Dobrodružstvo začína.....

Po minuloročnom výpadku, spôsobenom Kiskiným polročným pobytom v Málage sme sa znovu vrátili k "rutine" a po úspešne zvládnutých štátniciach a stresoch ohľadne ne/prijatia na magisterské štúdium nastal čas nasmerovať sa opäť raz za Veľkú mláku ...
Nehovorím, že sa mi to páči - ale faktom zostáva, že nech to znie akokoľvek tvrdo, komerčne a materialisticky - všetko je len a len o peniazoch!!!! Inak si skutočne neviem predstaviť, čo by mohlo kohokoľvek prinútiť byť na nohách viac ako 24 hod., len aby mohol svoje dieťa odviezť tmavou nocou do Budapešti na letisko, otočiť to späť, prísť domov tak-tak načas, aby si stihol dať ešte aspoň sprchu a šálku čaju a fičať do práce ..... (alebo že by to bola materinská láska?)
Neviem si predstaviť, kto alebo čo iné by mohlo kohokoľvek prinútiť, sadnúť si do auta a tmavou nocou robiť (síce občas frfľajúceho a provokujúceho - ale to len s tým najčistejším úmyslom, aby ma udržal bdelú) mi spoločnosťna ceste do Budapešti, lebo som sa bála, či ma nezlomí oná povestná "hodina vlka" (iba že by to bol chlap, ktorý síce nerád prejavuje emócie, ale akosi tak trochu mu predsa len na mne záleží?)
Neviem si predstaviť, kto alebo čo iné by mohlo kohokoľvek prinútiť, byť na nohách 48 hod., očakávajúc aj neočakávateľné nielen v tmavej noci na ceste do Budapešti, ale (po predchádzajúcich bohatých skúsenostiach) hlavne potom na následných troch letoch z jednej destinácie do druhej, kým konečne na smrť znavený pristane v náručí milovanej sestry ... (leda že láska k sestre a jej potomstvu znásobená tým veľkým odlúčením?)
No čo už - bola to najlacnejšia letenka - a tak sme si všetci spolu užili svoje .... a že to v duchu našich tradícií nebolo jednoduché, to je nad slnce jasnejšie. Z Bratislavy sme vyrážali čosi pred pol druhou v noci (či správnejšie nadránom), hoci pôvodne som plánovala už o jednej - to malé zdržanie sa ukázalo ako veľké šťastie - na mieste tej havárie poľského kamióna s mäsom (možno ste postrehli v správach) som bola dosť neskoro na to, aby som sa nestala jej spoluúčastníčkou, ale na druhej strane dosť skoro na to, aby som zrejme ako jedna z posledných prešla tým úsekom, kým ho polícia uzavrela - a bol uzavretý ešte aj keď som sa o nejakých 5 hod. neskôr vracala naspäť.
Hoci som bola presvedčená, že to bude veľmi osamelá jazda - preto som aj tak veľmi chcela mať spoločníka na spiatočnú cestu - bolo celkom rušno. Trasu do Pešti mám "nacvičenú", nebol problém až kým sme nedorazili do mesta - vytlačená mapka mi v tej tme tmúcej bola - ako sa hovorí - na dve veci ... a ja som ocenila "brbľavú", ktorú MM promptne nakopol a doviedla ma spoľahlivo až na letisko. Kisku sme vyložili a otočili sa naspäť.
Ukolísaná pocitom, že niekto (skôr niečo) ma stráži, prestala som sa spoliehať na svoj "zdravý rozum", vcelku slušne vyvinutý orientačný zmysel a slepo som poslúchala tetušku z navigácie.... Teda, ja som si myslela, že ju poslúcham, unikla mi akurát skutočnosť, že na rozdiel od SK, v HU nie sú diaľnice značené "na zeleno" a tak keď mi kázala ..."po 300 metroch odbočte na diaľnicu" ... odbočila som tým smerom, kde boli zelené tabule ... a samozrejme, bolo to zle ... Tak sme si dali jedno "pre veľký úspech opakovať" kolečko, kým sme sa opäť dostali na miesto, kde som pochybila a potom to už bolo jednoduché - tehla na plynový pedál a "zobuďte ma keď budeme doma".
Ako to pokračovalo .... dozviete sa hneď - ale to dám slovo samotnej Kiske, ktorá sa našťastie nechala prehovoriť a dala mi súhlas so zverejňovaním jej "hromadných" (určených širokému publiku) mailov ....