Poriadok – tá večná guľa na našich nohách, tá škvrna na našom štíte dokonalej gazdinej, ten večný zdroj nespokojnosti a príčina depresií. V pravidelných cykloch, kopírujúcich zvyčajne nejaké významnejšie sviatky a udalosti v našich životoch, sa stáva hlavnou témou našich rozhovorov a aj blogov.
Už keď som odchádzala do Jasnej, tušila som, že toto nebude len tak s kostolným riadom. Dohadovali sme si s Mamamatou ubytko spoločné a riešili sme akú "kategóriu" si máme zvoliť, či trvať na hviezdach štyroch, či nám (hviezdam ) budú aj tri stačiť. Skonštatovali sme,že ak na nás pršať nebude, tak je všetko O.K - rozhodne sa tam nechystáme spať.
Viem, že skôr či neskôr to príde – ten morózny, uhundraný dospelák vykáže dieťa vo mne do príslušných hraníc – ale teraz ešte nie, teraz si ešte môžem dokonale užívať ten krásny pocit, ktorý ma núti usmievať sa, naplno preciťujem snahu každej mojej bunky roztancovať sa v rytme rolničiek, ktoré mi zvonia v hlave. Už letmý pohľad na okennú tabuľu, ktorý ešte neodhaľoval viac, než sivobielu oblohu dával tušiť, že UŽ JE TO TU!
Dievčatá cestujúce do Liptovského Mikuláša vlakom, ktoré ste sa prihlásili do "skupinového cestovania" a ktorým sme kupovali lístky, prosím, pozrite si aj spam v svojej mailovej schránke - dostala som už od niekoľkých avízo, že sa im mail s informáciami o lístkoch a platbe za ne dostal rovno do spamu!!!!!!
Podľa mojej evidencie by sa to mohlo týkať týchto dám:
Má to sa svedomí Mamamata – špiónka jedna , pokúšala sa vymámiť odo mňa, aký budem mať kostým na Hippies Party – asi chcela „opisovať“ . Naštartovala vo mne tým rozhovorom nejaký taký „spätný chod“ – a pokračovalo to celý deň až do večera keď som si umývala zuby.
V nedeľu som konečne prelomila ten začarovaný kruh „restov a trestov“ a došila som záclony. Kúpila som si ich ešte v lete v Nowom Targu. Vyberali sme spolu s mužom – schválne som ho pribrala, aby potom nefrfľal – lebo hoci tie čo sme mali doteraz sú podľa mňa perfektné, jemu sa vôôôbec nepáčili.
Už ma to zase raz dostalo. Viem, že to nie je trvalé, ale dá to dosť zabrať, kým sa z toho vyhrabem. Prichádza to čas od času a práve kvôli času. Času, ktorý nenatiahneš, neznásobíš, nerozmnožíš – ani keby si čo robila.
Cestou domov v aute som sa rozhodla. Nebudem to ďalej odkladať. Viem, že to chcem. Naozaj, úprimne, ba priam každým cólom svojho tela. Tak načo čakať, odkladať to. Bála som sa iba toho, že len čo odomknem dvere, tak moje nadšenie a rozhodnosť vyprchajú, že sa zase nájde niečo „súrnejšie, dôležitejšie“ čo treba neodkladne urobiť. Potom príde možno únava, možno apatia a možno oboje – a zase budem celú noc ľutovať. Dnes nesmiem podľahnúť – maximálne uvarím večeru a potom sa do toho pustím. Veď pripravovať sa môžem aj popri pozeraní správ a Paneláku.
) budú aj tri stačiť. Skonštatovali sme,že ak na nás pršať nebude, tak je všetko O.K - rozhodne sa tam nechystáme spať.
, pokúšala sa vymámiť odo mňa, aký budem mať kostým na Hippies Party – asi chcela „opisovať“
. Naštartovala vo mne tým rozhovorom nejaký taký „spätný chod“ – a pokračovalo to celý deň až do večera keď som si umývala zuby.
