Blogy používateľa adus

Pozrela som si – chystajúc sa písať o mne a Naničmame – svoju „históriu“ a hneď mi to udrelo do očí – tri roky aj niečo, prerátané na dni dávali onú v nadpise spomínanú cifru a asociácia bola hotová .... ako tak často, nechala som sa inšpirovať názvom filmu, knihy, pesničky – tentokrát konkrétne historickým filmom Tisíc dní s Annou.

Kazdy rok je to ine a pritom uplnerovnake. Vzdy sa nieco dos..e.

Cesta naletisko bola zaujimava. Ani pipnut som sa neopovazila, lebo tatino mal zas antiamericku naladu. Dokonca sa rozhodol, ze si nezasluzim ani aby so mnou pockali, kym mi batozinu zacheckuju. Ale ved som uz velkacka, v pohode.

Po minuloročnom výpadku, spôsobenom Kiskiným polročným pobytom v Málage sme sa znovu vrátili k "rutine" a po úspešne zvládnutých štátniciach a stresoch ohľadne ne/prijatia na magisterské štúdium nastal čas nasmerovať sa opäť raz za Veľkú mláku ...

Hoci som zarputilou vyznávačkou hesla "grunt je grunt" asi by som sklamala prípadného tázateľa, ktorý by chcel odo mňa vymámiť rozmery našich pridomových latifundií. Nie že by som bola tajnostkárka tajnostkárska či rovnako zarputilá ochránkyňa svojich osobných údajov ... Jednoducho ma to netrápi ... viem, že na robotu je toho dosť.

No, najprv sa pochválim tým, čo mám:

Som rada, že som, a tak nie som v stave písať duchaplné vtipné a farbisté blogy o tých úžasných dňoch na Sliači, jediné, čo ako-tak zvládam je pozerať fotečky, čo už niektoré šikule popridávali na FB a tu BUM!!!!!
BOLI SME PODVEDENÉ!!!!!
Milé naničmamky, účastníčky stretka, ale aj tie ostatné, pozrite sa, ako nás oklamali.....

Už pri zverejnení miesta činu a dátumu konania nášho veľkého stretka sme viaceré skonštatovali, že krásna vlaková idylka, na ktorú sme si už tak zvykli a ktorou sme si tak úžasne predlžovali spoločne strávené chvíle sa tentokrát nekoná – fahrplány slovenských železníc a iných verejných dopravcov akosi nie sú tak celkom kompatibilné s našou destináciou. Teda, nie že by s na Sliač nedalo pohodlne a jednoducho dostať – ale bohužiaľ nie tak úplne jednotne.

Prichádzajúca jar má v mojich spomienkach mnoho podôb – vychádzky do petržalských lužných lesov (v časoch, keď tam ešte neboli žiadne, ale vôbec žiadne paneláky) pokrytých takým hustým kobercom snežienok (ktoré ešte neboli chránené a mohli sme si ich natrhať, koľko nám srdce ráčilo), že nebolo kam stúpiť; inokedy zase terény v okolí Koliby či Železnej studienk