Nekonečná cesta

Kazdy rok je to ine a pritom uplnerovnake. Vzdy sa nieco dos..e.

Cesta naletisko bola zaujimava. Ani pipnut som sa neopovazila, lebo tatino mal zas antiamericku naladu. Dokonca sa rozhodol, ze si nezasluzim ani aby so mnou pockali, kym mi batozinu zacheckuju. Ale ved som uz velkacka, v pohode.

Let som mala o 6.50am, neludska hodina skratka. Do Mnichova sme prisli nacas, moc som sa z toho netesila, lebo ved som mala 7 a pol hod narozhadzovanie. Uz pri boardovani si ma vsak vyhliadla taka stratena dusa v ruzovom. (A teda to ze bola od hlavy po paty v ruzovom, vratane carry on-u zas uputalo mna.) Zvolencanka, 21, prvykrat letela a to rovno za ocean. Hrozne bola vyplasena. Pyta sa ma, ze ci ma moze pockat az vystupime, lebo ze nechce byt sama a ma tri hod cas. Ja som sa sice socializovat moc nechcela, moj plan bol konecne sa vyspat, ale tak ma poznate, neviem povedat nie. Nakoniec sa z toho vyklulo prijemnych par hod.Odovzdala som jej moje skusenosti, upokojila ju a odprevadila na let. A potom prislo na rad letisko. Vsetci tam chodili s takymi zltymi poharikmi… nakoniec som zistila, ze to je obcerstvernie co Lufthansa zabezpecuje pre cestujucich.Prides, nacapujes, odides. Nechcela som jest ale hot chocolate a caj som si teda dala niekolkokrat, vzdy v inom kute letiska, aby na mna nekukali ako na klasickeho Slovaka co sa ukaja na veciach zadarmo, haha. Pol hodina freeinternet sa zvrtla na asi tri hod neviem ci nie nahodou plateneho internetu,ale to uvidime az koncom mesiaca dojde tatinovi ucet, haha. Paradoxne toto cakanie v Mnichove mi z celej tej cesty ubehlo najrychlejsie…

Ked sme konecne naboardovali let do Chicaga zapocula som zasebou cestinu. Dve starsie panicky sa vybrali navstivit syna jednej z nich. Ale nakoniec sa ukazalo, ze nemaju sedadla pri sebe. Furt nieco riesili, uplne to bolo smiesne, ani jedna nevedela anglicky ale spolu im to celkom slo.Zatajovala som sa, ze im rozumiem, lebo sa mi nechcelo za nich riesit kazdu blbost. Najviac sa mi pacilo ked dosiel letuch a pyta sa tej co sedela za mnou,ze co si da na pitie. A ona ze “KAVA”. A on ze hmmm, co je to “kava”? a zacal menovat a ukazovat, dzus, sprite, vodu… a ona ze KAVA KAVA. Zahadu rozuzlila az nejaka zenska spredu co zakricala ze teda mysli coffee asi. Dobri boli.

Let v pohode, ziadne turbulencie. Len zrazu nad oceanom bolo hlasenie ze niekto potrebuje lekarsku pomoc. Ale asi nic vazne, lebo sa prihlasil taky handsome dvojmetrovy chlap a potom bol uz pokoj. Vedla mna sedeli taki dvaja rozkysnuti Americania, myslela som si ze su surodenci, ale cely cas sa drzali za ruky a na konci sa aj pobozkali. Takze asi len nahoda, ze sa tak podobali. Dufam.

Nikdy som nemala potrebu davat aerolinkam feedback. Len raz, ked som chcela preplatit skodu na batozine. Ale to bol iny pripad. Po tejto skusenosti s Lufthansou ja som bola unesena. Ochotni, organizovani, super jedlo(a to ja ked cestujem nejem! Ale teraz sme mali ze ravioli, NAJLEPSI malinovy kolac, camembert s bagetou a maslom a salat s francuzskym dresingom na obed a beef taco/veggie pizza na veceru) a hlavne… sok… ziaden plastovy pribor. Cisty kov!!! Chcela som Julii zobrat souvenir, ale nedalo mi svedomie okradat jedine poctive aerolinky…

Film som videla len jeden. Young adult s Charlize Theron.Nekukajte to. Hrozne nudne. A druhy som zacala, ale prespala. Takze netusim aky bol. :D

Chicago opat nesklamalo. Uz ked som si vravela ze uff, je to v suchu, uz LEN immigration a som v Detroite, pochopila som ako velmi som sa mylila. Atlanta a Chicago su sice naj-busy-ovejsie letiska v Amerike, to viem, ale tu to bol masaker. Rada na immigration sa neskutocne vliekla, stala som tam hod a pol jak v rade na rollercoastre v Cedar Pointe. Ale opat raz mily officer na mna vysiel. Pochvalil mi anglictinu a “lovely russian photo” v pase. Comu sice celkom nerozumiem, ale budis. Aspon sa potom usmial. Kedze som mala este dalsi let, musela som si preniest batozinu cez customs a hodit ju znova na checkin. Pasovala som bryndzu, tak som mala trochu obavy, ale nakoniec som tiez vychytala dobrych typkov. Ti ked videli ze Slovakia, tak hned ze Hossa Hossa. A potom ze kam letim. A kukli na batozinu ktora sla akurat do scanu. A ze hmm Detroit.Ze ci som Red wings alebo Blackhawks fan. A tak som sa zamyslela, ze hmmm, zalezi od toho ci ma pustite dalej alebo nie? Ze lebo ked hej ja vklude poviem, ze Blackhawks. Tak sa zasmiali a poslali ma prec. Mohla som pasovat aj tie jaternice, co Lucia tak chcela nakoniec. Skoda.

Pacilo sa mi ako uspesne som zabila tie tri hodiny co som mala v Chicagu. Ked som bola na security checku, zistila som ze netusim kolko je vlastne hodin, telefon mi umieral tak som ho mala vypnuty. Celu vecnost im to tam trvalo. Poslali ma cez taky novy scan, ze nohy na znacky a ruky dlanami hore pred tvarou drzat a nehybat sa. A potom som stala asi 3min na rohozke tiez na takych znackach. Weird.

Ked som sa konecne dostala do haly tak sa mi podarilo zistit, ze svoj let nielen ze stiham, ale ze mi ho prelozili. O tri hodiny. Tak to uz ledva na nohach, po viac ako 24hod cesty som si len sadla a zufalo odratavala minuty. Nastastie sa tam zjavila taka blondina, Amy, z Pittsburgu. Nejak sme sa dali do reci, pozicala mi nabijacku na telefon. Ked odisla, nasla som taky touch screen s par free websites, vratane FB tak som sa nalogovala a pisala si s Luciou, lenze v tom sa mi zacal priblizovat obraz a nesiel vzdialit a uz som mala boardovat, tak ma chytala panika, ze ostanem prihlasena na FB na letisku a ze ma niekto hackne. Tak som volala Lucii aby mi zmenila heslo. retardovana. Klasika.

Hned ako som sadla do lietadla som zaspala. Nepamatam si ani vzlietanie. Iba to ako sme sa dotkli zeme uz v Detroite. Tam uz ziadne kontroly neboli, len som si vzala batozinu a sup ho odtial. Lucia mi podla dohody doniesla uz na letisko cheese sticks a smirnoffa. Takze hned som bola v siedmom nebi.

Druhy raz ma ovalilo, az ked som vstupila do domu. Ti co si myslia, ze moja izba je harbaurdaren tak nech vazia slova. Male su u dedkovcov v Kentucky az do nedele myslim, za ten cas im mame upratat a prerobit izby. No a v tom momente ako som vosla dnu som pochopila, ze to asi nebude vobec jednoduche. Moje riesenie je zapalit to tu, ale to by to bolo vraj prilis easy. Takze uz dnes, ked som vstala som sa pustila do triedenia a Luc sa pridala ked dosla z roboty. Zajtra nas caka IKEA a pokracovanie.

Vecer sme boli v kine na That’s my boy s Adamom Sandlerom. Opat raz prototyp Ameriky. Ano, da sa na tom zasmiat, ale je to taky ten prizemny humor. Haha. Oh well. A kedze nemame decka sli sme potom aj do baru. Ale to bol tiez taky “olds people bar” a ani po mne obcianku nechceli… dali sme si shandy,co je skoro ako Radler, len viac pivove, cize podstatne nechutnejsie…

Nic, cas ist spat. Ospravedlnujem sa za trochu nudny mail, len chcem aby ste vedeli ze zijem, a ze stale viem pisat obsirne aj o nicom. Snad sa dockate aj zazivnejsich pokracovani…