamo na obete tejto choroby, ale téma blogu bola jednoducho iná...nedá sa tomu nič vytknúť a verím, že nikto z nás, čo sme prispeli nemá ľahostajný vzťah k ľuďom, ktorí na rakovinu ochoreli. Ja osobne určite nie, ale téma bola o inom a to neznamená, že tí, ktorí tieto nadácie určitým spôsobom spochybňujú, necítia spolupatričnosť a súcit s chorými.
"...nedá sa tomu nič vytknúť a verím, že nikto z nás, čo sme prispeli nemá ľahostajný vzťah k ľuďom, ktorí na rakovinu ochoreli. Ja osobne určite nie, ale téma bola o inom a to neznamená, že tí, ktorí tieto nadácie určitým spôsobom spochybňujú, necítia spolupatričnosť a súcit s chorými."...v tomto si ma asi zle pochopila, nevytýkam nikomu ľahostajnosť, pretože neprispel alebo nepripisujem väčšie empatie, pretože prispel. Písalo som, že je to na každého uvážení, či áno alebo nie. Neútočím na nikoho, kto si vyjadril svoj názor...rešpektujem tie postoje.
Práve preto, že téma bola o zbierke na Ligu proti rakovine som mala potrebu napísať svoj blog. Práve preto, že rakovina ako taká nie je len o zbierkach, ale práve o ľuďoch, ktorí s ňou prišli do kontaktu. Nielen o prevencii, možnosti liečby - i keď aj to je nesmierne dôležité, ale je to aj o ľuďoch, ktorí ten boj prehrávajú /a nie z vlastnej vôle/ a práve títo ľudia potrebujú na blízku osobu, ktorá im na konci pomôže prekonať strach zo smrti /a je jedno, či je veriaci alebo nie/. Je to o ľuďoch, ktorí zomierajú sami alebo v nemocničnom prostredí a ak majú šťastie tak v kruhu blízkych. No kto im pomôže v tých posledných chvíľach zomrieť dôstojne? To býva v našej spoločnosti často tabuizovaná téma... síce ťažká a ťažko sa o nej rozpráva, ale je tiež súčasťou tejto choroby. Potrebovala som na tú diskusiu nadviazať, nejak to zo seba vydať...
Sedela som v čakárni...dlhé týždne, dlhé hodiny...babka s dedkom docupitali kratulinkými krôčkami, ozaj mi pripadali ako z rozprávky...sadli a sedeli...dlho im to trvalo kým si zvliekli kabáty, uložili všetky tašky - dľa nich som súdila že idú na príjem...možno prešla hodina, možno viac, dedka začalo knísať a tak sme všetci usúdili že ich pustíme dopredu...nech idú už dnu...dedko vzal hrbu papierov, babka mu vysvetľovala že tašku s vecami brať dnu nemusí...zavreli sa dvere, babka sadla, zopela ruky, hlavu dala dole a vedela som že plače..."pani je vám zle?" spýtala som sa jej...a babka sa rozrečnila "viete, sme tu tretíkrát, dedko (áno, babka svojho muža volala dedko) má rakovinu, majú z čreva odrezať ale už ho 5 mesiacov posúvajú...ja sa modlím aby ho už vzali konečne..." ja som nevedela čo mám povedať...chytila som jej ruky a držala...a ona si ich držať nechala a ticho sme tam sedeli kým sa neotvorili dvere a dedko nevyšiel z ambulancie: "som ti hovoril že nemáme chodiť!za 3 týždne máme prísť..." a už aj bral si kabát, nezaujímal sa čo je v čakárni...
"Nebojte teta, prídete domov, navaríte si polievočku a bude dobre..." tot zo mňa vyšlo...ja netuším prečo toto som jej povedala, proste to zo mňa vyšlo, pohladila mi ruky a išla dedkovi pomôcť s kabátom...odchádzali jeden pridŕžajúc sa druhého a keď míňali dvere, na sekundu sa babka na mňa pozrela, usmiala a povedala "Ďakujem."
Ja možno aj presne viem čo tým chcem povedať len asi nechcem zas rozvíriť tie nesprávne vody.Človek naozaj nemusí byť opečiatkovaný symbolom, naozaj nemusí robiť to, čo všetci, naozaj nemusí dávať to, čo každý, naozaj nemusí ... a aj tak nemusí byť zlý človek.
Naučme sa žiť.Častokrát nedokážeme žiť jeden pri druhom.Pomôcť si zaživota.Nieto ešte v tak intímnej chvíli akou umieranie je, chcieť pri sebe niekoho, na koho som možno v živote krivo pozrel, nechtiac ublížil...nieto ešte aby mi niekto ukazoval cestu, akou sa mi umrie ľahšie... Naučiť sa žiť.To nám treba.
Joj dievcata, pretazka tema, ked si spomeniem na mamkinu poslednu sms a cakanie na prijme, ked sanitkam meskala .... a ja som vedela, zeu je velmi, velmi zle ...
POmáhala som mnohým ľu´dom odísť, možno preto som bola tak veľa krát v nemocnici. Raz ma jedná stará pani prosila, budete so mnou však, Povedala som jej áno, budem. Vedela som o čom hovorí a tak sme ležali spolu a ja som vedela že táto noc je nocou jej odchodu. Odišla krásne a aj ked v nemocnici tak nie sama.
Pred 20 rokmi v ezoterických kruhoch, bolo nemysloteľné aby niekto hovoril, že o smrti treba hovoriť s šlovekom a bez výčitiek.
Vtedy mi ponukli miesto do hospicu vo Viedni, lenže bolo by to zbytočné, lebo som vedela pár slov po nemecký, možno dve vety, ale to je málo a tak sme chceli s priateľkou začať tu. Ona je psychologička a máme veľmi podobné vnútorné vnímania, ale nestalo sa tak.
Hospice začali stavať neskôr a tam je to skôr orientované na kresťanské ponímanie.
Každý si myslí, že nemôže ešte odísť aj ked už žiť nevládze, lebo ešte to a ešte to a tam ide o to aby prekročil svoj tieň a pochopil, že urobil všetko čo vedel a mohol a odpustiť iným aj sebe a odrazu vie odísť zmierený a s radosťou.
Nikdy neodchádza zo svetského života človek sám, príde mnoho našich blízkych aby mu pomohli, lenže to vie až vtedy, ked bolesti ustanú a on už je viac inde ako tu, vtedy je zmierený so smrťou a vie že je čas odchodu. Nič nie je horšie ako počúvať vtedy egoistické reči typu ... ty sa z toho dostaneš, vieš koľko iných sa vyliečilo a pod.
Čo tak mu iba povedať že nie je sám, že ho máme radi, alebo ho poprosiť o odpustenie a vyčistiť všetko aby sa mohol rozhodnúť sám.
No a tiež nevylučiť deti z toho prežívania, lebo im vytvárame priestor pre únik pred realitou.
Dieťa nemá problém spracovať takéto veci, hlavne ak sme ho neizolovali od diania v rodine. Pomáha mu to a formuje ho k tomu, aby vedel že tak ako narodenie tak aj smrť patria k životu
...krásne si to napísala. Presne takto som to cítila, keď som blog písala. Akoby umierajúci ľudia už neboli v záujme nikoho, okrem najbližších...a aj niektorí z nich nevedia pomôcť k odchodu, pretože strácať milovaného a dopriať mu pokoj, odpustiť mu aj to, že nás tu zanecháva, nechať ho nebojovať pokiaľ už niet síl - to všetko je príliš ťažké a boľavé, ale mali by sme sa to naučiť... myslieť na potreby iných v rôznych chvíľach.
Smutné je, že v dnešnej dobe umierajúci ľudia často nie sú ani v záujme najbližších, hlavne tí starí. A skladám klobúk pred zdravotníckym personálom, ktorý robí čo vie, aby ľuďom pomohol, keď už ani najbližší o nich nemajú záujem.
Ono to vždy nie je o tom že nemajú ľudia záujem...ale môže si rodina s tromi deťmi dovoliť byť pol roka na OČRke a starať sa o umierajúceho človeka?Nie vždy to ide.Tak isto nie každý to dokáže...nie každý dokáže starať sa o dekubity, prebaľovať...niekto proste jednoducho nemá na to - city, nervy, žalúdok...čokoľvek.Môže to byť neviem ako blízky človek, niekto to proste nezvládne.Tak isto psychicky je to dosť ťažké...nie sú všetci silní na toľko, aby dokázali celý deň stráviť umierajúcim človekom.
A to väčšinou sa už nestarajú o toho človeka ktorého poznali.Už je to väčšinou človek pod vplyvom drog aby necítil bolesti, s neprítomným pohľadom, možno vnímajúci čo sa okolo neho deje ale pod vplyvom drog asi ťažko zaraďujúci či to, čo sa deje je dobré alebo zlé.Častokrát sa tí príbuzní nemajú starať už o toho svojho príbuzného...ten je už dávno inde, starajú sa len o tú telesnú schránku....
Súhlasím, nie vždy to ide. Ja vo svojom okolí vídam skôr tých čo na to nemajú - myslím finančne, že ešte aj starkých doopatrujú. V generácii mojej mamy, starej mamy sa do nemocníc umierať nechodilo. Každý sa narodil aj zomrel doma. Rodina s tým žila, žili s tým deti odmala. Každý bral ako súčasť života, že sa postará o svojich blízkych v chorobe, starobe. Dnes je smrť tabu, cintorín je pre niekoho strašidelným miestom.
Rozdiel oproti minulosti je aj v tom, že kedysi sa ľudia rodili aj zomierali doma, áno, ale len málokto bol dlhodobo nevládny. Ľudia umierali na iné choroby, väčšinou pomerne rýchlo. Dnes sa udržiava aj starý a nevládny človek celou spústou liekov v nezmenenom stave aj celé roky. Je rozdiel doopatrovať blízkeho umierajúceho a opatrovať nevládneho človeka celé mesiace alebo roky. Ten dlhodobý nápor na psychiku ozaj nezvládne každý.
S tým umelým udržiavaním máš pravdu. A hlavne ak ten starý alebo nevyliečiteľne chorý človek o to nemá záujem. Niektoré krajiny túto otázku už poriešili. Nechali to na ich rozhodnutie. Či je to správne neviem. V jednej diskusii odznelo, že vnímanie utrpenia človeka poľudšťuje. Že keby sme dovolili všetkým chorým zomrieť na základe ich rozhodnutia, zmysel života by stratil podstatu. Aj toto vnímam ako pravdu.
Aj kedysi boli dlhodobo nevládni. Aj roky. Aj keď v menšom meradle. A utrpenie sa nezmierňovalo žiadnymi liekmi, ani trpiaceho ani opatrovateľa. Bol iný prístup k životu samotnému. Ľudia nešpekulovali, čo sa nedá, ale museli robiť čo bolo potrebné. Lebo iné možnosti neboli. Žilo sa ťažko, oveľa ťažšie ako teraz.
Kto mal starých, či prastarých rodičov a bavil sa s nimi o živote generáciu, dve dozadu vie o čom hovorím.
Nechcem, aby sa moje slová prekrúcali. Viem, že to každý nezvládne, viem, že dnes sú aj iné možnosti. Každý snáď vie, prečo a ako robí, každý má iné podmienky.
Krasne si to napisala. Kiezby sme to vsetci tak zvladali. Zial, tieto situacie, ked nevieme pomoct niekomu, koho mame rade, na kom nam neskutocne zalezi, su v zivote najtazsie a velakrat usta nevedia vypovedat to, co citi srdce...
Ešte som chcela doplniť. Pre umierajúceho je veľmi ťažké, ak u niekto blízky povie - to mi nemôžeš urobiť, alebo - to mi neurobíš.
On by musel k v sebe vyvínuť veľkú agresívnu silu aby to premohol. Ako napríklad a just!
Väčšinou ostane uviaznutý a nemôže von, cíti sa zle. Vnútorná zlosť sa mieša so súcitom a zabuda na svoje potreby.
Pritom sa všetko dá napraviť už len tým, že povieme svojím milovaným . .... rozhodni sa sám ako ti je lepšie, budeš nám tak veľmi chýbať ale rešpektujeme tvoje rozhodnutie.
Viete čo je divné? - nie všetci vtedy umrú, veľa z nich sa zázračne uzdraví, ale hlavne preto že sa tak rozhodli.
Ak sme milovali toho človeka kým žil a rešpektovali ho, tak ho rešpektujme aj v tom najdôležitejšom.
Neurčujme nikomu smrť, kedy môže a kedy nie. To nám nikomu neprislúcha, ale každý to v sebe nosíme a vieme alebo aspoň mali by sme vedieť sa rozhodnuť čo dalej a ako to chceme. Toto nie bizardné a ani morbidné, toto je najväčšia pravda človeka.
Túto fázu som zvládla, prosila som o vykúpenie z bolesti a slubila mamke, ze to zvladneme ..., ono ma to sice dobehlo neskor ..., ale prva faza bola, ze mamke je uz dobre ... ano je potrebne akceptovat vsetky rozhodnotiu aj tie dobre aj tie menej ... bezvyhradne, nesebecky ...
Uf, uf, náročná, ale zaujímavá téma, tiež v sebe nosím v sebe niečo nedokončené, zatiaľ celkom nevstrebané z mamkinho odchodu. Myslím, že učiť umierať by sa u nás mal hlavne personál nemocníc a nielen to, ale podľa mňa neviem čím to je, ale ja som sa zatiaľ s empatiou nestretla a už som pár krát nemocnicu zažila, či už osobne alebo sprostredkovane. Ospravedlňujem sa tým, ktorých sa to netýka.
K téme umierania v nemocniciach.
Nejako je v nás zakorenené, že ak s niekym našim blízkym je zle utekáme s ním do nemocnice, hneváme sa že všetko dlho trvá, že mu nestihli pomôcť a pritom sme mali počúvať svoje srdce, ktoré hovorilo, toto je koniec, ostaňme spolu a odprevadme ho.
Tak nejako nás pohltila táto doba. ja vzdávam česť lekárom, ktorí povedia rodine. Vezmite si ho domov zomrieť - no a na rodine je či to urobí alebo nie.
Raz som si vypočula aj lekára, ktorý nechápal prečo sa ľudia boja aby ich rodič zomrel doma, vo väčšine prípadov ho domov nechcú.
On povedal že to chápe, ale že aj tak je to pokrytectvo, ked potom nariekajú ako mu v nemocnici nepomohli.
Ak nám niečo také lekári povedia, mali by sme si ho zobrať domov a prestať hovoriť o vyliečení ale hovoriť o tom čo bolo pekné, pospomínať na to krásne. Vtedy sa oveľa skôr odpúta a môže prejsť cez závoj a prijať svoju smrť alebo iné rozhodnutie.
Vidíš a toto ja poznám z opačného konca..."neberte ho domov, potrebuje neustále infúzie, sem tam kyslík, v žiadnom prípade neprepustíme..."
A to sa starká ťahala domov len umrieť.Len nechcela umrieť v nemocnici...Tak sme aj spravili, podpísali zodpovednosť, reverz a vzali domov...až vtedy sa ukázalo naplno v akom stave nám ju domov dávajú, dekubity až na kosť... ale tešila sa z každej hodiny u nás strávenej, hoc povedali že umrie už v aute... vydražala 10 dní.Doma, medzi svojimi.Len chcela umrieť doma...
A práve toto som očakávala, že nám niekto povie, naznačí, že je lepšie ak si mamku vezmeme, že sa blíži koniec, že nevedia nič urobiť. Nič také sa nestalo, len ju trápili hadičkami a radšej nepíšem čím všetkým. O prístupe sestier ani nehovorím. Dokonca ma k nej nechceli pustit poobede v tradičný čas návštev, akurát oficiálne v ten deň neboli. Nie, každý deň z tých 6 čo zomierala v nemocnici sme sa snažili získať informácie, stále iný doktor, strohé informácie, nič viac. Cestu domov by zrejme neprežila, ale zomierala v izbe s inými ľudmi a sama, aj tak si vyčítam, že som sa tam na druhý deň nevybrala a nejako neprebojovala už ráno, poobede už bolo neskoro na všetko...
už je čas odpustiť sebe aj iným a pustiť, joooj ...
(brokenheart) (brokenheart) (brokenheart)
V prípade našej babky to tak bolo, vzali sme ju z nemocnice domov. Zomrela v momente keď bola pri nej moja mama (jej dcéra) a ja, s vtedy maličkou dcérkou v náručí - jej pravnučkou. Dosť ťažko som spracovávala tie posledné chvíle, ale som rada, že som tam bola. Boli sme tam vtedy 4 generácie jedného rodu, samé ženy. Neskôr, keď som sa z toho spamätala, som pochopila silu toho okamihu. Dcérka mala niečo 6 mesiacov a dva roky na to som sa o tom rozprávala s jednym lekárom, homeopatom a veľmi vnímavým človekom, premýšľa som nad tým, aký dopad mohol mať ten moment na maličkú (boli sme v dome vtedy sami a nemohla som ju nechať samu, ale chcela som byť aj pri babke, tak som vzala aj dieťa)...povedal mi, že práve ony dve - najstaršia a najmladšia mohli pochopiť a prijať tú chvíľu v úplnej prirodzenosti a s pokojom
a dodal, že pre babku to muselo byť krásne zavŕšenie života vidiac nás tri spolu pri nej.
To musel byt ozaj krasny moment aj ked bolavy a prepojenie generacie zien nadherne.
Krásne a pán homeopat je skutočne človek so správnym vnímaním. Je to ako podanie pochodne a najmladšia generácia je najviac spojená s najstaršou, len mi to púto sme popretrhavali, lebo niekto začal šíriť veci aké je to zlé pre dieťa a potom to tak vníma aj 40 ročné dieťa ktoré ma dalšie deti a smrť nakoniec vylúčime z našich životov a budeme sa tváriť že je to ten najhorší bubák na svete, namiesto aby sme ju všetci vzali na vedomie a potom sa možno veľa veci zmení.
Anjeli dakujem
pomohla si mi premostiť cez zajtrajšie druhé bolestné spomínanie na odchod v mojom náručí tých ktorých som tak veľmi milovala.
Môžem vidieť za závoj, môžem toľko všetkého vedieť, ale som len človek, človek ktorý to musel prežiť a bolí to stále aj ked som toľko veci pochopila.
Smútok v duši je, ale ja viem že som urobila všetko aby oni boli spokojní, nič viac urobiť neviem.
Uvoľnila som púta ale bolesť ich ešte zväzuje, som len človek
Ďakujem
Tiež som sa veľmi dlho vyrovnávala so smrťou dvoch ľudí /babinkou a otcom/, ktorým som nestihla povedať, koľko toho v mojom živote znamenali...v otcovom prípade napriek všetkému aj zlému, čo spôsobil pod vplyvom alkoholu... bolo a je mu z mojej strany odpustené. Žiaľ, nemala som možnosť povedať mu to ...ale zrejme začul slová, ktoré som mu na diaľku šeptom vyslovila, zomrel pokojne.
Ale srdce bolí z tej straty (brokenheart) .
Moja
