Blogy používateľa balalajka

Oliverko sa z teploty vyspal, ale mne nálada do príchodu chalanov veru nestúpla.
" Mojka, čo sa deje," sadá si ku mne empatický Karči.
" Videla som Alexa so Soňou."
" Ježiško," odtiahne sa odo mňa, ako keby ho uštipol had.
" Normálne so Soňou? A čo? Čo robili?"
" No on stál ako taký stĺp a ona sa okolo neho ovíjala ako fazuľa."

Tak a snáď je to tu. Toľko som sa tešila na sneh, na snehuliakov, čiapky, sánky a ták.
A včera? Koťuha jedna - snežienka. Z čista jasna. Žiadne hlávku sklonenú, snehom prikrytá. Pekne krásne - biele lístky rozpleštené, byľka jak drúk, rastie si a kvitne bez ohľadu na môj názor, že ešte zima by mala prísť - však mám ešte nové čižmy!

"A.....bre ránko, pani suseda...." preplávam okolo nej a cup, cup, cup .... skackám si po schodoch hore ... hore .... k svojmu bytu, kde ma čakajú štyri zvedavé uši a jedno sladko odfukujúce dieťa.
Vojdem dnu s úsmevom od ucha po ucho ... chalani sedia v obývačke.
"NO ČO??? Kde ste boli, aké to bolo? Koľkokrát....?"
Unavene padám do kresla.
"Miláčikovia, teraz nieee."

Láskali sme sa, pomaly, jemne, jeho pery boli na mojich, ruky ma hladkali a ja som bola v siedmom nebi. Jazykom mi vnikol do úst a ja som pootvorila pery, aby sa dostal k môjmu jazyku. Jazyk mal sladký od vína a mala som pocit, že ho mám všade. Zrýchlil sa mu dych a jeho ruky boli rýchlejšie a smelšie.

Deň mi ubehol ani neviem ako. Navečer prišiel Karči, aby mi postrážil Oliverka, ako mi sľúbil. Len mi zabudol povedať, že si dovedie „posilu“. Tomáša. Domaľovávala som sa a sledovala ich v odraze zrkadla za mnou.

Pomaly otváram dvere na byte .... matka ma víta na chodbe, so založenými rukami.
" Karolko mi povedal, že do toho kina s ním nejdeš .... si ma naštvala!"
" Mami, mne je vážne blbo, prosím ťa, choď s Karčim ty."
" No jasné, ja som dobrá len na to, aby som strážila malého, nemáš voči mne žiadnu dôveru, som úplne naničmama!!!"

"Aaaaa...hoj...Alex. Ja...myslela som si že...."
"Aaaaleex, môžeme ísť?" kričí naň cez chodbu nejaká sestra.
"Počkaj prosím ťa chvíľočku, niečo tu ešte mám" nespúšťa zo mňa oči on.
"Ó, tak to nie, ja ťa predsa nebudem zdržovať" v duchu si nadávam, prečo by som ho nemohla zdržovať....?
"Rád by som si dohodol to kino, alebo už to neplatí?"

Moja mama mala o mne vždy predstavu, že som bordelárka. Ja neviem odkiaľ to berie. Ja mám totiž vlastný systém.. To neni bodrel. Nevidím nič zlé na tom, ak triedim staré veci od nových. Do skrine nahádžem starý papier a potom ho dám Olimu do zberu. Alebo ceruzky na oči. Ak sa mi polámu, tak ich dávam v kúpelke do poháriku vpravo a dobré sú vľavo.

" Ale pani suseda, hádam nechcete to dieťa dať do auta bez autosedačky."
Do slúch mi udiera krv. Jasné. Vždy je nejaké "ale".
Tak a moje zoznamovanie je v háji.
" Pán sused, ja vám ukážem cestu. Veď ja robím v nemocnici. Chcete?" a už si sadá do auta na miesto spolujazdca.
Mrcha. Krčím plecami a pritískam si Olivera k sebe.
Milujem svoje dieťa. Taaaak veľmi ho milujem.