Blogy používateľa adus

Drahé moje duše dobrotivé, dokázali sme už veľa, tak sa na vás s dôverou obraciam a verím, že to dokážeme opäť.

... bola veta, ktorú som počúvala od MM veeeľmi často, kým som ho pár rokov dozadu nepresvečila, že takým "starým korytnačkám" ako som ja tento zákrok už aj tak nerobia ...

Vravím mojim babám – poďte rýchlo pozrieť, o čo sa súťaží, krásna drevená kazeta na čaje po akej sme vždy túžili a plná Mistralu! Nadšenie ovládlo našu domácnosť, len praktická Barča zahlási: „A aká je téma?“ Najkrajšie Vianoce, to je brnkačka, je to jasné o čom to bude ... „Nooo, to ale nie je také jednoznačné,“ namietne prvorodená. „No uznaj, blbý Janko – ako to mohli byť MOJE najkrajšie Vianoce...?“

Lucinky moje zlaté,

Neviem ako vy, ale ja som hlboko vnútorne presvedčená, že aj tie oficiálne neživé veci okolo nás predsa len žijú. Podľa toho sa k nim aj správam – ak kúsok od „rodnej garáže“ začne moje približovadlo vydávať podozrivo skomírajúce zvuky, pohladkám ho po volante a potíšku zašepkám „vydrž, hneď sme doma“; keď 30. novembra (teda pardón, už vlastne 1.

Moja mamina – hoci bola jedinou (otcov brat sa nikdy neoženil) – nikdy nebola obľúbenou nevestou. Keďže však v čase medzi jej prvou porážkou a smrťou nebol poruke iný vhodný kandidát, babka ešte za svojho života darovala mojej mamke zopár svojich „parádnych kúskov“ – okrem iného prekrásny čajový servis z karlovarského porcelánu. Šáločky krehučké, že sa ich človek bál zobrať do ruky, podšálky, cukornička, kanvička, nádobka na smotanu a k tomu ako bonus ešte velikánsky podnos na koláčiky či jednohubky či inú netekutú dobrotu.

Venované Manny a babun, ktoré ma - každá niečím iným - inšpirovali k napísaniu tohto blogu.

Tie z vás, ktoré majú „–siat“ a nie „–dsať“ budú vedieť o čom hovorím – boli časy, keď sa človek voľky – nevoľky musel siedmim remeslám priučiť a urob si sám bolo heslom dňa.