Neprajná duša som ja – a márnotratná ešte k tomu. Rozhodla som sa minulú stredu, že nedoprajem môjmu zákonitému vychutnávať si naplno jeho „splendid isolation“ (skvelú, nádhernú izoláciu) a pôjdem trochu narušiť tie jeho kruhy tatranské. Naskytla sa taká šanca – prihlásil sa kamarát so ženou, čo chceli využiť pohostinnosť našej chaty na prenocovanie a následný lepší prístup k „bonanze“ poľských trhov v Nowom Targu. Tak som sa zviezla s nimi, podarilo sa nám toho roku čosi na plyne ušetriť, firhangy v obývačke veru už nevyzerajú veľmi reprezentatívne – reku spojím príjemné s užitočným.
Konečne sa dalo dýchať. Červenkavá žiara v pozadí horských chrbátov dávala tušiť, kam sa Oskar pobral skloniť hlavu. Jeho pichľavé lúče, ostré ako ihly na korálkovanie dajú na pár hodín všetkým pokoj. Už nebolo treba žmúriť, privierať oči. Odkiaľsi priletel aj večerný vánok a začal fúkať ľuďom, zverom i rastlinám rozpálené telá. Celý kraj si vydýchol.
Prečo chodím v lete rada do práce? Lebo sme v podstate škola – vzdelávacie zariadenia a leto teda znamená , že práce je podstatne menej, ako po iné mesiace v roku. Ostáva viac času na tie činnosti, ktoré bežne pri plnom pracovnom tempe nestíhame – či je to generálne upratovanie šuflíkov, alebo trošku dlhšie posedenie pri kávičke než len obyčajné obrátenie šálky s čiernym povzbudivým mokom hore dnom. Kolegovia sa postupne striedajú na dovolenkách, pribúdajú pohľadnice a zážitky, vymieňajú sa zaručené tipy (pre tých, čo sú nerozhodní a svoju dovolenku ešte stále nemajú naplánovanú).
Nadrábala som si - celý týždeň. V sobotu máme stretko Naničmám a teda moje sobotné hrdlačenie na panskom odpadá (nesťažujem sa ). Nechcela som v tom ale nechať maminku samotnú. V horúčavách posledných dní sa aj tak nedá ísť robiť skôr ako podvečer, ako som už spomínala v inom blogu, domácnosť vykradnutá a tak nebudem nikomu chýbať.
Užívam si to od čias, kedy naše potomstvo dalo jasne najavo, že spoločné dovolenky nie sú zrovna ich ideálnou predstavou o dokonalých prázdninách. Hlavne tá ich časť, strávená na chate, vyplnená v duchu hesla - bez práce nie sú koláče - aktivitami ako kosenie čistiny pred chatou (= bobová dráha v Tatranskej Lomnici), natieranie strechy - keď ju prišli kuknúť nádejní natierači splašení v miestnej krčme, zahlásili "ta to je vysooko, tam ja nepolezeeem" a vrátili sa k svojmu dobre vychladenému (= návšteva Aquaparku v Poprade).
Dieťa je doma, pokojne spí vo svojej posteli a ja som už mala čas spamätať sa zo včerajška a tak som schopná vnímať aj iné veci. Napríklad zaujímavý článok o Apolle 11, ktorý som si prečítala na rannom posedení s tlačou .
Poviete si, že som asi strelená mater - a zrejme budete mať pravdu.
Ale poďme pekne po poriadku. Využívam jemné umenie diplomacie často a rada - hlavne preto, že mi to pomáha zostať v očiach mojich detí dobrou mamou a nebyť tou Xantipou, čo všetko len zakazuje. Riešim situácie podľa šablóny:
„Stavím svoje celoročné zásoby orieškov proti tvojim novým čižmám, že ju nepobozká“, prehodila veverička na okne smerom ku kocúrikovi a šibalsky švihla ryšavým chvostíkom. „Aby si mi potom nechodila s cigánmi v bruchu žobrať pod okno“, švihácky žmurkol kocúrik, keď videl ako sa Erikove pery nezadržateľne blížia k tým Izabeliným. Delil ich snáď len milimeter, keď sa obaja strhli – „Ty všivák, ty kurevník, to som mohla vedieť, že si šiel za tou šľapkou“, vrútila sa do kuchyne ako uragán rozzúrená Nataša.
). Nechcela som v tom ale nechať maminku samotnú. V horúčavách posledných dní sa aj tak nedá ísť robiť skôr ako podvečer, ako som už spomínala v inom blogu, domácnosť vykradnutá a tak nebudem nikomu chýbať.
pri sobotňajšom nákupe pred jedným z nákupných centier.
