Blogy používateľa balalajka

Vraciam sa do Trenčína a vidím ho očami zapadajúceho slnka. Ako majestátne sa týči nad ním hrad. Hrdo drží nad ním ochrannu ruku a domčeky všetkých architektonických období sa k nemu túlia ako kuriatka ku kvočke.

Na záhrade u starkých rástla čerešňa. Otrhaná, okmásaná deckými rúčkami každé leto. Kmienok stromku nízsky, tak akurát pre detváky, aby nepadali z veľkej výšky. Čerešne tam neboli až také chýrne, ale bolo ich málo a vzácne boli. A pod tou čerešňou stáli dva úle. Každé leto ich môj starý otec otváral so včelárskou maskou na tvári.

Sedím si v aute a moje dve zlatíčka si trieskajú po hlavách rurkami zvinutého papiera a úúúžasne sa bavia. Snáď mi hlava nepraskne z tej začínajúcej migreny. Mysli na niečo pekné, mysli, mysli:

Pozeráme na seba cez kraj pohára a uškierame sa ako dve opičky.
Naraz zazvonil telefón a ja som nadskočila, ako som sa zľakla. To mám za to, že hľadím na chlapa, ako teľa na nové vráta, akoby som žiadneho v živote nevidela.
Alex vstáva a dvíha telefón. Sledujem strohý rozhovor.
„ Áno? Nehovor? Dobre. Nie. Samozrejme ospravedlním. Áno. Maj sa.“

Ráno klopkám po chodníku novými topánkami. Musela som prikúpiť do garderoby, keď sa idem ukázať mamičke muža, na ktorom mi záleží.
„ Ani sa na teba nepozriem, to čo máš za make up? Vyzeráš, ako by si ani nespala. Idem uvariť kávičku,“ privíta ma v robote Karči.
Tak ďakujem!

Ráno som vstala a trešťala mi hlava. Zobudila som sa hore zadkom a mrzutá. Simonka je mrzút - húdol si vrták a ešte aj to jeho vŕtanie ma bolelo. Vychystala som ospalého strapatého synčeka a vyrazili sme do sychravej ulice.

Chcela by som byť občas vzduch. Aj teraz by sa mi to hrozne hodilo. Nechala by som ich tu pekne oboch – Alexa s jeho peknými očami a sladkými rečami sedieť za stolom a aj moju mamu búchať na vchodové dvere.
" Simona, otvor," počuť buchot pästičky.
" Viem, že si dnu. Počula som hlasy, tak sa nerob, že nie si doma. Otvor, počuj...eššš."