Blogy používateľa balalajka

No čo ti poviem?

Leto sa nám rozpolilo na dvoje a ešte raz napoly. Až zostala len jedna štvrtina z prázdnin. Aj do tej sme už zakusli. Márne školáci ignorujú plagáty so školskými aktovkami, márne sa odvracajú od zošitov a pier v obchodoch.

Ešteže my, dospeláci, to tak necítime, my sa môžeme narobiť sviatok - piatok, leto jeseň, všetko jedno.

Aj sa to už na chladných ránach dá cítiť, aj na večeroch, kde začala sa skôr spúšťať tma.

Som minimalista.

Teda sa snažím a jediné, v čom to dávam v pohode je líčenie. Aj to je skôr z núdze cnosť, lebo nestíhačky. Ráno jedno sérium, druhé sérium, trochu krému. Fajn - výživa za nami. Obočie prečesať, občas dofarbím ceruzkou. Niekedy sa rozhodnem pre njud luk JLo - teda ja to tak volám. Ona na seba nakydá farbičky, ja sa tvárim, že sú také nude a moje líčenie také dokonalé, že ich nevidno.

Neznášam make upy.

Priznavam, ze som tento vyraz pocula prvykrat minuly tyzden. Hladala som nieco lacne na 2 noci, co si moj bankovy ucet takmer nevsimne.

Ak by ste sa ma to spýtali, z fleku poviem, že nie, hoc teda políčko, že s nimi pri internetovej objednávke automaticky škrtám. To sa už v bežnom živote skôr snažím zaostriť na tie pidiblchy, ktoré by normálne mali rozlezené na 46 stranách a obchodníci ich natlačia na A4. Občas mám dojem, že sú to QR kódy a nie znaky abecedy.

A ja neviem, či je teraz nejaká akcia, ale ja ju vyhlasujem.

Denne nakladáme, vykladáme. Balíky, palety, všeličo. Všelikoho nie.

Teplo nám je, že nám dolu riťú teče, akoby povedala moja babka. Pánom kuriérom kvapká z klimatizácie, ale chrbtiská majú opotené riadne teda tiež.

Tak sa nám emotívne začali prázdniny. Emotívne na všetkých frontoch.

Najviac ma dostali moji poslušní chlapčekovia, ktorí na prahu dospelosti sa naučili materi vravieť NIE.

Hnevám sa. Jedujem. Kričím a skúšam zvládnúť ešte aj ten stres od nich. Akoby iného dosť nebolo.

Mladší aj dojde, ja pokričím - "nie nie nie a ešte raz nie!" Vidím, že plač na krajíčku má. Ale nepustí. Hrdo bradu vystrkuje, päste v nohaviciach zatína, myslí, že to nevidím. Navrchu flegmoš, dnu to vrie.

A ja sa hnevám viac na seba ako na neho, lebo jeho zaťatosť obdivujem. To je chlap!

A môžeme si prosím pekne za to sami.

Ako Daška písala v blogu o dopamíne - furt sa potrebujeme z niečoho tešiť. A nejak nám unikajú také tie radosti, aké sme mali "kedysi". To tešenie sa z jednoduchých vecí prevalcujú "väčšie projekty".