Stres! Vyžieram klobásu a naliala som si druhý pohár červeného vína. Keby sa niekomu zdalo, že píšem blbosti, aby vedel prečo. A prečo? Nie, nie je to stres z Vianoc. Ideme k mamke, tak čo nestihnem upratať, to 24.12. bude 200 km odo mňa. je to stres z telefónu.
Balalajka pekne napísala o relativite času Pridám krátky postreh o relativite vnímania veľkostí oblečenia (mužmi, teda mojim drahým). Vystrihovala som si novú letnú sukňu, látka a strih rozložené na zemi. Drahý sa opýtal, že akému dieťaťu šijem. Keď som povedala, že mne, začal sa hádať, že to neoblečiem Normálne som musela zobrať meter a zmerať obvod pásu, len tak uznal, že je to pre mňa.
Ako zvyčajne pre Vianocami, dejú sa veci čarovné alebo "čarovné" Zadarilo sa mi schudnúť a v pondelok som si kúpila krásne menčestráky veľkost 36. Šťastná jak blcha som bola, aj keď na stehnách by to mohlo byť o centimetrík volnejšie, ale na páse a zadku sedia (ako riť na šerbli). Ešte som sa doma povykrúcala pred zkadlom a potom mi to došlo.
Asi by som mala písať o niečom pozitívnom, v čom sú Slovenky unikátne. Ale v posledných dňoch mi rezonuje v hlave téma iná. Mám pocit, že obetovať sa pre deti je bežné iba na Slovensku. Áno, bolo aj v susedných Čechách, ale tam sa obetavosť už začala vytrácať. Aj v iných štátoch sa určite nájdu tak obetavé matky, ako u nás. Ale na Slovensku je materská (rodičovská) obetavosť taký "bežný štandard".
Za seba tvrdím, že určite áno, treba deti učiť pomáhať. Mám dve deti školopovinné, tak ma články o slovenskom školstve zaujímajú. čítam pomaly všetko, porovnávam s realitou, teda aspoň tou, aká je na škole, kde chodia junáci. Nie je to ružové, skôr šedé s čiernymi fľakmi, ale občas sa vyskytne kúsok peknej výšivky, keď ako rodič vidím, že s učiteľkou ťaháme za rovnaký koniec, aby z deciek niečo vyrástlo. Uvažovala som, že prehovorím chalanov na 8-ročné gymnázium, veď hlavy na to majú, ale nakoniec som to nechala tak.
Minulý týždeň boli chorí junáci, ale aj ja. Keď už chlapci nevedeli, čo so sebou a mne išlo hlavu roztrhnúť, nahnala som ich, aby si zohnali úlohy a začali sa učiť. A hneď to začalo:
- On nedvíha mobil, zavolaj jeho mame.
- Tak asi je niekde na krúžku, mama v robote, zavolaj niekomu inému alebo skús neskôr.
V nedeľu sme naše bábätká poslali do tábora, tak si s drahým užívame.... on hlavne tv pustené nahlas, ja žiadne varenie (jáj, mali sme včera varené vajíčka na večeru). V utorok sme si užili posedávanie v bare pri Dunaji, aj keď nás doštípali komáre. V stredu sme pôvodne chceli spoločný kúpeľ, ale v tomto teple sme to vzdali. Dnes bolo na rade kino. Vyšpekulovali sme ísť do toho najvzdialenejšieho, aby som si prešla cestu, keď budem junákov voziť do denného tábora.
Asi premýšľate, čo majú rýchle autá a veľké morské cicavce spoločné. Vlastne ani ja neviem, len sme stihli na jednej dovolenke oboje. Cieľ našej cesty bolo Taliansko. Nechceli sme sa iba opekať na pláži, chceli sme aj niečo vidieť, tak sme nabalili auto a hneď po skončení školy sme vyrazili. Prvá zastávka Bologna. Aby som rodinu neznudila hneď v prvý deň, pátrala som, čo by bolo pre troch chlapov zaujímavejšie ako starobylé mesto. Našla som asi 50 km od Bologne mestečko Maranello.
Pridám krátky postreh o relativite vnímania veľkostí oblečenia (mužmi, teda mojim drahým). Vystrihovala som si novú letnú sukňu, látka a strih rozložené na zemi. Drahý sa opýtal, že akému dieťaťu šijem. Keď som povedala, že mne, začal sa hádať, že to neoblečiem 
Normálne som musela zobrať meter a zmerať obvod pásu, len tak uznal, že je to pre mňa.
Zadarilo sa mi schudnúť a v pondelok som si kúpila krásne menčestráky veľkost 36. Šťastná jak blcha som bola, aj keď na stehnách by to mohlo byť o centimetrík volnejšie, ale na páse a zadku sedia (ako riť na šerbli). Ešte som sa doma povykrúcala pred zkadlom a potom mi to došlo.
